A práve tu, dobre ukryté pred zrakmi putujúcich po zemi, sa nachádzajú záhadné nazcanské geoglyfy. Opica, astronaut, kolibrík či pavúk sú len niekoľkými z vyše dvadsiatich obrazcov, nehovoriac o stovkách presných priamok často dlhých aj viac ako dvadsať kilometrov. Načo toto všetko? Kto to vytvoril? A hlavne, ako je možné, že toto miesto ostalo až do roku 1939 neobjavené?

Súčasná Nazca je malé a ospalé mestečko, známe predovšetkým vďaka neďalekým obrazcom.

Za objaviteľa nazcanských línií sa považuje Paul Kosok, ktorý v roku 1939 letel malým lietadlom nízko nad týmto územím a prvýkrát v novoveku si záhadné obrazce všimol. Na otázku, prečo ostali neobjavené až do tejto doby, človek rýchlo nájde odpoveď, keď sa na územie pampy dostane. A dostať sa sem vôbec nie je zložité. Priamo cez oblasť, v ktorej sa nazcanské línie nachádzajú, totiž prechádza panamerická cesta, ktorá sa s malým prerušením tiahne od Aljašky v Severnej Amerike až po Ohňovú zem na samom juhu juhoamerického kontinentu. Táto cesta dokonca pretína obrazec jašterice, a to presne na polovicu. V blízkosti ďalších dvoch geoglyfov – stromu a rúk, ktoré sa taktiež nachádzajú v tesnej blízkosti cesty, je postavená asi desať metrov vysoká rozhľadňa, z ktorej sa dajú tieto gigantické kresby pozorovať. Ale ani keď človek v tejto oblasti zastane a vie, že sa záhadné obrazce nachádzajú priamo okolo neho, nedokáže zo zeme nič identifi kovať. Množstvo zmätočných čiar a výmoľov od vody medzi seba tieto kresby dokonale pohlcuje a až tu človek pochopí, prečo nič nespozorovali ani robotníci a stavební inžinieri, ktorí tu pri stavbe panamerickej cesty strávili niekoľko mesiacov.

Z vyhliadkovej plošiny vedľa cesty sa dajú obrazce aspoň trochu rozoznať.

Čo vlastne záhadné obrazce predstavujú? Touto otázkou sa už od ich objavenia zaoberá množstvo vedcov, fantastov i laikov. Najvýznamnejšou z nich bola jednoznačne nemecká matematička Marie Reiche, ktorá do Nazce prišla v roku 1940 ako tlmočníčka Paula Kosoka a od roku 1946 sa tu venovala samostatnému výskumu. Líniám v Nazce zasvätila celý svoj život a v najväčšej miere sa zaslúžila o ich zmapovanie, spopularizovanie a ochranu, za čo sa pre Peruáncov stala národnou hrdinkou a bolo jej udelené občianstvo a vysoké štátne vyznamenanie.

Okrem slávnych obrazcov sa na Nazcanskej planine nachádza spleť priamok dlhých niekoľko kilometrov.

Avšak aj napriek rozsiahlym výskumom mnohých vedcov ešte stále najvýstižnejšie platí konštatovanie, že sa o význame línií a obrazcov v Nazce nevie do dnešného dňa prakticky nič. Existuje len množstvo teórií, z ktorých však žiadna nie je dokázaná ani potvrdená. Jediná vec, ktorá sa dá napísať s istotou, je vek obrazcov. Skúšky uhlíkovou metódou datovali ich vznik do obdobia okolo rokov 300 pred Kristom až 800 po Kristovi, teda do obdobia, keď v tejto oblasti prekvitala nazcanská kultúra. A tak sa dá autorstvo obrazcov pripísať takmer s určitosťou práve tejto civilizácii. Jasné je tiež, akým spôsobom tajomné geoglyfy vznikli. Z pampy najprv musel byť odstránený nízky porast a väčšie kamene, aby sa pôda na obrazce pripravila. Neskôr bola odstránená horná vrstva tmavej púštnej hliny, čím sa odhalil bledší podklad. Záhadou však ostáva, ako mohli byť tieto kresby vytvorené s takou neuveriteľnou presnosťou. Všetky obrazce, vrátane desiatky kilometrov dlhých priamok, sú totiž tvorené jedným ťahom.

Opica má na jednej ruke štyri a na druhej päť prstov. Prečo, to sa už asi nikdy nedozvieme.

Marie Reiche vysvetľuje, že tieto priamky boli vymeriavané a tvorené pomocou trstinových kolíkov a špagátov naťahaných medzi nimi, teda obdobnou metódou, akú geodeti využívajú do dnešných čias.

