V kúpeľni stojí fľaštička s pánskou voňavkou, ktorá patrila môjmu manželovi. Kedysi bola jedným zo zdrojov mojich obáv. Myslela som si, že si ju kúpil, aby voňal inej žene. Dnes je to cenná spomienka na muža, ktorého som milovala.

Vždy som dúfala, že raz s Martinom skončíme spolu. Mali sme len štyri roky, keď sa jeho rodina prisťahovala na našu ulicu. Odvtedy, čo ma učil skákať „pupkáča“ do bazéna na našom kúpalisku až po prvý bozk, keď sme boli tínedžeri, keď sa zahĺbim do spomienok z detstva, on je v každej z nich.

Keď sme skončili školu, každý sme si žili po svojom. Počula som, že si našiel inú. Aj ja som mala rôznych priateľov, ale žiadny z nich ma akosi nechytil za srdce. Keď som mala 22, vracali sme sa so sestrou z výletu a zastavili sme sa v pube na jedno pivo. Martin tam sedel v rohu celkom sám. Keď sa nám oči stretli, zaškeril sa na mňa a ja som mala pocit, že sa mi podlomili kolená. V tom momente som si uvedomila, že on je ten muž, s ktorým chcem stráviť zvyšok života.

O dva týždne neskôr sa zastavil na návštevu a pozdravil aj moju mamu. Tá sa ho na rovinu spýtala, aké so mnou má zámery. A on vtedy jednoducho povedal: „Som šialene zamilovaný do vašej dcéry a chcem sa s ňou oženiť.“ O rok nato sme už boli svoji. V rokoch, ktoré nasledovali, som nemohla byť šťastnejšia. S našimi deťmi Davidom (teraz 13), Braňom (8), Soňou (6), Vierkou (5) a Hugom (3) bol život trochu chaotický. Ale my sme si to s Martinom naozaj užívali. A hoci nám to nikto z priateľov nechcel veriť, nemali sme žiadny dôvod sa hádať.

Boli sme spolu desať rokov, keď sa jeho správanie začalo radikálne meniť. Diskutovali sme o tom, kam by sme išli na dovolenku, a čo by sme si vlastne mohli dovoliť. Bolo to v auguste 2010. „Budem si robiť, čo chcem,“ zreval na nás zrazu. Bola som dosť šokovaná, stalo sa to po prvý raz, aby takto na mňa vyletel.

V týždňoch, ktoré nasledovali, som v Martinovi len ťažko spoznávala muža, za ktorého som sa vydala. Môj milovaný a za každých okolností pokojný manžel začal byť agresívny a nespoločenský. Keď som vošla do miestnosti, on z nej vyšiel. Keď som sa ho pýtala, čo sa deje, len mi odvrkol, že nič. Bol neustále vyčerpaný.

Snažila som si nahovárať, že sa všetko zmení k lepšiemu, že to bude opäť fajn. Ale zároveň som cítila, že je všetko zle a kúsok po kúsku som si dávala dohromady, o čo ide. Tie útočné komentáre, chlad, stála únava. Martin má určite pomer, začala som si tým byť istá. Už ma viac nemiluje, lebo miluje niekoho iného. Bola som na dne, mala som zlomené srdce a rozvod som pokladala za nevyhnutný koniec.

Jedno ráno, v apríli 2011, som sa rozhodla povedať mu, že sa chcem rozviesť. Čakala som ho v kuchyni, ale Martin stále nevstával z postele. Najprv som si myslela, že ho premohla lenivosť. Ale keď som za ním prišla, rýchlo som pochopila, že má problém. S obavami som ho odviezla do nemocnice. Keď ho poslali na vyšetrenia na CT a magnetickú rezonanciu, sedela som v čakárni a rozmýšľala, aké vážne by to mohlo byť. Potom si nás doktor oboch zavolal do jeho pracovne. Keď povedal diagnózu - nádor na mozgu, prestala som dýchať. Slzy mi stekali po lícach, keď som počúvala, ako nádor vo veľkosti vajca tlačí na jeho predný čelový lalok – časť mozgu, ktorá je zodpovedná za osobnosť a pohyblivosť. Zrazu všetko dávalo zmysel. Martin ma nepodvádzal, on umieral.

