Pokiaľ má byť prvý dojem z krajiny kľúčový, dvaja nezávislí návštevníci Maroka by si o jeho hlavnom meste Rabate mohli vytvoriť úplne odlišnú mienku. Ten, čo by priplával cez Atlantik priamo do prístavu v starej časti, uvidí biedu, ošarpané domy, deti hrajúce sa v blate a híkajúce oslíky. Naopak, druhý, vystupujúci z vlaku na železničnej stanici v novej štvrti, by mohol zostať na chvíľu zaskočený. Nepomýlil si náhodou zastávku? Nachádza sa skutočne v Afrike? Palmové aleje, čistota, biznismeni s kufríkmi a domy v štýle štyridsiatych rokov na prvý pohľad pripomínajú skôr juhoeurópske prímorské stredisko. Taký je Rabat, mesto plné kontrastov.

Červenkasté hradby obopínajúce starú časť Rabatu sa tiahnu od pobrežia smerom do centra. Zo západu sa kľukatia popri prístave, z druhej strany okolo obrovského cintorína, aby sa napokon stretli pri prezidentskom paláci. Vytvárajú tak uzatvorený okruh. Pred vznikom francúzskeho protektorátu mali všetky marocké mestá opevnenú medinu. Na hradbách stála stráž a jej brány sa navečer zatvárali. Až nové orgány štátnej správy začali na periférii stavať moderné štvrte nazývané Villes Nouvelles, v ktorých sa udomácňovali európski prisťahovalci.

Po odchode koloniálnych mocností sa Villes Nouvelles stali pre mladých a pokrokovo zmýšľajúcich Maročanov príležitosťou, ako utiecť od skostnatených tradícií žitých v medinách do nového sveta. Síce bývali len o pár ulíc ďalej, no nemuseli si už robiť starosti, čo si o ich modernom životnom štýle pomyslia susedia. Prestali byť na očiach.

„V tých časoch to bolo tvrdé,“ hovorí nám starý pán Sadajm. V úzkej uličke vystretým prstom ukazuje na drevené okenice. Nevyzerajú ničím zvláštne, až keď sa lepšie prizriete, uvidíte tam malé dierky, cez ktoré by ste ledva prepchali malíček. „To boli otvory pre ženy a dcéry, aby sa mohli pozerať na ulicu. Hlavu z okna nemohli vystrčiť, manžel by ich zbil.“

Niekdajší marocký kráľ Hassan II. prirovnal krajinu k stromu, ktorého korene siahajú hlboko do Afriky, kmeň je pevne zasadený v arabsko-islamskom svete a konáre sa načahujú cez Španielsko a Francúzsko až k srdcu Európy. Hoci prevažná časť domácich obyvateľov stále dodržuje moslimské zvyky, za ostatné desaťročia sa tu toho veľa zmenilo. Maroko sa vymanilo spod francúzskej nadvlády a zaradilo sa medzi najpokrokovejšie krajiny severnej Afriky. Má stabilnú ekonomiku, opatrenia ako privatizácia štátnych podnikov a reforma burzy cenných papierov v Casablance uvoľnili v hospodárstve nové sily, ktoré priťahujú do krajiny čoraz väčší počet zahraničných investorov.

Maroko je najväčším vývozcom a tretím najväčším producentom fosfátov na svete. Ľudia sú tu tolerantní k odlišným etnickým skupinám a snažia sa preberať európsky spôsob života. Staré mediny si však napriek tomu stále zachovávajú tradičný ráz. Niektoré ženy si dodnes zahaľujú tvár závojom a muži nosia dlhé habity so špicatou kapucňou. Život sa tu mení len pomaly. Vplýva na to aj fakt, že do medín prichádzajú najmä konzervatívni ľudia z vidieka, ktorí sa neradi prispôsobujú moderným trendom. V hlavnom meste hľadajú lepší zárobok, niektorí príležitosť nájsť si aspoň voľajaké zamestnanie.

Do starých štvrtí schovaných za hradbami sa dostanete cez veľkolepé brány. V Rabate sa ich zachovalo niekoľko. Do očí udrie najmä Bab er-Rouah, brána vetrov, ktorá patrí medzi najdôležitejšie a zároveň najkrajšie. Jej kamennú fasádu zdobia vytesané citáty z Koránu a typické ozdobné mušle. Dnes leží v mieste veľkej automobilovej premávky. Na rozdiel od Európanov, Afričania si rovnako ako Ázijčania radi svoje bývanie čo najviac spájajú s pracoviskom. V uličkách Rabatu sú domy typicky kombinované s obchodnými miestnosťami alebo dielňami na prízemí. Obytné priestory pre rodinu, a v mnohých prípadoch aj pre pomocníkov, sa nachádzajú na poschodí.

Pre domácich nie je zvykom obchodovať v uzavretých miestnostiach, obľubujú prepojenie s ruchom ulice. Prednú stenu dielne cez deň otvoria, takže prízemie prechádza do ulice, a len neskoro večer dávajú okenice a rolety na miesto. Ulice sú zaplavené zväčša lacným čínskym tovarom. Prepychový interiér niektorých domácností spoznáte, až keď ich navštívite. Najmä riády, vily, ktoré kedysi patrili bohatým obchodníkom, dýchajú luxusom. Zvonka sa ničím podstatným nelíšia od ostatných budov, no po otvorení vrát sa razom ocitnete v inom svete. Majú rozsiahly dvor so záhonom olivovníkov, s bazénom, nádherné stĺporadia a klenby vyzdobené jemnými vzormi.

