Sudičky však boli k Egyptu štedré a rozhodli, že sa ním bude vinúť pás mohutnej rieky prinášajúcej so sebou život všade tam, kde sa objaví jej dotyk. Rieka prechádza krajinou ako zelený, vlniaci sa had vyliezajúci z podzemia exotického pralesu čiernej Afriky a rozbieha sa do vĺn Stredozemného mora. Domáci s ňou žijú a niektorí hovoria, že je Níl ich domovom. Aké je to stráviť dva dni na malej drevenej feluke neďaleko juhoegyptského Asuánu?

Prvý kontakt s juhoegyptským Asuánom má v sebe nádych miesta, kde sa mieša arabský svet s čiernou Afrikou. Akoby stál na ich hranici, ktorá je neviditeľná, a oba svety do seba krásne zapadajú, nedokážu bez seba existovať. Ulice vyzerajú, ako keď sa pichne paličkou do mraveniska a mravce sa v tom momente rozlezú všetkými smermi. Vozíky, staré motorky, vozy ťahané koňmi, zapriahnuté somáre s nákladom zeleniny či ovocia, taxíky, mikrobusy, skupinka starších mužov hlasno gestikuluje na prechádzajúce auto, ktoré ich minulo len o pár centimetrov, zahalená žena rýchlym krokom zmizne za rohom budovy, trúbenie, bežiace deti. Človek nevie, kam by sa skôr pozrel, na čo by sa mal sústrediť, pretože naňho útočia podnety zo všetkých strán.

Niekedy je breh preplnený palmami a zeleňou.

Keby som už z Asuánu nevidel viac, zamiloval by som si to mesto len kvôli tomuto pohľadu. Ocitneme sa za bránami starého mesta, je to úplne iný svet. Nad hlavou sa dvíhajú dva minarety mešity El-Tabia ozdobené ampliónmi, odkiaľ sa každý deň ozve ťahavý hlas muezína. Malé obchodíky majú pred dverami vyložené drevené koše vrchovato naplnené sušenými ibištekovými kvetmi, z ktorých vyrábajú typický nápoj karkáde. Vnútri sa mieša vôňa korenín. Opäť tie neznáme chute, tie neznáme vône a pestré farby, ktorým človek skôr či neskôr podľahne. Obchodník medzi prstami šikovne vezme z nádoby, rozdrví prstami a nechá nás hádať, o čo ide. Páči sa mu tá hra a páči sa aj nám, pretože je to ako v orientálnej rozprávke. Kumín, karí, škorica, africké čili a mnoho iných korenín o malú chvíľku pristane priamo pod naším nosom.

Níl, ktorý rozdeľuje Asuán na dva brehy, tadiaľto tečie od nepamäti. Každý večer prichádzajú ľudia k promenáde a sledujú, ako sa na hladine odráža zapadajúce slnko, obloha sa farbí do nádherných odtieňov a toto predstavenie dotvárajú malé, drevené feluky kĺzajúce sa tichučko vodnou hladinou. Kto by sa pri pohľade na ne nezasníval, aké by to bolo plaviť sa na nej dole Nílom? Prístav v Asuáne je plný malých felúk, ale kotvia tu aj staré nílske parníky, ktoré privezú a zase odvezú turistov. Oproti felukám pôsobia ako obrovské plávajúce kolosy. Vstupujeme na neveľkú palubu feluky a tento priestor sa na najbližšie dva dni a dve noci stane naším domovom. Batohy hádžeme do úložného priestoru pod palubou a zoznamujeme sa s kapitánom a jeho pomocníkom.

Na palube feluky je aj provizórna kuchyňa.

