Angelikou markízou anjelov alebo Napoleonom Bonapartom? A aká je realita?

Štefan vrazil naštvane do redakcie so svojou päťročnou dcérou. Mal s ňou byť doma, ale niečo sa stalo a on musel pár hodín pred uzávierkou ísť robiť reportáž. Dcérku hodil na krk preťaženej redakčnej tajomníčke a zmizol. Dievčatko sa tvárilo, že si kreslí na veľké hárky tlačiarenských obťahov, ktoré jej podstrčila tá dobrá duša, ale v skutočnosti očarene pozorovalo ruch okolo seba, všetkých tých dôležitých ujov a jednu tetu, ako zahalení do cigaretového dymu telefonujú, prekrikujú sa, trieskajú do písacích strojov a nadávajú. Keď bude veľká, bude aj ona novinárka!

O mnoho rokov neskôr to dievčatko ako zrelá žena vstúpilo do inej redakcie a nasalo do nozdier vôňu namiešanú z tabaku, tlačiarenskej farby, zo starých novín a z kávy. Charakteristická vôňa jej z pamäti vyplavila spomienku na to detské očarenie a jej došlo, že sa jej splnil dávno zabudnutý sen. Je novinárka! Vôbec nebola ten typ, čo má vyhranené záujmy a odmalička ide systematicky za svojím jasne definovaným cieľom.

V podstate pre to neurobila takmer nič. Nepísala pravidelne do školských novín, neobosielala redakcie svojimi článkami, keď sa nedostala na žurnalistiku, v pohode vyštudovala ekonómiu, začínala ako analytička a robila skutočne všeličo. Ale život ju nepredvídateľnými a kľukatými cestičkami nakoniec predsa len zaviedol tam, kde chcela byť, keď mala päť rokov. Viem to, lebo to dievčatko som bola ja.

Ako ste si predstavovali svoju budúcnosť vy? Snívali ste, čím budete, čo dosiahnete? Chceli ste byť milionárkou? Matkou šiestich detí? Chceli ste mať doma zverinec? A aká je realita? Žijete od výplaty k výplate, zatiaľ ste nezakopli ani len o potenciálneho manžela, nieto dobrého otca šiestich detí, vo vašej opatere skape aj burina a ste úradníčka za priehradkou v nudnej robote, ktorá sa teší na piatok poobede? Nezúfajte!

Niektoré sny za plnenie vôbec nestoja, sú totiž oveľa lepšie v predstavách ako v realite. Do tejto kategórie určite patria sny o tom byť princeznou. Stačí si prelistovať ktorýkoľvek bulvár a všetko nadšenie vás prejde. Videli ste za posledných pár rokov aspoň jednu naozaj šťastnú ženu s korunkou na hlave? Dobre, možno teraz Kate, matka budúceho kráľa, má dôvod na radosť, ako každá matka zdravého synčeka, ale tie obmedzenia, ktoré sú spojené s jej postavením, by si žiadna súdna žena nemohla naozaj želať ako výmenu za vysnívanú korunku a šaty s vlečkou.

Ako rozoznáte, ktoré sny boli tie správne a ktoré sa za sny len vydávajú a nehodno sa nimi ani zaoberať, nieto plakať, že sa nesplnili? John Maxwell, autor viac ako 70 kníh o tom, ako sa stať úspešným, tvrdí, že je niekoľko druhov snívania, ktoré by sme nemali brať vážne. Snívanie o pečených holuboch, ktoré samy padajú do huby, lebo to nemá žiadne ukotvenie v realite, zlé sny, teda obavy a strachy, ktoré nás paralyzujú, idealistické sny, teda to známe „keby bolo keby, boli by sme v nebi“. Nepriame sny sú sny, ktoré sme len prevzali od iných a namiesto našich snov realizujeme sny tých druhých, romantické sny nám podsúvajú vieru, že nejaká iná osoba nás urobí šťastnými, cieľové sny zas, že to šťastie nám prinesie vysnívaná pozícia, titul či ocenenie, a materiálne sny pripisujú tú moc bohatstvu a veciam.