„Tamten riád prednedávnom kúpila jedna americká rodina,“ ukazuje nám Sadajm dom z terasy jednej z viliek. Keďže sa nachádzame o pár metrov vyššie nad jej úrovňou, vidíme im priamo do dvora. „Chodia sem na zimu, trošku si ju zlepšili,“ dodá. Lenže trošku je slabé slovo. Zvonka na prvý pohľad starobylý dom má vnútri nainštalovaný kamerový systém a hypermoderné zariadenie v štýle chróm a sklo. Podľa Sadajmových slov v ostatných rokoch si tu veľa bohatých západniarov kupuje domy. Niektorí ako druhý domov, iní ako investíciu alebo na prenájom.

Prvé zmienky o Rabate, dnes vyše miliónovom meste, pochádzajú z ôsmeho storočia. Centrom ríše sa stal Rabat až v dvanástom storočí. Snom jeho zakladateľa el-Mamnsoura, najvýznamnejšieho vládcu z dynastie Almohádovcov, bolo postaviť najväčšiu mešitu v celom islamskom svete. Nechýbalo veľa a skoro by sa mu to podarilo. Ibaže zomrel. Štyri roky po začatí výstavby sa práce zastavili, pretože došli peniaze a výstavbu zastihlo aj silné zemetrasenie.

Nedokončený, no napriek tomu monumentálny minaret dnes meria štyridsaťštyri metrov, hoci pôvodne mal byť vysoký až sedemdesiat. Rabat dlho sužovali nájazdy pirátov, ktorí sa ho nakoniec v sedemnástom storočí zmocnili. Mesto vyhlásili za samostatnú republiku Bou Regreg a stali sa postrachom celého Stredozemného mora. Podľa niektorých sprievodcov sa ich obeťou mal stať aj Daniel Defoe, autor známej knihy o Robinsonovi Crusoeovi.

Len čo sa posledné lúče slnka schovajú za múrmi hradieb, v meste sa rozsvietia prvé lampy. Vzduchom sa nesie škrekot čajok, ktoré zápasia o rybací odpad trhovníkov. Jemne mrholí. Taxikár Ajjád rozčúlene buchne rukou do volantu a zanadáva. Síce po arabsky, ale o význame jeho slov nemôže byť pochýb. Stojíme v zápche a vyzerá to tak, že sa kolóna áut nechystá pohnúť ešte hodne dlhú chvíľu. „Prekliate demonštrácie!“ uľaví si Ajjád, tentoraz po anglicky. „Zase zatarasili cestu pred parlamentom, teraz aby sme tu hodinu čakali,“ lomí rukami. Radšej vystupujeme. Z priľahlej honosnej triedy Avenue Mohammeda V. sa ozýva spev a skandovanie.

V tejto štvrti je situovaný parlament, ministerstvá a všetky dôležité vládne budovy. Demonštranti sa po ulici premávajú v skupinkách, niektorí si sadli uprostred križovatky a odmietajú sa odtiaľ pohnúť. Od okoloidúceho Jamila sa dozvedáme, že nespokojní mladí ľudia sú vysokoškolskí študenti. Čo ich tak rozrušilo? „Demonštrujú proti vláde, lebo absolventi vysokých škôl si nevedia nájsť prácu,“ vysvetľuje.

Keď mu neskôr v kaviarni hovoríme, že v Európe je situácia podobná, chápavo prikyvuje. Ale inak ho to moc nezaujíma. On prácu má, a to dokonca nie hocijakú. Spojka z Nemecka mu loďou posiela staré ojazdené mercedesy, ktoré už na Západe neprejdú technickou kontrolou. Tu idú na dračku, Afrika je známe európske šrotovisko. Najmä mercedesy z polovice osemdesiatych rokov možno vidieť na každom kroku.

Maroko je oficiálne kráľovstvom na čele s aktuálnym kráľom Muhammadom VI. Umierneného reformátora domáci milujú alebo sa tak aspoň tvária. Usmieva sa takmer z každej kaviarne a domácnosti, ale aj z reklamných pútačov na uliciach. Vždy sám. Ani jeho otec, kráľ Hassan, ktorý vládol do roku 1999, sa na verejnosti vôbec neukazoval so svojou manželkou. Hlavnou náplňou marockých novín sú články o tom, čo kráľ urobil, s kým sa stretol a čo povedal. Pred dvoma rokmi zaplavili svet titulky, ako pri príležitosti okrúhleho výročia svojho vládnutia prepustil 25-tisíc väzňov. Ďalšia správa vyniesla Muhammada VI. na ôsmu priečku najbohatších monarchov sveta.

Prvýkrát sa v ňom ocitol aj africký panovník. Ešte sa o marockom panovníkovi s obľubou píše, že má rád kvetiny. Mesto má pekné palmové aleje, ale záhrada kráľovského paláca bola pre nás trochu sklamaním. Palác je pre verejnosť uzatvorený, v krajine je nielen reprezentatívnou, ale aj najmocnejšou štátnou inštitúciou. Čokoľvek, čo parlament schváli, môže kráľ totiž vetovať. Rovnako má právo rozpustiť parlament a vládu. No skúste nemilovať takého panovníka.

Čajky nad mešitami: Spoznajte mesto dvoch odlišných podôb

Výber pre vás