Okolo prichádzajú do druhého stavu všetky moje kamarátky a mňa to začína deptať. Máme známych, ktorí si dieťa adoptovali a vyzerajú ako šťastná rodinka. Napadlo mi, či by to nebolo riešenie aj pre nás. Ale nie som si istá, či by sme dokázali prijať cudzie dieťa.

Manžel vždy túžil po synovi – pokračovateľovi rodu a futbalistovi. Ja som si veľakrát predstavovala, ako asi bude naše dieťa vyzerať. Že možno po manželovi zdedí nádherné oči, božskú trpezlivosť, alebo po mne talent na hudbu. Keď si teraz predstavím, že by sme vychovávali dieťa, ktoré by z nás nemalo vôbec nič a  možno by sa u neho prejavili črty, ktoré by ma dráždili, mám z toho strach. Ale aj tak sa tou myšlienkou zaoberám. Manžel mi povedal, že o tom zatiaľ neuvažoval a z témy „dieťa“ je už unavený. Neviem, ktorým smerom sa pohnúť ďalej.

<strong>Radí Mgr. Mária Andrášiová, psychologička</strong>

<strong> <a href="mailto:psychoporadna@ringier.sk"> psychoporadna@ringier.sk</a></strong>

Vaše pochybnosti, či by ste adopciou neskomplikovali život sebe, manželovi aj dieťaťu, sú v kontexte toho, čím v tomto období prechádzate, namieste. Nie ste ešte zmierená s tým, že sa vám nedarí počať vlastné dieťa, a váš manžel dáva jasne najavo, že si potrebuje od témy „dieťa“ oddýchnuť. To sú signály, ktoré ukazujú, že zaoberať sa myšlienkou na adopciu nie je pre vás v tejto chvíli to správne. Neznamená to, že ju máte ako riešenie definitívne zavrhnúť. Ale čo momentálne potrebujete najviac, je vypnúť. Dať si pauzu – nazvime ju regeneračnú – a nejaký čas nepracovať na dieťati fyzicky ani mentálne. Priveľký tlak a stres zbavujú človeka schopnosti uvoľniť sa a slobody robiť správne rozhodnutia. Po pár mesiacoch uvidíte, ako sa vo vás pocity a myšlienky upracú. Ak vás neopustí túžba po tom, aby sa vaše dieťa podobalo mužovi, ktorého milujete, opäť sa obráťte na to, čo v tomto smere ponúka medicína. Keď sa budete znova zaoberať myšlienkami na adopciu, začnite o nej hľadať viac informácií. Nemajte z toho obavy, k ničomu vás to nezaväzuje a kedykoľvek môžete urobiť krok späť. Až do chvíle, kým neusteliete nejakému drobcovi u vás doma posteľ. Vtedy už nemáte právo nevedieť, musíte si byť istí, že ho naozaj chcete. Inak mu zlomíte srdce.

A k samotnej adopcii... Máte pravdu. Osvojené dieťa nebude pokračovateľom vášho rodu v pravom zmysle slova. Možno nebude ani futbalistom a spievať môže falošnejšie ako víťaz hviezdnej roty v Superstar. Na druhej strane, nezdedí po manželovi ani to, čo vám na ňom lezie na nervy, a prinesie si svoje vlastné dary a talenty, len ich v ňom treba odhaliť. A že by po vás nemalo vôbec nič? Bude z vás mať všetko, čo do neho vložíte a čomu ho naučíte. To nie je málo.

Samozrejme, že adopcia má aj svoje úskalia. Aj preto musí byť argumentov, ktoré vás presvedčia, že do toho chcete ísť napriek všetkým rizikám, dostatok. Potrebujete čas, informácie, ale v prvom rade musíte byť „za“ vo vašom vnútri. Pre niekoho je adopcia tá správna cesta, iný nedokáže prijať cudzie dieťa za svoje. Nie je to hanba ani chyba. Dôležité je, aby ste s manželom prišli na to, ako to cítite vy.

J. E. Schooler: Adopcia, vzťah založený na sľube. Návrat domov, Bratislava, 1999. Informácie o adopcii nájdete na stránke <a href="https://www.navrat.sk/" target="_blank">www.navrat.sk</a>.

Cudzie dieťa: Uvažujeme o adopcii, ale...

Výber pre vás