Feluku má na starosti Fatih, asi 60-ročný chlap oblečený do tmavej galabije so snehobielym turbanom omotaným okolo hlavy. Pôsobí tak, akoby sa na Níle narodil. Počerná tvár je plná vrások a bradu mu zakrýva šedivé strnisko. Tu v okolí Asuánu prežil celý život a Níl je jeho domovom. Pohľad naňho, ako potichu sedí vzadu pri kormidle, je fascinujúci, pretože pripomína starých námorníkov, ktorí kedysi na svojich lodiach prepravovali z Asuánu exotický tovar na sever. Jeho pomocník je Asif, mladý chalan plný energie, ktorý vie po anglicky povedať „no problem“. Taká je aj jeho životná filozofia a čokoľvek sa stane, nikdy to nie je problém. Kým vyplávame, ešte dlho kotvíme pri asuánskom brehu, tak má človek možnosť kochať sa nádhernými výhľadmi na okolité mesto. Pravý breh dokonale pohltila zástavba mesta. Na druhej strane je však úplne iný svet ako ten, v ktorom žije väčšina obyvateľov Asuánu. Jeho kopce sú potiahnuté piesočnou farbou a na vrchole stojí kamenná hrobka. „V týchto miestach zvykli pochovávať Núbijcov, preto majú aj dodnes prezývku ´núbijské´“, dozviem sa. Neskôr vytesali aj niekoľko menších hrobiek priamo do kopca a do nich pochovali ľudí.

Kapitán Fatih pozná na Níle každý záhyb.

Konečne sa odrazíme od brehu a budovy Asuánu sa začnú zmenšovať. Felúk podobných tej našej by sa dali narátať na Níle celé desiatky. Asif rozvinul plachtu a Fatih prevzal kormidlo, ktoré jemne natáča, aby nás dostal do požadovaného smeru. Prekvapuje ma, akú rýchlosť dokáže nabrať feluka len s pomocou vetra. Ten sa opiera do vlasov a spríjemňuje horúci deň. Ešte sme ani neopustili brány mesta a už sa podáva jedlo. Už v prístave som si všimol, ako sušia chlebové placky na slnku a teraz pristávajú priamo na palube. K nim sa podáva faláfel a kopec zeleniny. Vietor utíchne, loďka spomalí, ale na tom vôbec nezáleží. Plavíme sa Nílom a samotný fakt je natoľko vzrušujúci, že je jedno, či to pôjde pomaly, či rýchlo. Ideme zvláštne „cikcakovito“, až by sa mohlo zdať, že sa odrážame od oboch brehov. Čas na lodi beží úplne inak ako v uliciach miest. Aj tam sa vlečie a nikoho neobťažuje, ale tu priamo na rieke, ktorá pomáhala prísť na svet slávnej civilizácii, sa minúty či hodiny utápajú v jej temnej hĺbke.

Krajina naokolo je krásne pokojná. Človek sa môže započúvať do ticha, ktoré vydáva Níl. V diaľke šumia palmové stromy, vodné vtáky vydávajú škriekavé zvuky a pri väčšej vlne počuť hlas rozbíjajúcej sa vody o drevenú provu lode. Ani sa nenazdáme a jemne prirážame k brehu. „Tu budeme spať“, ukazuje kapitán na miesto, kde zakotvíme feluku. V noci sa Nílom preháňajú len veľké parníky a pre menšie lode by bola krajina zahalená tmou na vode nebezpečná. Asif vyskakuje do vody, naučenými pohybmi chytí laná, priviaže ich o drevené nadstavce a zakotví do piesku úzky drevený mostík, ktorým sa dá dostať von. Prekvapuje ma, aký je Níl čistý. Predstavy sú všelijaké, ale priezračnú vodu by čakal asi málokto. V pravidelných intervaloch rozhojdajú feluku prechádzajúce parníky z Luxoru. Večer sa ochladí a nad krajinou nádherne svietia hviezdy. Nie je tu žiadne svetlo, ktoré by im uberalo na kráse. Sediac na palube, prikrytí spacákmi sledujeme nočný Níl a zohrievame sa pohárikmi horúceho čierneho čaju. Aj takto vyzerá egyptská romantika.

Ráno na Níle je rovnako pokojné ako večer. Púšťame sa prúdom severnejšie a severnejšie a Asuán, odkiaľ sme vyplávali, sa úplne stratil z horizontu. Stretávame niekoľko ďalších felúk, až napokon plávame spoločne v trojici. Vietor sa tak opiera do napnutej plachty, až mám pocit, že sa nedotýkame vodnej hladiny, ale letíme pár centimetrov nad ňou. Juhoegyptské slnko dáva o sebe vedieť, no hneď ako sa stratí za oblakmi, tak cítiť ranný chlad. Aj voda je osviežujúca, hoci do nej z lode len ponáram ruku.

