Párkrát v živote som jedla suši, videla som filmy Posledný samuraj a Stratené v preklade a z klipov Gwen Stefani som vedela, ako vyzerajú Harajuku girls. Ale moja predstava bola na míle vzdialená od skutočnosti.

Vitajte v blahobyte na japonský spôsob

Japonsko je krajina vychádzajúceho slnka, ktoré sme cez hustý smog po prílete do Tokia vôbec nevideli. Zato namiesto slnka nás oslepila záplava značkových kabeliek, ktoré zdobili plece takmer každej Japonky. Nikdy v živote som nevidela na takej malej ploche také veľké množstvo drahého oblečenia. A to sme boli na území Nipponu, ako Japonci nazývajú svoju krajinu, len niekoľko minút a ešte sme ani nevyšli z letiskovej haly. Pár týždňov pred cestou som sa duševne pripravovala na pocit stiesnenosti kvôli 128 miliónom ľudí, ktorí sa tlačia na pomerne malom priestore. Naozaj som však netušila, že takmer každý z nich bude vlastniť kabelku Louis Vuitton a topánky značky Prada. Japonský blahobyt ma prekvapil už cestou do hotela. Na každom rohu boli automaty s tovarom od výmyslu sveta. Studené a teplé nápoje, ryža, cigarety, drogéria... To všetko si môžete kúpiť na ulici v hociktorú dennú a nočnú hodinu a nemusíte ani vojsť do obchodu. Čas tu je najvzácnejší artikel a každú minútu, ktorú nevenujete svojmu zamestnávateľovi, musíte využiť naplno.

Japonsko – krajina protikladov

Prechádzame okolo tradičnej zen záhrady, vedľa ktorej sa týči ultramoderný futuristický mrakodrap. Telefonujúci biznismeni v strese obiehajú staršiu pani v drevákoch a ružovom kimone. Pochopiteľne, pani má na pleci zavesenú kabelku z najnovšej kolekcie Louis Vuitton. V Japonsku nie sme ani hodinu, no už zažívam silný kultúrny šok. Prvý z mnohých. V hoteli ma šokuje recepčná. Je milá, no nevie ani slovo po anglicky. Číslo izby nám vyťuká na kalkulačke. Nastupujeme s našou početnou batožinou do výťahu. Ešte mám vonku ruku s kozmetickým kufríkom, no výťah už zúrivo zatvára automatické dvere. Takmer som to nestihla. Až neskôr sme sa dozvedeli, že výťahové dvere zadržíte tak, že vopcháte ruku do otvoru medzi kabínou a stenou a potlačíte oceľovú výplň. V tejto hi-tech krajine by vám čosi také nenapadlo. Hlavne keď je tu každá záchodová doska vyhrievaná a aj verejné toalety okrem základnej funkcie poskytujú možnosť sprchy, bidetu či hudobného sprievodu. Prečo teda výťahy nemôžu naprogramovať tak, aby dvere chvíľu počkali a zavreli sa, až keď človek nastúpi celý? Ako všade na svete? Pretože tu ide o čas. Ani sekunda nesmie vyjsť nazmar.

Na margo času, celé Japonsko leží v jedinom časovom pásme GMT +9. Čiže slnko vychádza o 8 hodín skôr ako u nás. Pre tento posun sme sa rozlúčili s možnosťou pokojného nočného spánku a vyrazili sme do tokijských ulíc. Už z diaľky na nás blikali farebné neóny, rozžiarené obrazovky, vysvietené mrakodrapy. Tokio má 12 miliónov obyvateľov. Spolu s predmestiami a aglomeráciami okolitých miest tvorí najväčšiu konurbáciu a metropolitnú oblasť na svete, nazývanú Veľké Tokio. Na ploche veľkosti západného Slovenska žije až 35 miliónov ľudí. Dokážete si to predstaviť? Až keď som sa ocitla v tom ohromnom dave, precítila som naplno toto obrovské číslo. Dokonca sa hovorí, že psy v Tokiu sa naučili kvôli návalu v uliciach vrtieť chvostom zhora dole a nie z boka na bok ako všade inde vo svete. Všetko tu bolo iné. Autá jazdili po ľavej strane, japonské nápisy sa čítajú zdola hore a sprava doľava a hlavne nikde nebol nijaký nápis v latinke. A my sme boli po únavnej ceste strašne hladní.

