Jesť, piť, plávať, opekať sa a cmúľať sa s frajerom na plážových ležadlách. Vyzeralo to fakt ako dobrý nápad.

Asi sa nestáva často, že sa dvaja chronickí backpackeri ocitnú na letisku, kde ich čaká DELEGÁT. Pozerali sme sa na všetky tie rodinky s kufríkmi na kolieskach a idiota som zo seba urobila už o niekoľko hodín, hneď po pristátí. Zostúpila som z lietadla, zohla sa a pobozkala zem. Už ako malé dievča som sa totiž zaprisahala, že keď raz prídem do Afriky, pobozkám ju. Aj keď som vedela, že ma žiadna „čierna“ Afrika nečaká, nijaké tamtamy ani Pigmejovia, prinajlepšom českí turisti a otravní obchodníci... Aj tak som so sebou švihla o zem a vtisla som jej, napriek olejovým škvrnám, vrúcny bozk. Cesta z letiska viedla po pobreží, takže sa bolo na čo pozerať, hoci som to mala už celé obehnuté na Google earth. Asi som bola pridlho v Indii a zachvátila ma eufória z niečoho nového. Olivovníky a datľovníky namiesto Himalájí, moslimské habity namiesto indických sárí, kuskus namiesto ryže. Hotel mi preto zákonite pripadal ako z iného sveta, keďže som skôr zvyknutá na čierne indické diery. Veľká hala, v ktorej sa po večeroch hrávali karty, vyzerala ako z paláca. Zo stropu viseli krištáľové lustre, ktoré sa odrážali na mramorových podlahách. Izba s výhľadom na more. Ja snáď umriem! Povedala som si však, žiadne vzrušenie! Dokonca som si na dôkaz svojho zámeru nedoniesla ani laptop. Delegátka nás hneď na začiatok upozornila, že je ramadán a domáci sú unavení, lebo nemôžu celý deň piť ani jesť. Podvečer vraj už budú nervózni a netreba ich veľmi zaťažovať. Spomenula som si na to, keď som sa napchávala v tom neuveriteľnom all inclusive. Spočiatku som sa bála, že sa jedlo proste minie, hlavne keď som zbadala tie davy maškrtných ľudí, ale túto vlastnosť turistov majú Tunisania evidentne podchytenú. Hádzala som na jeden tanier mäso, palacinky, kuskus, šaláty aj koláče a musela som sa pozerať na tých hladných chudákov, ktorí nás obsluhovali a ktorým doslova tiekli sliny. Len čo však zapadlo slnko, pustili sa do toho. A nie veľmi striedmo.

Bežne informovanému človeku sa pojem ramadán spája s pôstom, modlitbami, odopieraním. Je to polovičná pravda – cez deň. Ulice sú vyľudnené. Všetko je zavreté. Rolety na obchodoch spustené. Prosto, je to ako biela noc a všetci spia. Kto by sa aj pohyboval v tej horúčave, keď sa nemôže napiť!? Keď nazriem do dvora, nájdem len zákutia, rohože a deky a na nich oddychujúce telá. Každý sa uchýli niekam do tieňa, matky pozakrývajú deti šatkami a všetci predstierajú, že je noc. Nič by na tom nebolo, keby tu nebola ďalšia hŕstka ľudí – turisti. Chodia po rozpálených uliciach s foťákmi, fotia si ľudoprázdne nádvoria a začudovane si obzerajú opustenú krajinu. Nemajú si kam sadnúť na kávu ani si kde kúpiť suveníry. Nakoniec pokrútia hlavami a sklamane sa vracajú pod slnečníky na pláži, kde to žije. Hoteloví animátori až tak únavu nepociťujú, lanária nás na aerobik do bazéna a pokrikujú na všetky pekné Slovenky. Navečer, keď už sú úplne unavení, poškuľujú po ohnivej guli, kedy zmizne z dohľadu, aby sa mohli najesť. Uchýlia sa niekde do kútika hotela, rozbalia si svoje placky a pustia sa do toho. Ich „spoluramadánisti“, ktorí nepracujú v hoteloch, ale celý deň pospávali v tieni kamenných mestečiek, sa na večer chystajú už zo dve hodinky. Okolo štvrtej poobede sa to začína hmýriť aj na miestnom trhu. Čerstvé bagety, sladučké, na slnku sa roztekajúce datle, kozľacinka a baraninka, zeleninka, džúsy, mlieko... Všetci kupujú všetko. Ako keby sa už samotným kupovaním dalo zasýtiť. Nákup muži zanesú domov ženám, ktoré začnú vyvárať na nočné hodovanie, a oni si zatiaľ idú posedieť na nádvoria do čajovní. Ale čaj nepijú. Sedia a čakajú. Debatujú, čítajú noviny a gánia na turistov, ktorí do seba lejú vodu. A po západe slnka sa to začne. Svet ožije, všetci začnú jesť a piť, v čajovniach sa podáva čaj, sú usmiati a ani im neprekáža, že majú v tom čaji piesok z neďalekej púšte.