Zničená som odišla z nemocnice domov za deťmi. Dva týždne nato Martin podstúpil operáciu. Keď som ho bola navštíviť v nemocnici, sestra, ktorá ho opatrovala, mi natvrdo povedala: „Obávam sa, že vášmu manželovi zostáva najviac 14 mesiacov života.“ Neverila som jej, myslela som si, že je zlomyseľná a chce ma raniť. Veď Martin bol silný, mladý a zdravý. Mal 33, veď sme ešte len začali spolu žiť s našou rodinou, s našimi deťmi. Musíme cez to prejsť, musíme to zvládnuť, sľubovala som si.

„Zober ma domov k deťom,“ prosil ma Martin. Jazva sa mu ťahala od ucha až na vrchol temena, kovové svorky mu držali hlavu pohromade, ledva chodil. Naše obvykle hyperaktívne deti situáciu pochopili, boli veľmi pokojné, hladkali mu jazvu a ponúkali mu hračky. Preboha, ako som si mohla myslieť, že ma podvádza? Snažili sme sa mu urobiť každý moment z času, čo mu ešte zostával, čo najkrajším.

Martin odchádzal na niekoľko týždňov do nemocnice a potom sa zase na pár týždňov vracal domov, trápili ho rôzne infekcie. V júni 2012 opäť musel ísť do nemocnice a ja som tušila, že sa domov už nikdy nevráti. Ako upadal do bezvedomia a zase sa na chvíľky preberal, šepkala som mu do ucha rôzne nežnosti. „Prečo plačeš,“ pýtal sa ma v jednej chvíli, keď sa prebral. „Milujem ťa,“ prehĺtala som slzy. „Aj ja ťa milujem,“ zašepkal predtým, než zatvoril oči. Bola som odhodlaná byť s ním až do poslednej chvíľky. O piatej som mu pošepla: „Je čas odísť miláčik, musím ísť domov postarať sa o naše deti.“ O hodinu nato zomrel.

Nasledujúce mesiace som žila ako v pekle. Keď som počula v supermarkete ženy nadávať na svojich manželov, mala som chuť zakričať „Ale vaši manželia sú nažive!“ Tieto chvíle vo mne vyvolávali chuť ujsť niekam preč, zmiznúť navždy. Ale boli tu aj iné chvíle, ktoré ma udržali pri zdravom rozume. S množstvom spomienok na Martina – s našimi deťmi behajúcimi po dome bolo nemožné zabudnúť či ujsť. Máme na stene čiarku z čias, keď sme sa merali, kto je ako vysoký, takže dnes deti môžu vidieť, kedy dorastajú do výšky svojho ocka. A fľaška jeho voňavky je stále v kúpeľni na poličke, pre chvíľky, keď si ktokoľvek z nás chce pripomenúť, ako voňal. Je to jeden zo spôsobov, ktoré nám pomáhajú žiť ďalej.

Šokujúci príbeh: Myslela si, že ju manžel podvádza, pravda však bola omnoho krutejšia

Výber pre vás

Šokujúci príbeh: Myslela si, že ju manžel podvádza, pravda však bola omnoho krutejšia

Súvisiace články

Dokázali by ste to urobiť? Predtým, ako jej brat zomrel na rakovinu, požiadal ju o jednu vec

Búrliváčka Brenda z Beverly Hills 90210 zvádza najťažší boj v živote: Takto sa zákerná choroba podpísala na jej tvári

Keď Žanete diagnostikovali rakovinu, urobila nezvyčajné rozhodnutie: A mala na to dobrý dôvod!

Výber pre vás