Vošli sme do dverí, ktoré vyzerali ako vchod do reštaurácie. Aspoň umelohmotné modely jedál vo výklade tomu nasvedčovali. Rovnako ako na rušnej ulici, aj tu sme boli jediní cudzinci. Čašníčka, veľmi milá, opäť ani slovo po anglicky. Od hladu som už nevidela. Nakreslila som na papierik malú rybku. ,„Do you have fish?” pýtam sa. Čašníčka nechápavo kýve hlavou. Vezme mi pero, prečiarkne moju rybku a nakreslí obdĺžnik s niekoľkými vlnovkami. ,„Suši?” pýtam sa. Kývne hlavou, akože súhlasí. ,„Hai,” odpovie. ,„Oukej, salmon suši,” pokúsim sa objednať. Čašníčka vytvorí z prstov krížik ako vo filme Drakula a povie: ,„Hai suši!!” Krížik na prstoch znamená NIE. Pretože Japonci na rovinu NIE nikdy nepovedia. Skrátka, zo slušnosti slovíčko NIE jednoducho do konverzácie v Japonsku nepatrí. Ale kto to mohol tušiť v prvý večer nášho pobytu? Okrem vyjadrenia nesúhlasu sa v Japonsku napríklad nepatrí prejavovať emócie. Keď sme ešte stále hladní vyšli späť na ulicu, všimla som si, že sa ani jeden z okoloidúcich párikov nedrží za ruky. Je totiž neslušné ukazovať city na verejnosti. A je tiež vrchol drzosti, ak žena kričí pri pôrode. Takisto je neprijateľné vysmrkať si nos. Keď máte nádchu, jednoducho si nos prekryjete bielou maskou. Dovtedy som si myslela, že maska na tvári je imidžovka (Michael Jackson) alebo že jej nositelia chcú chrániť svoje okolie pred nákazou (SARS). Mýlila som sa. Skrátka, smrkať na verejnosti do vreckovky je najväčšie faux pas. Hlieny treba poctivo prehĺtať. Keď sa začnú pomaly ukladať v dýchacích orgánoch, vtedy si Japonci kúpia špeciálnu zelenú šumivú tabletku, ktorá im prehltnuté hlieny rozpustí. Napokon sme sa v ten večer najedli v „sušiarni”, kde suši cestovalo pred našimi očami na bežiacom páse a my sme nemuseli s nikým komunikovať. Zobrali sme si tanierik s obsahom, ktorý sa nám pozdával. Každý bol inej farby a od toho sa odvíjala cena. Krajina, ktorá dala svetu okrem karaoke a bojových umení aj suši, v tomto smere naozaj nesklamala. Nie je suši ako suši. Toto pravé japonské servíroval majster, ktorý sa musel od iných majstrov učiť dlhých desať rokov, kým mu dovolili odborne krájať tenké plátky surovej ryby a ukladať ich na lepkavú ryžu.

Spokojní, konečne s plnými žalúdkami sme pokračovali v spoznávaní mesta. Po pár metroch sme prechádzali okolo krásne nasvietenej budovy s vodopádom. Nikde žiadny nápis. Kameramanka Janka, spolujazdec Ivan a ja sme zvedavo vošli dnu. Nádherný vestibul s nevtieravou hudbou. Na jednej stene sme si všimli fotografie izieb, zjavne hotelových. Každá fotka bola očíslovaná a pod nimi bol malý monitor s japonskými písmenami a otvorom na bankovky a kreditné karty. Práve vo chvíli, keď nám došlo, že sme v hodinovom hoteli, vošiel do vestibulu postarší pán so sedemnásťročnou slečnou v školskej uniforme vedľa seba. Ani sa na nás nepozreli a pán začal niečo suverénne vyťukávať na dotykový displej. Podobných love hotelov nájdete v Japonsku množstvo a v nich aj takéto dievčatká v školskej uniforme. Túžba niektorých vlastniť značkovú kabelku je taká silná, že sú ochotné predávať svoje telo. A keď už sme pri tejto citlivej téme, vraj Japonky pri sexe predstierajú nesúhlas. Je to nejaký miestny zvyk a mužom v tejto krajine sa to vraj veľmi páči. Údajne majú potom pocit, že ženy dobýjajú. Alebo skôr znásilňujú? Po dlhom dni plnom zážitkov na nás konečne doľahla únava. Chvíľu sme blúdili tokijskými ulicami, ale napokon sme našli cestu späť do hotela. Opäť som sa takmer nechala privrieť vo výťahových dverách a už som bola v bezpečí miniatúrnej hotelovej izby. A takto sa to všetko len začalo.