Uplynuli tri dni. A bolo to tu. Z plážového párika sa po prečítaní všetkých kníh opäť stali backpackeri a ani sme sa nenazdali a už sme sedeli natlačení v miestnom mikrobuse. Smer Sahara. Vedela som, že to príde, a už som nebojovala. Aj tri dni bez pohybu je dosť slušný výsledok. Kým sme sa dostali do posledného mestečka na okraj púšte, museli sme autobus meniť štyrikrát. V horúčavách sa nám varil mozog i nápoje. Namiesto vychladenej koly máte zrazu kolový čajík. A ten musíte piť až do západu slnka, lebo všetky bufety sú zatvorené. Ako sa blížime k púšti, za oknami pomaly ubúda žien oblečených v rifliach. Sledujem všade sa víriaci piesok a ani sa im nečudujem. Odhliadnuc od islamu, zababušiť sa do tenkej látky, cez ktorú ten otravný piesok neprejde, je nanajvýš praktické rozhodnutie.

Večer nás utrmácaných privítalo mestečko Douz. Ťavy, piesok, palmy, ubytovanie v malom hostelíku a razom sa nám zacnelo po našom luxusnom hoteli z CK Satur. Vždy keď sa vetrík trochu zdvihol, vzduch sa naplnil pieskom. Pieskom, ktorý nevyženiete, nepozametáte, neoprášite. Za pár minút ho máte plný foťák, až počujete, ako vám škrípe zoom. Akýsi priateľský Tunisan nás znenazdajky pozval k sebe na večeru. Videl nás hladných sa ponevierať po uliciach a zľutoval sa. Doma už ženy chystali kuskus. Mama a dve sestry, všetky hlavy zahalené v šatkách. Milá domácnosť. Kuskus voňal od baraninovej šťavičky a všetci sa na nás usmievali. A po večeri prišlo to, čo som právom sama pre seba nazvala „magorák“. Malinká červená kanvička naplnená čajom a pár panákov namiesto šálok. Pomyslela som si, dosť divný zvyk, nalievať čaj do panákov. Ale pozor! To nie je čaj, ale ultrasilný zabijacký čajový koncentrát!!! Taký presladený, že je hustý ako sirup. (Asi preto, aby sa pre horkosť dal vôbec prehltnúť.) Každý člen rodiny do seba kopol jedného čajového frťana, až prišiel rad na nás. Prekonala som sa. Ale o pol hodiny som skoro dostala infarkt. Nazrela som do tajomnej kanvičky – až po vrch bola natlačená čajovými lístkami. Keď sme sa po večeri vrátili do našej hotelovej izby, postele boli komplet pokryté pieskom. Okno bolo zavreté. Tomu sa vraví mikropiesok.

Majiteľ hotela nám prenajal ťavy aj s dvoma pomocníkmi a poobede sme vyrazili na púšť. Prekvapilo ma, že africké ťavy sú omnoho menšie ako indické. Aj keď majú zjavne iné výhody – môj priateľ sa napríklad tentoraz po jazde nesťažoval na bolesť v rozkroku. Ako sme sa blížili k dunám, malé kríčky pomaly redli a piesok začal byť neznesiteľný. Našťastie som si večer v jednom z púštnych obchodíkov kúpila šatku, a tak som sa do nej celá zabalila. Ťavy neustále prdeli a mľaskali. Sem-tam po oblohe preletel nejaký vták, ale inak sme išli v ústrety pustote. Nádhernej pustote. Naši pomocníci aj s ťavami odparkovali tam, kde sa už začínalo nekonečno vyskladané z dún a začali chystať kemp. Vietor šľahal na všetky strany a napĺňal naše oči, ústa aj uši tým nebeským prachom. Kráčali sme sami dvaja a kam sme dovideli, nebolo nikoho. Tešili sme sa ako deti, skákali, tancovali, šmýkali sa dole dunami. Snažím sa to odfotiť, no podobne ako aj v Himalájach, Boha neodfotíš. Ani nekonečno, ani dokonalosť. Akákoľvek fotka Sahary či Himalájí navždy ostane ľudská, ohraničená a nedokonalá. Foťák to sám pochopil a pokazil sa. Asi vinou toho mikropiesku. Ani mi to neprekážalo, aspoň som prestala to nebo vnímať cez oči a začala som ho vidieť srdcom. Už dávno som nemala taký pocit eufórie. Zrazu sa v diaľke spoza duny vynorila karavána tiav s pár ľuďmi. Rozbehla som im v ústrety. Ani neviem prečo, mala som pocit, že sme vlastne všetci v rozprávke, tak načo sa tu teraz budeme tváriť vážne. Mladý beduín s bielou handrou na hlave na nás pozeral ako na prízrak – dvaja stratenci uprostred púšte, s jedným pokazeným foťákom a fľašou vody. Na otázku, či sme sa stratili, som iba zamávala GPS-kom a ukázala mu našu pozíciu a kemp. Pozval nás do ich kempu, ktorý si išli postaviť asi o kilometer ďalej na juh. Zdvorilo sme pozvanie odmietli, pretože „naši“ Arabi pre nás už vyvárali chutnučký kuskus s kozľacinou navrchu. Keď sme prichádzali do kempu, ťavy obhrýzali suché pichľavé kríky a naši chlapci už boli s nervami na konci. Boli vyhladovaní, umierali od smädu a nikotínového absťáku. Jeme s plnými ústami piesku, so škrípajúcimi zubami a štípajúcimi očami. Na raňajky nás čaká ďalší „magorák“ s pieskom a cukrom, sadáme na ťavy a ideme.

