Zuzana Vačková (37), herečka: K herectvu sa dostala omylom

Byť vnučkou nezabudnuteľného Jozefa Kronera, aj keď len na filmovom plátne, tomu sa hovorí začiatok kariéry. A ona ako Anička vo filme Kosenie jastrabej lúky práve tak začala. Prakticky zo dňa na deň sa dostala spred televíznej obrazovky na ňu a dodnes tam zostala. Herečka Zuzana Vačková.

Ako sa malé dievčatko dostane pred kameru?

Omylom. V piatej triede sme preberali na slovenčine gramatiku – podmet, prísudok... To ma úžasne bavilo. A keď sme potom učiteľke hovorili, kto sa venuje akému krúžku, moja spolužiačka vyhlásila, že chodí na gramatický krúžok. Hneď som si povedala – to by som chcela aj ja. A tak, mysliac si, že idem na gramatický, prihlásila som sa v pionierskom paláci na dramatický krúžok. Ale keď som tam prišla, zistila som, že sa gramatike vôbec nevenujú. Oni sa tam hrali. Nacvičovali práve predstavenie a ja som hneď dostala úlohu veveričky. Zhodou okolností práve v tom čase pán režisér Štefan Uher hľadal dievča do svojho filmu Kosenie jastrabej lúky. Prišiel sa pozrieť na náš „gramatický“ krúžok a vybral si práve mňa.

Aké je to mať jedenásť a pohybovať sa v blízkosti ľudí z televízie?

Vtedy som to vôbec nebrala ako niečo výnimočné. Keďže som tam bola bez rodičov, padlo mi dobre, že všetci tí ľudia boli ku mne milí. Pán Kroner, ktorý hral môjho starého otca, so mnou chodieval na raňajky a na večere. Videl totiž, že stále jem iba chrumky a pijem Vineu. Preto sa ma raz spýtal, prečo si nedám aj niečo iné. A ja hovorím – neviem, čo je to viedenský rezeň ani roštenka. Tak ma brával do reštaurácie radšej so sebou.

Cíti dieťa, že je známe, slávne, populárne...?

Prvýkrát som si uvedomila „slávu“, keď som šla s pánom Kronerom na kúpalisko. Zhŕklo sa okolo neho množstvo ľudí a všetci chceli podpis. Potom si všimli aj mňa a hneď sa pýtali: „A vy s ním hráte? Tak aj od vás si prosíme podpis.“ To bola moja prvá autogramiáda. Ale nejakú popularitu len tak na ulici som si neuvedomovala. Filmy, ktoré som nakrútila, deti veľmi nepozerali a pre starších som zase veľmi rýchlo rástla. Kým sa film dostal do kina, už som bola o dva roky staršia ako na plátne.

Aké boli plány malej herečky, „až raz bude veľká“?

Veľmi som chcela byť speváčkou. Rodičia ma však ubezpečili, že speváčka zo mňa nebude. A keď ma dirigentka v zbore požiadala, aby som počas koncertu iba otvárala ústa, bolo to jasné aj mne. Tak som spev vymenila za herectvo. A hneď som to aj začala trénovať. Pozerala som dabované seriály a mala som pocit, že tajomstvo herectva spočíva v tom, že človek inak otvára ústa, ako rozpráva. Tak som skúšala pred zrkadlom rozprávať tak, aby nebolo vidno, čo hovorím.

K prvej role ste prišli náhodou, mali ste šťastie aj ďalej?

Kamkoľvek som prišla na kasting s tým, že som hrala u pána režiséra Uhra, otváralo mi to dvere. Jeho meno rezonovalo. Potom som s ním nakrútila ešte film Šiesta veta a v televízii som robila seriál Sršne v úli. To som práve končila základnú školu. Ale aj potom prichádzali ponuky.

Ak bol herectvo detský sen, aké bolo prebudenie sa do reality, keď ste už herečkou naozaj boli?

Prišlo veľké sklamanie. Po revolúcii som cítila, ako spoločenský status herca klesol. Predtým som zažívala záujem, ľudia sa ma pýtali, aký je pán Kroner, či som videla pani Vášáryovú. A zrazu sa tí istí ľudia začali pozerať na umelcov spôsobom – no, nezbláznim sa, že si herečka. A pritom nikto to od nich nechcel.

Má to detská hviezda na VŠMU ľahšie?

Myslím, že bola výhoda, že už som mala čosi za sebou. Pedagógovia na mi však s obľubou pripomínali, že už nehráme detské filmy. Náš ročník ale viedli charizmatickí Ľubomír Vajdička a Martin Huba, ktorých už len sledovať pri práci bola veľká škola. Človek sa môže naučiť nejakej remeselnej zručnosti, ale tú nadstavbu musí mať v sebe. Som vďačná, že som s takýmito ľuďmi mohla pracovať už od detstva. Sú totiž filmy, ktoré by bez niektorých osobností neboli také, ako si ich pamätáme. A to je práve to, čo sa v žiadnej škole naučiť nedá.

Kde dnes hviezdia detské hviezdy: Zuzana Vačková

Výber pre vás