Feluky plávajú pod núbijskými hrobkami.

Plavba felukou po Níle je synonymom pohody. Mobil vypnutý a hodený v batohu, čas pojem neznámy a naokolo len zaujímavá krajina, ktorá sa mení tak pomaly, aby na to stihol každý zareagovať. Prirazíme k brehu, kde sa neďaleko nachádza rybárska osada. Trojica mužov trávi v rozhovore čas v tieni stromov a pozorujú, ako kapitán vyhadzuje mostík na pevnú zem. „Salám alejkum“ zdravia sa s ním a už sú štyria. Nasleduje cigareta, pohár čaju a hodina či možno dve oddychu. Bahno na brehu rieky je také mäkké, že ak človek ostane stáť na jednom mieste, cíti, ako sa do neho pomaličky, ale isto zabára. Malé rybárske člny sa nechávajú unášať hladinou, pričom sa snažia nachytať ryby pre seba a možno aj na miestny trh. Sedia v nich vždy dvaja muži a ťažkými, dlhými veslami sa premiestňujú zo strany na stranu. Ich plavidlá spoločne s trojuholníkovými, vysokými plachtami plávajúcich felúk dokresľujú nílsku atmosféru.

Každú chvíľku vyhodia rybári sieť, počkajú, ale ako na protiveň ju ťahajú naspäť prázdnu. Ďalšia dvojica vymenila sieť za udice po oboch stranách člnu. Už na prvý pohľad vidno, že to nie sú typickí Egypťania, ale Núbijci, podobne ako tomu bolo v uliciach Asuánu. Takýchto rybárskych osád je pozdĺž Nílu nespočetné množstvo a často je jedinou obživou miestnych ľudí lov rýb. Niektorí na nás hľadia rovnako ako my na nich, no po čase sa kamenná tvár premení na úsmev a voľnou rukou mávajú na pozdrav.

Krajina na oboch brehoch kráča spoločne s Nílom. Miestami je drsná, suchá, bez akéhokoľvek života, inde zase vidno, ako domáci využívajú Níl na zavlažovanie a dokázali z nehostinnej krajiny vykúzliť políčka krikľavo zelenej farby. Tí, ktorí sa nevenujú rybolovu, sa snažia obrábať políčka. Sem-tam kúsok od brehu pasú zvieratá, najmä kozy, ale vysoký Núbijčan oblečený v bielej splývajúcej galabiji prišiel k vode s kravou. Aj človeku, ktorý zrástol s krajinou za roky prežité na brehu Nílu, dá miestne slnko zabrať. Slnko pomaly začína zapadať a my sedíme úplne vpredu, až cítime maličké čiastočky vody rozbíjajúce sa o telo feluky. Zdá sa, akoby trvalo večnosť, kým sa úplne stratí z oblohy.

Farebná núbijská dedinka na ostrove Elefantina.

Človek môže zažiť v Egypte hocičo, ale máločo sa vyrovná pocitu sedieť priamo uprostred Nílu na drevenej loďke a dať sa zohrievať poslednými lúčmi dnešného slnka. Na sťažeň vysoký niekoľko metrov vylezie pomocník Asif v okamihu niekoľkých sekúnd. Bez ničoho, bez istenia, lán, len tak sa pridŕža bosými nohami, a kým človek žmurkne, už stojí hore. Musí byť odtiaľ nádherný výhľad. Zroluje plachtu, priviaže ju o sťažeň, to je neklamným znakom, že pristávame. Veľkým nílskym prekvapením je aj to, že v noci sa dvíha jeho hladina. Kto to nezažil, možno neuverí, ale rozdiel je niekedy aj pol metra. Keď sa stmievalo, mostík z lode dosahoval breh, no o polnoci, ak sa chce človek vrátiť na loď, musí sa najprv prebrodiť Nílom. Nie je to úžasné? Kráčať bosý nočným Nílom, aby sa človek mohol ísť vyspať na drevenú feluku?

Felukou po Níle: Málokto verí, že v ňom tečie čistá voda

Výber pre vás