Takto nevinne sa začal formovať život 26-ročnej Zuzany, ktorá si prvýkrát pričuchla k dobrému pocitu ako študentka počas dvojtýždňového dobrovoľníckeho tábora v Republike hrvatskej.<strong> Tam v pote tváre drela na tom, aby sme mohli ochkať nad chorvátskym rajom rovnako intenzívne ako rok predtým.</strong> Druhá vec je, že s príchodom jesene to po invázii turistov pôsobilo rovnako devastačne ako na začiatku, no keby sme vnímali zámer dobrovoľníctva ako niečo, čo aj tak ohlodá čas, svet by bol zúfalým miestom na život. Všetci títo ľudia s „budhistickým výrazom v tvári“, hipisáci, vegáni, proaktivisti, obyčajné baby, neobyčajné baby, vyhorení absolventi, ale aj IT-čkári, majú svoju vlastnú „story“.

Zuzana ju začala písať v Chorvátsku, pokračovala na Islande a v čase, keď čítate tieto riadky, vybaľuje fotku svojho „boyfrienda“ v klimatizovanom kancli na Srí Lanke. Všetko toto sa deje v mene teórie Keď nemám „lóve“, darujem čas.<strong> Dobrovoľníctvo totiž nie je o počítaní euríčok, čo môže byť pre čerstvú držiteľku červeného diplomu najťažšia poštátnicová téma.</strong> No nevyhrali to ani 17-ročné „čučoriedky“, ktorým dýchajú na krk požadovační rodičia s podmienkou, aby si našli na leto „zahojenú“ brigádičku.

Nič proti predávaniu zmrzliny či slnečných okuliarov v centre mesta, ale čo tak skúsiť príchuť dobrovoľníckeho projektu, na konci ktorého získate certifikát (tzv. Youthpass) a líderské zručnosti, s ktorými v budúcnosti odpálite protikandidátov šplhajúcich sa na váš vysnívaný džob?

Občianske združenie C.A.R.D.O., slovenský inštitút mládeže IUVENTA alebo projekt 72 hodín? Pre niektoré Evy neznámy rajón, ale iba do tohto momentu. Práve ste sa totiž rozhodli stráviť najbližší rok mimo územia svojej milovanej postele. Vašou úlohou je prehltnúť trpkú pilulku počiatočnej byrokracie a začať kreovať niečo, čo váš život (ne) milosrdne presekne na pojmy pred a po. Je pre vás rozhodujúca krajina, odkiaľ by ste posielali provokačné Fb statusy, alebo jazyk, v ktorom môžete po príchode machrovať?

Ak si ujasníte túto dilemu, všetko už stojí na projekte, ktorému sa bytostne odovzdáte. Veľmi in je napr. program Mládež v akcii, ktorý pomáha realizovať jednotlivé projekty prostredníctvom Európskej dobrovoľníckej služby (EDS). Ako prvé musíte vystreliť signál do niektorej z vysielajúcich organizácií na Slovensku, ktorá vám administratívne aj ľudsky „helfne“ s prípravou projektu (ak ste veľmi pohodlné, aj s výberom hostiteľskej organizácie, v ktorej budete vo veľkom svete pôsobiť).

Samotný výber projektu prebieha dvoma spôsobmi: buď priamo z databázy (na základe opisu), alebo ruka v ruke s vysielajúcou organizáciou, keď si môžete vytvoriť vlastný projekt a vypátrať aj partnerskú, teda hostiteľskú organizáciu. Nevýhodou druhej možnosti je, že projekt nemusí prejsť cez Národnú agentúru a nezískate naň to najzákladnejšie – peniaze. Povedať ÁNO môžete aj šiestim projektom naraz (to nie je o „nenažranosti“, ale o vizionárskom ťahu), pretože vo finálnej verzii môžete byť rady, ak vám vyjde vôbec jeden.

Ak sa po tridsiatom piatom maile rozhodne hostiteľská organizácia „prijať“ vás, Národnej agentúre sa predloží projekt na schválenie a priklepnutie finančnej injekcie. Keď uspejete, projekt sa konečne (!!!) rozbehne, pričom termíny horúčkovitého balenia kufrov závisia tak od vašej flexibility, ako aj od potrieb hostiteľskej organizácie. Fakt, že čas hrá proti vám, umocňuje aj podmienka veku dobrovoľníka – maximálne do 30 rokov, ktorú diktujú skoro všetky dobrovoľnícke programy.

Ak ste už zapili tri krížiky, môžete sa zúčastniť napr. na „senior campe“ (www.inex.sk), ktorý je určený pre dobrovoľníčky nad 30 (istá nepríjemná asociácia s modelingom tu je). Toľko skloňované slovíčko projekt. Stále nemáte jasnú predstavu, čoho by sa mal týkať?! Všetkého dôležitého, zložitého, krásneho aj jednoduchého. Niekedy až extrémne znepokojujúceho.

