Aj keď nás – dievčatá spod Tatier – považujú za jedny z najkrajších žien na svete, počet zákrokov plastickej chirurgie u nás z roka na rok stúpa rovnako závratne ako v ostatných európskych krajinách (kde na to majú miestne „fešandy” omnoho viac objektívnych dôvodov).

Krása a dokonalý look sa skrátka stali povinnou výbavou úspechu nielen v milostnom živote, ale v podstate kdekoľvek. Žijeme v dobe, keď si môžeme kúpiť skoro všetko. Aj dokonalú krásu a večnú mladosť. Estetická chirurgia a najmodernejšie dermatologické metódy sa pomaly stávajú bežnou súčasťou starostlivosti o seba a už dávno ich nevyužívajú len mediálne známe ženy, ktoré sa svojou vizážou priamo živia. Túžba po dokonalej kráse, ideálne štíhlej postave a večnej mladosti vedie mnohé ženy pod skalpel znova a znova. Pretože čas a vek sú neúprosné a vždy je čo zlepšiť. Ak ste škaredá, tučná a stará, je to takmer akoby ste boli mŕtva. Kde je však hranica medzi tým, keď prírode „trocha pomáhame” a tým, keď už ideme proti nej a proti vlastnej prirodzenosti? Pokúsili sme sa to zistiť u uznávaného plastického chirurga a renomovaného psychológa.

