Mám to šťastie, že sa ešte občas na takéto miesta dostanem. Jedným z nich je aj Ludrovská dolina neďaleko Ružomberka, takmer zabudnutý kút sveta.

Pri poslednej liptovskej návšteve sme sa s priateľom vybrali neprebádanou cestou z dedinky Ludrová na nízkotatranský Salatín (1 630 m n. m.) zo severnej strany Nízkych Tatier. Pozdĺž potoka Ludrovčanka sa okolo salaša na konci dediny vyberáme po červenej značke do malebnej tiesňavy Hučiaky, ktorá túto peknú dolinu uzatvára. Obaja zostávame prekvapení, aká pekná táto málo spomínaná dolina je. Chodník vedie horou – ešte takou naozajstnou, plnou zdravých ihličnanov, kde okrem dobrého vzduchu vnímame aj zvuk – reálne šumenie lesa. Až tu mi príde na um, ako veľmi mi tento zvuk chýba vo Vysokých Tatrách. Dnes je naozaj zázrak začuť v hore šum vetra medzi vetvami starých stromov. Všade samý výrub či vývrat. Na začiatku som fascinovaná slnečnými lúčmi medzi stromami.

O chvíľku zbadám niečo veľké, tmavé s červeným zobákom letieť popred stromy, na môj údiv ide o bociana čierneho. Popri cestičke sa žltí množstvo čerstvo kvitnúceho podbeľa. Teplo, takmer bezvetrie, vôňa, ticho, nikde ani živáčika – tak takto si predstavujem dokonalú jarnú prechádzku lesom. Nad Hučiakmi si na chvíľu sadáme pred senník a zbadáme stopy v topiacom sa snehu. „Čie asi tak sú?“ pýtam sa priateľa. Vraj medvedie. Idem bližšie, sledujem ich, a naozaj. Možno včera, pred dvoma dňami – odhadujem podľa rozpusteného snehu okolo nich – sa motal týmto chotárom chlpáč. Až neskôr sa dozvedám, že je ich tu veľa. Stúpame chodníkom popri potoku, chvíľku strmo lesom, neskôr sa točíme vľavo a traverzujeme suché trávnaté stráne. A v nich na nás čaká prekvapenie – kvitnúcich poniklecov je tu ako maku. Dávame pozor, aby sme na ne nestúpili, či ich pri fotografovaní nezaľahli. Kam sa totiž človek pozrie, všade vykúka fialová hlávka tohto krásneho horského kvietka.

Začínam cítiť členky, predsa len moje kancelárske nohy nie sú prispôsobené, a najmä takto z jari, na nezvyklý sklon členkov k podkladu, po ktorom stúpajú. Nad pásmom lesa zisťujeme, že Salatín je ešte pod hrubou snehovou perinou a náš pôvodný plán okamžite rušíme. Sadáme si v závetrí jednej zo skál, tu hore na hrebeni už poriadne pofukuje. Vyberáme z batohov lahôdky a keď sa do sýtosti občerstvíme, porozhliadame sa a oddýchneme si, snažíme sa v mape nájsť inú zostupovú trasu. Bohužiaľ, brodiac sa do pol lýtok snehom, musíme sa vrátiť na pôvodnú trasu a zostúpiť po nej. Aj to je čaro hôr, nie vždy sme v nich pánmi svojich plánov. Do nížiny sa vraciam opäť oddýchnutá a s chuťou do života. Poznáte niečo lepšie ako takýto reštart seba samého? Ja teda určite nie.

Aj napriek teplým jarným slnečným lúčom je počasie ešte zradné. Preto si nezabudnite do batoha pribaliť nepremokavý plášť a viacero vrstiev oblečenia. A rozhodne krém s UV faktorom a tyčinku na pery.

Stratení v Ludrovskej doline: Aj na Slovensku môžete zažiť takmer dokonalú divočinu

Výber pre vás