Dnes je nedeľa caríja juchacha

Deň, keď sa z Tokia stáva veselá bezstarostná metropola, je nedeľa. Ak by ste mali v Tokiu stráviť len jeden deň, urobte všetko, čo je vo vašich silách, aby to bola nedeľa. Naša prechádzka sa začala v Jojogi parku. Do diaľky sa ozýval zvuk bicích a spev, ktorý z tej veľkej diaľky pripomínal angličtinu. Keď sme sa konečne priblížili ku kapele, ktorá vyzerala ako vystrihnutá z MTV, bicie boli také hlučné, že som nepočula ani vlastný hlas. Aj tak to bolo jedno, lebo by mi tu nikto nerozumel. Spev aj z tejto krátkej vzdialenosti len v náznakoch pripomínal angličtinu. Zato aparatúra, ktorú používala táto mladá neznáma skupina, pripomínala zlaté časy Tublatanky. Hudobné nástroje, na ktorých chlapci hrali svoje heavymetalové variácie, mohli stáť aj pol milióna korún (povedal Ivan). Chlapci hrali ako o život. Ich kamarátka v patričnom rockerskom outfite ponúkala okoloidúcim cédečko a letáky s webstránkou. Zatlieskali sme a presunuli sa o pár metrov ďalej. O niečo menej nadupaná aparatúra, zato spev, s ktorým by táto partia vyhrala aj našu Superstar. Japonci doobliekaní v štýle šesťdesiatych rokov spievali najväčšie hity a capella, teda bez hudobných nástrojov. Ich angličtina bola bezchybná a tanečná choreografia tiež. Vedľa nich kričala do profi mikrofónov ako o život dievčenská punková skupina. Bola taká hlučná, že zatienila aj bezzubého gitaristu, ktorý sa oproti snažil o najväčšie hity The Beatles. Takúto atmosféru som nezažila ani v londýnskom Hyde Parku či newyorskom Central Parku. Rodiny s deťmi piknikujú na tráve, stánkari otvárajú nepravidelný blší trh s oblečením a haraburdami a dookola rozvoniavajú stánky s nie celkom identifikovateľným jedlom. Vraj ak Tokio získa možnosť zorganizovať letnú olympiádu v roku 2016, v Jojogi parku postavia štadión s kapacitou 100 000 miest. Dúfam, že tú olympiádu nedostanú. Jednak ju tu už mali v roku 1964 a vtedy bola na mieste Jojogi parku olympijská dedina a určite by to bola škoda aj kvôli čerešňovým stromom (sakura), ktorých kvety sem každoročne na jar chodia obdivovať milióny ľudí.

Po intenzívnych hudobných zážitkoch opúšťame park a nechávame sa unášať davom až k stanici metra Harajuku. Most, ktorý spája stanicu s parkom, je v nedeľu asi najobľúbenejšou turistickou atrakciou v Tokiu. Popoludní ho už roky pravidelne okupujú tínedžeri, ktorých záľubou je „cosplay“, teda costume play – prezliekanie sa za svoje obľúbené postavičky z komiksov, hudobného sveta alebo počítačových hier. Práve tu našla speváčka Gwen Stefani inšpiráciu pre svoj imidž k sólovej kariére. Dokonca svoju módnu líniu nazvala podľa tejto tokijskej štvrte – HARAJUKU LOVERS. Harajuku girls sú dievčatá, ktoré chodia do školy oblečené rovnako ako všetci ostatní – v klasických uniformách. Doma sa však prezlečú do kostýmov, ktoré sa dajú kúpiť len vo štvrti Harajuku a takto vyobliekané vysedávajú na moste a pózujú pre turistov. Väčšina z nich sa prezlieka za gotické Lolity a aj v najhorúcejšom lete poctivo reprezentujú tento štýl: v hrubých pančuškách, bledom mejkape a ťažkých čierno-bielych kostýmoch s krinolínou, ktoré pripomínajú viktoriánsku éru. Štvrť Harajuku spája množstvo subkultúr. Od reperov cez pankáčov až po tvrdých metalistov. Každý si môže nakúpiť v špecializovaných obchodoch, ktorých sú tu stovky.

Najluxusnejšia ulica sveta

Keď som nadobudla pocit, že čo sa nakupovania oblečenia týka, aj ja shopoholička som prekročila svoj limit, vošli sme na bulvár Omotesando alebo tokijské Champs-Élysées. Je to stromami lemovaná ulica, na ktorej sa stretáva celý módny biznis. Pred piatimi rokmi tu postavili najväčšiu pobočku značky Louis Vuitton na svete, ktorá zaberá päť poschodí. Súčasťou prestížnych módnych domov na bulvári Omotesando je aj ich architektúra. Christian Dior, Prada alebo Hermés si pred vstupom na japonský trh dali postaviť budovy podľa vlastných predstáv. Aj keď mnohí túto ulicu kritizujú pre nedostatočne celistvý dojem, mne pripadala krásna. Podobne to cítia aj Japonky, ktoré zaraďujú značkové oblečenie do svojho života už približne od trinástich rokov. Vtedy investujú do luxusnej školskej tašky. Môžete si byť isté, že sa to nekončí len tam. Značkové nosia aj veci, ktoré na prvý pohľad nevidieť, ako napríklad spodnú bielizeň. Hoci nemajú nijaký príjem, luxus si môžu dovoliť, pretože majú väčšinou bohatých rodičov. Muži ani zďaleka nezaostávajú. Napríklad keď idú k holičovi, okrem strihania a holenia si dajú vytrhať aj obočie.

Pôvodný plán stráviť v Tokiu maximálne týždeň sa nám nepodarilo dodržať. Tokio je nekonečná studnica zábavy, módy, úchyliek a my sme sa do nej ani po desiatich dňoch zďaleka neponorili celí. Tokio je mesto, ktoré sa mení s každým dňom, preto sa nikdy nedá dokonale spoznať. Mesto, v ktorom sa dá ľahko stratiť a zároveň objaviť veci, o ktorých ste predtým nemali ani tušenie.

Lost in Tokio

Výber pre vás