Ťažko sa z neba odchádza. Posledný raz sa ohliadnem. Biele duny sa mi smejú, vraj som hlúpa, ak si myslím, že sa už nevrátim. Viem, že majú pravdu, tak sa len usmejem a dám sa ťavou odviezť späť do civilizácie.

Presne tak. Nie na púšti, ale v oáze. Po našom púštnom safari sme totiž nasadli na ďalší mikrobus prevážajúci miestnych a vybrali sa do krásneho mestečka známeho úzkymi uličkami a zvláštnou architektúrou. Každý dom je iný a unikátny pre špecifické kladenie tehál. Miestni stavbári sa dosť vyhrali, a tak má takmer každý dom na stene zvonka nejaké obrazce. Tak to by sme mali. Čo so zvyšnými siedmimi hodinami? Rozpálené tehly, všetko zavreté a nikde nikto. Krásne ramadánové poludnie, ako stvorené na pomalú a bolestivú smrť na rozžeravenom chodníku bez dúška vody. V malom knižnom sprievodcovi nachádzam našu spásu. Je tu vraj obrovská palmová oáza, kde tečú potôčiky, všade rastú datle a na lavičkách v tieni sa dá odpočívať počas horúcich saharských dní. Hurá. Krátka jazda taxíkom nás dovezie do toho raja zelene a vlhkosti. Sady datľových paliem nasadených do rovných čiar predelených potôčikmi. Dám si šatku dole z hlavy a robím z nej deku na piknik. Pozbierame zo zeme pár datlí a konečne si v tieni vydýchneme. Po chvíli sa dvíhame a asi hodinku sa prechádzame po oáze. Palmy, palmy, palmy... oťapená obedňajšia zasnenosť... a zrazu sme sa stratili. Tak to hádam nie je pravda. Nestratila som sa na púšťach ani na horách, tak sa azda nestratím v oáze? Veru tak. GPS vybité, slnko v celej svojej paráde v strede oblohy a my bez vody a jedla v stratení v tuniskej oáze. Pán Boh pomáhaj.

Neviem, možno som už stará alebo som možno cestovala až priveľa. Nejako sme sa z tej kaše vymotali, tak ako vždy. Vrátili sme sa nočným vlakom do nášho hotela a tešili sa. Voňavučkého klimatizovaného nepieskového čistučkého hotela, v ktorom nebol ramadán, ale nonstop hody. Naložili sme si na tanier piate cez deviate a dopĺňali zásoby. Potom sme sa vyvalili na ležadlá a hľadeli pred seba na more. Ako také tučniačiky. Ležkáme si na ležadlách, vyhrievame sa, keď nás zavolajú, tak rýchlo cupkáme dovnútra, zoradíme sa do radu na kolu a pivo a potom papáme a papáme. Jeden za druhým. Jeden vedľa druhého. Večer si posadáme pekne všetci do haly a hráme karty. Niekto si dá henou vytetovať vtipný nápis, niekto si dá vyrobiť náramok so svojím menom a ostatní vypisujú pohľadnice. Starý dobrý luxus, ešteže som bola na Sahare.

Tunisko nezávislými očami: Ešteže som bola na Sahare

Výber pre vás