Keď sú všetky tieto sny nevhodné a nevedú ku šťastiu, tak potom ktoré sú tie správne? John Maxwell ponúka svoju definíciu. Sen je inšpiratívny obraz budúcnosti, ktorý dodáva energiu našej mysli, našim želaniam a emóciám a dáva nám silu urobiť všetko, čo chceme dosiahnuť. Taký sen sa nám vtlačí do mysle a my sa ním riadime aj vtedy, keď si to vôbec neuvedomujeme. Inými slovami, hovorí, že ak si niečo naozaj želáme a vysnívame, tak to napokon aj zrealizujeme, lebo na splnenie sna je dôležité nielen ho racionálne uchopiť, ale mať ho aj v srdci. Kto by čakal od pragmatického manažéra, že bude taký ezoterik! Už len chýba, aby citoval Coelhovho Alchymistu, ktorý tvrdí, že keď niečo chceš, celý svet sa spojí, aby si to dosiahol.

Marta si tiež v detstve vtlačila do mysle obraz, ktorý sa jej splnil. Ak teda neráta tie úplne prvé detské sny, že bude baletka alebo kováč, tak chcela byť učiteľkou, a čo je dôležité, snívala o tom vizuálne, že v jej triede budú lavice vždy natreté nazeleno alebo namodro. Učiteľkou sa stala a školník každý rok natrie lavice podľa toho, akú farbu má práve zarobenú. Buď nazeleno, alebo namodro. Ako staršia si priala mať aj frajera z tej istej dediny, aby nemusela chodiť na rande autobusom, a aj to sa jej splnilo. Jej manžel, s ktorým je už trinásť rokov, býval osemsto metrov od nich.

No dobre, ale nie každý má v piatich rokoch zásadný zážitok, ktorý sa mu vypáli do zadného mozgu a vedie ho životom, nie každý mal v škole škaredé lavice a túžil mať tú moc premaľovať ich. Manažérka Anna vždy závidela ľuďom, čo majú od detstva jasné, že budú kuchári alebo lekári. „Moje sny boli skôr poznávacieho rázu, pamätám si, ako som v prvej triede k téme čím chceš byť, keď vyrastieš, nakreslila colníčku,“ smeje sa Anna a vysvetľuje, že v jej predstavách boli colníci ľudia, čo môžu beztrestne prekračovať hranice a slobodne cestovať. Anna veľa cestuje, takže svoj colnícky sen si plní vo voľnom čase, len v profesijnej oblasti ju v istom momente úplne prevalcovala kariéra v kancelárii marketingovej firmy.

„Moja sestra prišla z Ameriky s teóriou, že ak sa niečomu venuješ 10 000 hodín, mal by byť z teba profík. Vtedy som si uvedomila, že nestojím o to byť o desať rokov expertkou na reklamné tlačoviny. Pozbierala som všetku odvahu a dala výpoveď. To bol prvý krok a oproti tomu, čo nasledovalo, celkom ľahký. V druhom kroku som začala hľadať, čo vlastne chcem. Vyštudovala som manažment a či som uvažovala nad tým ísť robiť vedu, techniku, umenie, alebo do tretieho sektora, vždy som dospela k tomu, že to bude napokon zasa len nejaká obdoba manažérskej práce, lebo kto by ma pustil za kameru, dal mi do ruky skalpel alebo aspoň spájkovačku? Musela som začať od nuly, od prvej z tých 10 000 hodín,“ spomína Anna.

Najprv sa však musela ponoriť hlboko do seba a rozmýšľať, čo ju vlastne baví. Trvalo jej to dva mesiace. Napokon zistila, že ju baví tvoriť rukami trojrozmerné veci. Keď vedela, čo chce, už to išlo samospádom, akoby skutočne jej kroky riadila Coelhova vesmírna sila, ktorá dostala zadanie. Anna vyštudovala šperkárstvo, má svoju dielničku a je šťastná. Pomaly sa do popredia dostávajú jej sny o rodine. Uvedomuje si, že aj tu bude musieť trocha popracovať na snení, lebo v detstve sa dostala len po predstavy, že bude mať jednu dcérku Magdalénku a malý domček s ateliérom a nafukovacím bazénikom v záhradke.

