Ak si ich niekto všimol, možno mal chuť hneď nalistovať v telefónnom zozname číslo na sociálku. Čo ten chlap tomu dieťaťu robí? Keď sa Vlaďke nejakým zázrakom podarilo dostať k brehu, čakala, že ju ocko vytiahne a navždy uzná, že jej to nejde. Namiesto toho dostala pochvalu: „No vidíš, že to vieš!“ Už ako dvaapolročná vyhlásila, že bude učiteľkou. Kvôli korkovým učiteľským šľapkám a bielemu plášťu, ktoré nosila jej teta. Raz bude mať také aj ona. Preto sa prihlásila najskôr na strednú a potom na vysokú pedagogickú. Aj po promóciách však mala pocit, že ešte stále nie je čas učiť, ale učiť sa. Po prázdninách sa zbalila a nasadla na autobus do Londýna. Dostala sa do rodiny, kde mali tri deti, tri mačky, tri psy, tri kone, tri zlaté rybky... To nebola tréma, to bol šok, ktorý jej nedovolil zo seba dostať ani to základné – How do you do... Reč, ktorú ju učili v škole, asi nebola angličtina, lebo týmto ľuďom nerozumela ani mäkké f. Musela začať nanovo. Keď sa však opýtala, či by mohla chodiť do školy, odpoveď rodiny ju prekvapila. „Nie, ty si tu pre nás, nie my pre teba.“ Zaťala zuby. Načas. Rodičia troch jej zverencov odišli na dovolenku a ona dostala na starosti všetko. Večer unavená sedela s deťmi pred televízorom. Vtedy sa rozleteli dvere a bolo počuť ženský krik: „Hello. Mama je doma!“ Trojica školákov však veľkú radosť nejavila. A Vlaďke došlo, že príde trest. Pani domu vytiahla zubnú kefku a ukázala na dvestopäťdesiatosem malých okienok na verande – vyčistiť! V tejto rodine mali dvanásť áut a vlastnú helikoptéru, ale ani štipku citu. Preto ich deťom po lícach tiekli slzy, keď Vlaďka povedala, že odchádza. Konečne sa však dostala do rodiny, kde síce z dvoch učiteľských platov peňazí nebolo veľa, ale Vlaďka tam cítila srdce. Práve oni jej zaplatili prvý plavecký kurz.

O dva roky neskôr sa síce vrátila domov, ale všetko ju ťahalo späť na ostrovy. Lenže čo tam bude robiť? Pracovníčke na ambasáde, od ktorej potrebovala víza, dookola vysvetľovala, že si chce zlepšiť angličtinu. No tá si ju premerala od hlavy po päty a hovorí: Madam, vaša angličtina je vynikajúca. Dala jej papier na šesť mesiacov, ani o deň navyše. Vlaďka vedela, že dovtedy musí nájsť školu. Bude študovať čokoľvek, hovorila si, keď prechádzala programom školy v St. Albans. Grafický dizajn? Fajn, to znie zaujímavo. A ona v ňom bola dobrá. V treťom ročníku už bola zároveň študentkou aj učiteľkou. Ale na to, aby mohla zostať, si potrebovala nájsť prácu natrvalo. Lenže kde? Ako? Všetci jej hovorili, že ako cudzinka by sa mala poradiť s právnikom. No dobre, ale ten berie tisícku na hodinu... Našetrila. No ten muž začal s otázkami, ktoré nemali konca. Vlaďka tŕpla a pozerala na hodinky. Už má len dvanásť minút... Všimol si to a pozrel sa na ňu: „Nechcem peniaze. Choď, kúp si počítač a rob, čo ťa baví. A zmeň si meno, Vladislava nikto nevysloví.“ Od šťastia sa rozplakala a poslúchla. Bolo to víťazstvo. A tak sa z nej stala Viktoria. Napriek tomu stále chodila po škole ako telo bez duše. Jej učiteľa z nej išlo poraziť. Nakúpil inzertné noviny, zavrel ju do kancelárie a hovorí: „Nevyjdeš odtiaľto, kým nezavoláš na všetky inzeráty.“ Odvšadiaľ však počúvala len – asi nie, možno niekedy... Sklamaná zložila telefón. A on v tom momente začal zvoniť. Normálne ju to vyľakalo. „Vy ste tá, ktorá práve volala? Príďte o týždeň na pohovor,“ ozvali sa jej z neďalekej školy. Odučila tam jednu hodinu na skúšku a hneď dostala zmluvu. Neuveriteľné! Popri škole však stále mávala hodiny plávania, ktoré už mohla vďaka kurzom a skúškam z jej aupairovských čias učiť. „Poď, ideme si zahrať hokej,“ ťahala ju kamarátka z plavárne, ale namiesto na korčule ukázala na plutvy a šnorchel. Pod vodu? Nie! Veď sa zadusím! – ozvalo sa v nej to malé dievčatko. Ale kým stihla protestovať, už zavelili na rozplavby: Okej!

Keď sa jej podarilo dať prvý gól, prekvapila samu seba – ja to asi naozaj viem! Aj tak ju pozvanie na tréningy Veľkej Británie prekvapilo. Navyše sa tam na ňu osopila jedna z hráčok – odkiaľ je? Zo Slovenska? A to tam neviete hrať hokej? Vlaďka sa nadýchla: „No prepáč, my hráme ľadový hokej a sme majstri sveta.“ Naštvala sa. A ju keď niekto naštve, zatne sa a drie na sebe, koľko vládze. O tri roky už spolu hrali v jednej formácii anglickej reprezentácie. A vybojovali v Barcelone európske zlato. Zaznela hymna a Vlaďka cítila zimomriavky. Aj keď jej napadlo – škoda, že nie slovenská... Mami, sme prvé! stihla poslať správu domov. A tam to oslavovali, akoby znelo Nad Tatrou sa blýska. „Naše dieťa je zlaté!“

Vlaďka Rišianová: Víťazí pod vodou

Výber pre vás

Vlaďka Rišianová: Víťazí pod vodou

Súvisiace články

Internetová známosť: Chcem aby to bolo ako predtým

Všestranný cícer: Strukovina nielen pre deti a vegetariánov

Moj 14-ročný syn je problémové dieťa

Výber pre vás