Zdravo flegmatická žurnalistka Elena zhodnotila svoju pozíciu „na trhu“ fatalisticky. Žiadne lovenie najúžasnejšieho projektu jej života, nebojovala s prúdom a počkala si, kým si projekt vyberie ju. „Najžiadanejší boli lekári alebo zdravotné sestry. Ja také vzdelanie nemám, tak som brala, čo bolo. Keď mi jedného dňa zavolali, že potrebujú niekoho k postihnutým v Arménsku, bez váhania som išla.“

Aj keď vám pred vyslaním do projektu premasírujú psychiku rôznymi kurzmi a školeniami, zrazu ste hlavnou hrdinkou v scenári, na ktorý nestačí ani tá najdokonalejšia inštruktáž: „Zo začiatku bolo zvláštne, ako sa nás tí dospelí – mentálne na detskej úrovni – dotýkali, privlastňovali si nás. No postupne som si zvykla a skamarátili sme sa,“ pohodovo vysvetľuje Elena a jedným dychom dodáva, že po príchode do Arménska jej miestni odporučili neprovokovať, čo znamenalo zákaz nosiť mejkap, výstrihy, obtiahnuté oblečenie, krátke sukne či šperky.

„Bola to vlastne celkom príjemná zmena, oddýchnuť si od všetkých tých ozdôb.“ Okrem toho musela Elena vypustiť aj besné nájazdy na obchody, keďže spustila kotvu v oblasti, kde bola aj teplá voda s kúrením luxusom. Máte chuť udeliť jej vyznamenanie? Ona to nepotrebuje. Žiadna veda. Prostý fakt. K celkovej nirváne Eleninho sveta prispievalo i vedomie, že mala letenku, strechu nad hlavou a jedlo naše každodenné kompletne preplatené (k tomuto balíčku dostala ešte slušné vreckové!).

Dobrovoľníčke Zuzke zase v rámci materiálnej prípravy na Island zaplatili spacák, kvalitné treky a slovník! Aj ostatné dobrovoľnícke programy sa riešia v podobnom duchu, no zvyčajne si musíte hradiť 10 až 30 percent cestovných nákladov.

Aj podoby dobrovoľníctva zažívajú „trendy boom“, kým Elena predstavuje archetyp toho najnezištnejšieho „misionára“, Juraj je typickým zástupcom „volunteera“ 21. storočia, ktorý prevetral ruksak, aby získal prax vo sfére, v ktorej nedostal na malebnom Slovensku šancu. V jeho prípade nezískala hlavné slovo destinácia, pre ktorú by sa mu zapaľovali lýtka, ale projekt, ktorý sa pohrával s tematikou médií.

„Samostatný som bol už predtým, keďže som veľa cestoval aj makal v zahraničí, no toto bolo absolútne iné. Otvorilo mi to oči, dalo iný pohľad na ľudí, na krajiny, o ktorých všade panujú len predsudky. Zistil som, čo by som možno chcel robiť.“ Základ mediálneho projektu bol, paradoxne, na úrovni slabunkého čajového odvaru (v Čiernej Hore sa radšej na prácu pozerajú, ako ju reálne vykonávajú), a tak Juraj úspešne manažoval aj filmové noci s európskymi filmami.

„Úprimne? Do Čiernej Hory by som na podobný projekt nikoho neposielal. Ak nemáte radi ľudí, čo milujú nonstop sedenie, zomriete tam. Ak nemáte radi netolerantných ľudí, čo síce robia v neziskovke, ale do práce chodia v maskáčoch, ktorými sa chvália, že v nich zabíjali vo vojne ľudí, zomriete tam. Ale už v takom Macedónsku a Albánsku to bolo diametrálne odlišné.“ Juraj je hmatateľným dôkazom toho, ako záleží na krajine, do ktorej sa chystáte zapichnúť vlajočku.

Najúčinnejší recept, ako sa vyhnúť surovému rozčarovaniu, je bombardovať mailmi ľudí, ktorí tam boli pred vami. Európska dobrovoľnícka služba (EVS), cez ktorú Juraj prežil najsilnejších 7 mesiacov svojho života, vás totiž môže na dlhodobý projekt vyslať iba raz za život. Hoci nakoniec ukončil projekt predčasne, stal sa závislým od kontaktu s ľuďmi, „multi-kulti“ cestovania a naliehavého pocitu zahryznúť sa do niečoho zmysluplného. Momentálne pravdepodobne zjednáva (už aj tak nízke) ceny na prebujnenom čínskom trhu. Prednedávnom totiž opustil na rok hranice našej vlasti, aby vtĺkal angličtinu do hlávok čínskej elity národa.