Nie všetci však majú zručnosť a talent, aby zahodili sľubnú manažérsku kariéru a išli sa venovať umeleckej tvorbe. Môže to byť aj celkom naopak. Topmanažérka nadnárodnej firmy Renáta vždy inklinovala k umeleckým profesiám, vyštudovala architektúru aj módne návrhárstvo. Prekvapivo však jej detským idolom nebol Corbusier ani Dior, ale Napoleon Bonaparte. Fascinovalo ju, ako viedol svojich vojakov. „Ja mám teraz tiež svoje vojsko v práci,“ hovorí Renáta, „tento sen sa mi na sto percent splnil. Naučila som sa byť ozajstným lídrom, s ktorým ľudia s radosťou pracujú. Spojitosť s Napoleonom som si uvedomila, až keď som sa ocitla na plachetnici plaviacej sa okolo Korziky a Elby. Každý rok sa tam koná stretnutie topmanažérov firmy zo všetkých pobočiek po svete a rozdávajú sa ceny za rôzne zásluhy. Tentoraz som za zvukov fanfár dostala najvyššiu cenu ja!“

Úplne inú skúsenosť ako predchádzajúce dve umelkyne/manažérky má Marína, sociálna pracovníčka, ktorá celý život túžila po kariére speváčky. Žiaľ, nemá ani hlasový rozsah, ani sluch, ktorý by tejto túžbe zodpovedal. Spieva len pre svoje potešenie a odľahčenie od ťažkých problémov, ktorými sa zaoberá v práci – biedou, chudobou, chorobami, vojnami. Po rokoch si uvedomila, že v skutočnosti vždy snívala byť užitočná druhým ľuďom. Pocit, že pomohla niekomu, kto to potreboval, je pre ňu silná satisfakcia za nerealizovaný sen o speváckej kariére.

Sen o pomáhaní sa však dá splniť nielen v charite vo vojnových oblastiach či na konferenciách o holokauste, dá sa pokojne realizovať aj za priehradkou pri okienku v Sociálnej poisťovni. Aj tam sa nájdu úžasné ženy, ktoré vám pomôžu s vyplnením formulára, nie sú nervózne a usmejú sa, aj keď stýkrát v ten deň zopakujú odpoveď na otázku, kam sa treba podpísať. Niektoré princeznovské sny sme si jednoducho splnili, hoci si to vôbec neuvedomujeme, lebo sú oblečené v myšacom kožuchu.

Ak nežijete svoj sen, ešte stále to nie je dôvod na zúfanie. Na niektoré sny nastal ten správny čas až teraz. Potrebujete len predstavivosť a odvahu! Nedajte sa odradiť predošlými sklamaniami, omylmi a zlyhaniami, pretože tie sú dôležitou lekciou a cenou za budúci úspech. Vyhýbajte sa ľuďom, ktorí sú vrahmi nápadov a chcú vás odradiť od snívania. Naopak, obklopujte sa ľuďmi, čo vás v odvážnom snívaní podporia. Neuspokojte sa s priemerom ani s ničím menším ako tým, čo si zaslúžite. Sny si vyžadujú, aby sme sa vždy načiahli ďalej, nad priemer. Snívať je základ každého úspechu. Humorista Robert Orben tvrdí, že sú len dva druhy ľudí na svete: realisti a rojkovia. Realisti vedia, kam smerujú. Rojkovia tam už sú.

Pripravte sa na realizáciu svojich snov!

Mentálne: Čítajte a študujte všetko, čo sa týka oblasti vášho záujmu.

Zážitkami: Zapojte sa do činností, ktoré sa týkajú vášho záujmu.

Vizuálne: Vyveste si obrázky ľudí a veci, ktoré vás inšpirujú.

Vzormi: Čítajte o ľuďoch, ktorých obdivujte a ktorí vás inšpirujú, prípadne sa pokúste s nimi stretnúť.

Telesne: Dostaňte telo do kondície optimálnej na dosiahnutie sna.

Duchovne: Požiadajte vyššie sily, aby vám pomohli pri dosahovaní snov, ktoré vás presahujú.

Po čom vlastne túžite? Tieto sny vám šťastie neprinesú

Výber pre vás

Po čom vlastne túžite? Tieto sny vám šťastie neprinesú

Súvisiace články

Bábo v perinke: Šťastie či peklo? Takto sa úplne nezblázniť

Meníte sa na hašterivú mrchu? Je najvyšší čas ubrať plyn!

Pasca dnešných žien: Odkladáte svadbu? Takto dopadnete

Výber pre vás