Menej jasný je už význam, teda odpoveď na hlavnú otázku – prečo. Prečo si dal niekto tú námahu stavať v pustej krajine gigantické obrazce, ktoré boli zo zeme neviditeľné, a to viac než tisíc rokov pred vynájdením prvých známych možností človeka lietať? Na túto otázku sa už teórie veľmi množia a rozchádzajú.v  Základné teórie, ku ktorým sa prikláňa aj spomínaná Marie Reiche, hovoria o tom, že ide o gigantický astronomický kalendár. Dajú sa tu vraj nájsť vyobrazenia hviezdnej oblohy a niektoré časti súvisia so striedaním ročných období a s dňami slnovratov. Je známe, že staré juhoamerické kultúry mali vynikajúce astronomické znalosti, čo tejto hypotéze len nahráva. Podľa nej napríklad pavúk predstavuje súhvezdie pre nás známe ako Orion a opica je súhvezdie, ktoré my poznáme pod názvom Veľká medvedica. Celý komplex mal podľa týchto teórií slúžiť tiež na poľnohospodárske účely, pomáhať pri regulovaní procesu pestovania plodín a chrániť ho pred výkyvmi počasia, ktoré sú v tejto oblasti pomerne časté. Viaceré pokusy však zistili, že prepojenie medzi obrazcami a hviezdnou oblohou je skôr náhodného charakteru.

Jedným z najobľúbenejších obrazcov v Nazce je „mimozemšťan“.

Ďalšia významná hypotéza hovorí o tom, že línie a obrazce súviseli s vodnými zdrojmi. Nakoľko sa po nazcanskej kultúre zachoval veľmi premyslený systém pozemných a podzemných akvaduktov, z ktorých mnohé fungujú dodnes, je opodstatnené sa touto teóriou vážne zaoberať. Zároveň treba dodať, že viacerí vedci tieto dve hypotézy spájajú, teda podľa nich sa navzájom nevylučujú.

Trochu iným smerom sú obrátené názory, ktoré predpokladajú, že celý zložitý komplex bol navrhnutý na náboženské účely. V mnohých prípadoch sú totiž línie spojnicami medzi nízkymi pahorkami uprostred pláne a niektoré vedú až k úpätiam andských masívov. Nakoľko sa na viacerých týchto pahorkoch našli fragmenty keramiky a iných predmetov, dá sa predpokladať, že išlo o posvätné rituálne miesta, takzvané huacas. Línie mohli byť teda najkratšími spojnicami týchto miest. Viaceré podobné huacas s cestami medzi nimi sa našli aj v iných oblastiach Peru a Bolívie a niektoré sa využívajú dodnes. Ani táto hypotéza však nemusí byť nutne v rozpore z predchádzajúcimi.

Pavúk je zhotovený s prekvapivou presnosťou.

Niektorí vedci sa takisto prikláňajú k názoru, že mohlo ísť o rituálne športovisko.

Veľmi populárne sú tiež teórie, ktoré sa opierajú o základný fakt: línie možno vidieť iba zo vzduchu. Preto je mnoho rôznych názorov, ktoré hovoria o letisku či už pozemských, alebo mimozemských civilizácií.

Medzi vedcami sú značne zaznávané teórie švajčiarskeho spisovateľa Ericha von Dänikena, ktorý celú planinu zhrnul ako letisko bohov či mimozemských civilizácií. Vo svojej knihe Záhadná Nazca porovnáva citáty zo Starého zákona a odkazy egyptskej kultúry s krajinou v okolí Nazcy a nachádza množstvo „faktov“, nad ktorými sa však súdny človek skôr pousmeje. Keď sa k tomu doplní fakt, že obrazce v nazcanskej planine pripodobňuje ku kruhom v obilí, je čoraz jasnejšie, prečo vedecká obec jeho teóriám neprikladá nijakú váhu.

Pre pilota malého lietadla je práca hobby, turisti sú vítaným zdrojom príjmov.

Vedci sa však serióznejšie začali zaoberať možnosťou, či dávne civilizácie žijúce v tejto oblasti predsa len nemohli vedieť lietať. Výsledky výskumov tejto vedeckej skupiny opisuje napríklad český spisovateľ Miroslav Stingl vo svojej knihe Indiáni striebornej luny. Tieto výskumy dokazujú, že je pravdepodobné, že dávne kultúry mohli vedieť lietať – či už v balónoch, alebo v strojoch podobných súčasným vetroňom, aké koniec koncov využívajú leteckí nadšenci aj v súčasnosti.

Trojuholník. Podľa niektorých teórií mohol v minulosti slúžiť ako pristávacia dráha.

V každom prípade záhada tajomných obrazcov pri peruánskej Nazce zostane zrejme ešte dlho nevyriešená. Šťastím je, že si toto miesto zobralo pod patronát UNESCO a od roku 1995 je na zozname svetového a kultúrneho dedičstva. Tým sa zvyšuje šanca, že sa bude viac dbať na jeho ochranu a ostane zachované aj pre ďalšie generácie.

Záhada púšte v Nazce: Čo znamenajú tajomné obrazce?

Výber pre vás