Môže byť toto skutočný štýl života alebo je to iba jedna z epizód v živote mlaďasa, čo miluje vietor vo vlasoch a slovo hypotéka mu kazí jahodovú príchuť v ústach? V každom prípade, obrovské percento dobrovoľníkov zažilo v zahraničí tzv. brainstorming, a keď prifičali domov, zrazu sa im obnažila vízia, čo chcú robiť, keď budú veľ kí. Pekne to vystihla Zuzka, ktorá pôsobila (okrem iného) ako koordinátorka enviroaktivít na Islande: „Akoby vám spadli klapky z očí. Ťažko opísať ten pocit.“

V podstate sa nedajú vypichnúť vyslovene nevhodné typy pre dobrovoľníctvo, no ak sú vašimi vernými spoločníkmi pohodlie, dokonca luxus, a súkromie, v cudzine pre vás môže byť toto trio nedosiahnuteľné. Najmä ak je vašou srdcovkou Afrika, jedna z najvyšších mét dobrovoľníctva. Možno budete mierne šokované, ale pre dotované pobyty do tejto Bohom ignorovanej aj milovanej krajiny sa organizujú priam konkurzy. Dobrá novina je jedna z „inšititúcií“, ktorá vám pomôže splniť si dobrovoľnícky sen v Keni (minimálne na 3 mesiace), pričom všetky nemalé (!) výdavky ako letenku, víza, očkovanie, „papanas“, ubytovanie a spol. hradí z grantov (www.dobranovina.sk).

Po pristátí vás, v rámci adaptácie s duchom Afriky, zasvätia aj do tajov swahilčiny! Ak sa už teraz pýtate: Čo sú to, preboha, tri mesiace?! No problem!, Dobrá novina vás môže vyslať až na rok. Vidíte zmysel práce v jednom z afrických centier pre zneužívané ženy a deti alebo by vám viac voňal marketing v neziskovke, kde zúročujú svoj ebenový talent nairobské ženy pri batikovaní šiat či vyrábaní šperkov? Keď sa vám (náhodou) nepodarí prebrodiť sitom cez viaceré organizácie, bradu hore, máte hneď dve možnosti.

Buď chytíte Afriku do vlastných rúk ako Soňa Revická, ktorá rok počítala každú libru v usmoklenom Anglicku, aby mohla založiť projekt Pomoc Afrike/Dobrovoľníctvo v Tanzánii, alebo sa zaľúbite do čierneho kontinentu ako turistka a potom len tak mimochodom zapadnete napr. do malého komunitného projektu v juhozápadnej Ugande, ktorý pred pár rokmi rozbehol americký „backpacker“ Jason Gerber.

„Najlepší dobrovoľníci, ktorých sme mali, prišli na návštevu ako turisti a nakoniec sa rozhodli nejaký čas ostať a na niečom konkrétnom pracovať – viedli kurzy, organizovali projekty alebo robili výskum problémov v miestnej komunite,“ vysvetľuje Jasonova slovenská polovička Katka. Neexistuje tak priamejšia cesta, ako si vybrať projekt na telo (viac na www.lakebunyonyi.net).

Už vás vidíme, ako spriadate plány na záchranu sveta spolu so svojím chlapom. Lenže pokiaľ ide o dobrovoľníctvo, asi vám amor podkope plány. Organizácie totiž nerady vysielajú „holubičky“ na rovnaké projekty, pretože ich sprvu neznesiteľné hrkútanie môže časom skĺznuť do neznesiteľnej ponorky, čo môže otriasť celým projektom. Ďalšou kapitolou je pokrivená túžba dotiahnuť tam svojho milého nasilu (!) pre neustálu potrebu cítiť jeho jedinečné fluidum.

Okrem toho, že sa do komunity infiltrujete pomalšie (ak vôbec), samu seba okradnete o to, prečo ste tam prišli. Z druhého brehu nám však vysiela svetlice Eva, bývalá PR manažérka českého Dobrovoľníckeho centra 67, ktorá zažila učebnicový prípad: „Poznám zamilovaný pár, ktorý je v Argentíne, obaja robia dobrovoľníctvo, lebo to tak cítia, a sú šťastní a spokojní.“ Verte nám, za ten polrok či rok, ktorý venujete Štokholmu či Ugande, vám nikde neutečie, najmä keď si uvedomíte, že na Slovensku zapustíte korene na celý život.

A ak by vám kvôli dobrým skutkom za humnami zdrhol medzičasom zo vzťahu partner, buďte rady, že sa osud postaral o takúto selekciu. No rozumieme aj tým z vás, ktorým vízia zahraničia kdesi v Nigérii nevyvoláva práve blažený úsmev na tvári. Hrdé lokálpatriotky tak môžu získať nálepku dobrovoľníčky aj v našej domovine.

Vrhnite sa do príprav filmového festivalu, vydajte sa zbierať odpadky okolo Dunaja, darujte krv, robte čokoľvek, kdekoľvek, s kýmkoľvek (vo všetkej počestnosti, samozrejme)! Hlavne tak čiňte rady, maximálne tabuizujte kapitalistický prístup k veci a potom sa dostaví to staré známe, bezkonkurenčne najautentickejšie tvrdenie, že najlepšie veci sú zadarmo!

Dobrovoľne a zadarmo: Vychutnajte si Chorvátsko trochu inak

Výber pre vás

Dobrovoľne a zadarmo: Vychutnajte si Chorvátsko trochu inak

Súvisiace články

V Nórsku je sveta žiť: Plné zuby horúčav? Cestujte na sever

Chýba vám čas na cvičenie a relax? Skúste pobyty pre ženy

Zážitok pre všetky zmysly: Objavte miesto plné prekvapení

Výber pre vás