STRACH Č. 1: SOM ŠKAREDÁ

Podľa istého európskeho prieskumu: 57 % žien sa považuje za málo atraktívne. 83 % z nich preto nedokáže mať rado samu seba. 23 % uvažuje o plastickej operácii alebo je už rozhodnutých ju podstúpiť. 27 % si myslí, že operácia by mohla zmeniť ich život k lepšiemu. To, že sa viac žien než každá druhá nepovažuje za pekných, hneď neznamená, že genofond nežnejšej časti ľudstva dostáva na frak. Znamená to predovšetkým, že to, čo nám médiá z každej strany podsúvajú ako prototyp krásy, má veľmi obmedzené parametre a zmestiť sa do nich je pre väčšinu z nás takmer nemožné. Napriek tomu denne podstupujeme boj s vlastnými nedokonalosťami a zdedenými telesnými predpokladmi. Prefarbujeme si vlasy, dokresľujeme krajšiu tvár a týrame svoje telo, ktoré sa z neznámych príčin stále pokúša odkladať si včerajšiu večeru na našich stehnách. Na(ne)šťastie doba a veda je v tomto boji na našej strane a moderná medicína nepretržite chrlí nové metódy, ako udržať v skvelej kondícii nielen naše vnútorné telo, ale aj jeho obal. S troškou preháňania sa dá povedať, že tieto metódy sú dnes už masovo dostupné a nič nie je nemožné. Estetická chirurgia už dávno nie je len o zmenšovaní nosa, zväčšovaní pŕs a odsávaní tuku. Zbaví vás (takmer) akéhokoľvek nedostatku a ponúkne vám (takmer) čokoľvek, na čo príroda pozabudla. A väčšinou to zafunguje ako dokonalá psychoterapia. Ženy, ktoré plastická operácia zbavila telesného komplexu, sú spokojnejšie, sebavedomejšie, oveľa viac sa usmievajú a po svete už nechodia so zvesenými plecami a pohľadom upretým do zeme. Mnohé tvrdia, že im zákrok zmenil život – doslova. Niektoré vymenili pôvodných „použitých” partnerov za mladších a úspešnejších, iné naštartovali lepšiu a lukratívnejšiu kariéru. A väčšina z nich príde po čase za „svojím” chirurgom znova. Dušan Guba, plastický chirurg: „Stáva sa, a nie je to až také zriedkavé, že niektorí klienti (častejšie ženy ako muži) akoby stratili sebakontrolu a sebareflexiu. Po prvom zákroku nastúpia cestu, z ktorej potom ťažko dokážu zísť. Zistia, že im to prináša úžasný efekt, pocit spokojnosti so sebou, obrovské a nové sebavedomie, úspech u mužov či záujem okolia, teda žien... Už vedia, že to vlastne ani tak veľmi nebolí, že ich to finančne nezruinuje, že ich to z normálneho života vyradí na týždeň, maximálne dva. Veľa neinvazívnych zákrokov je dokonca ambulantných, tak prečo by si nedopriali ešte niečo viac. Samozrejme, je skupina ľudí, môžeme hovoriť zhruba o 5 percentách, ktorí ani po viacnásobnej operácii (často u viacerých chirurgov) nie sú a nebudú nikdy spokojní. Potom je to však na zvážení chirurga, či sa dá „nahovoriť“ na zásahy, ktoré sú už za jeho mierou estetického cítenia, prípadne či je ochotný ísť do istých medicínskych rizík. Videl som ženy, ktoré dostali do hornej pery 5 – 6 kubíkov implantátu, čo im úplne znemožnilo mimiku a obmedzilo artikuláciu, prsníky po opakovaných „úpravách“ – dosiahli takmer úroveň Lolo Ferrari… To už nie je ani tak túžba tej ženy, ale najmä podpis chirurga, ktorý to robil. My sme tu na to, aby sme to, čo je pekné zvýraznili a čo je menej krásne skorigovali. Ak si chcete dať kompletne vyhladiť čarovnú mimickú vrásku smiechu okolo úst, už to nebudete vy.“ Anton Heretik, psychológ: „Najmä úspešné ženy chcú mať všetko vo svojich rukách a pod kontrolou. Chcú formovať nielen svoju kariéru a partnerské vzťahy, ale aj svoj zovňajšok. Je zaujímavé, že takéto ženy si často dávajú robiť plastiky napriek nesúhlasu alebo priam odporu svojho partnera. Za hranicou únosnosti a prirodzenej snahy vyzerať dobre môžu byť aj niektoré psychické poruchy, napríklad extrémne prejavy narcizmu, veľká sústredenosť na seba, za ktorou je napriek suverénnemu a atraktívnemu zovňajšku skrytá veľká vnútorná neistota. Tá má často korene hlboko v detstve a v osobnosti človeka. To sa prejavuje nielen u žien, ale aj u mužov napríklad extrémnym posilňovaním a tvarovaním tela. A potom sú tu ďalšie poruchy, napr. tzv. dysmorfofóbia, neurotická nespokojnosť s niektorou časťou tela, ktorá môže viesť až k bludným presvedčeniam, že si nás ľudia všímajú pre veľký nos, malé prsia či škaredú tvár. Takí ľudia sú presvedčení, že ich nedostatok je rozhodujúcim dôvodom ich životného nešťastia a sú ochotní podstupovať drastické operácie, ktoré však väčšinou pocit nespokojnosti neodstránia, pretože tá príčina je kdesi hlbšie.“

STRACH Č. 2: SOM TUČNÁ

56 % žien považuje svoje boky, zadok alebo brucho za príliš objemné. 72 % tínedžeriek by chcelo byť štíhlejších. 45 % žien, ktoré majú podváhu, si myslia, že sú tučné. 42 % žien, ktoré uvažujú o plastickej operácii, chce podstúpiť liposukciu. 85 % žien si myslí, že by boli šťastnejšie, keby zhodili pár kíl. Štíhlosť je dnes hádam ešte dôležitejšia ako krása. Tučnota sa skrátka neodpúšťa. Je prejavom slabosti a nízkej sebadisciplíny. Ak máte konfekčnú veľkosť 40, vo väčšine butikov vás predavačky nasúkané do rifličiek XS odporúčajú do oddelenia pre moletky a pri veľkosti 42 plus ste už všeobecne považovaná za slona. Obezita je v tzv. civilizovaných krajinách pandémiou s vážnymi následkami, na druhej strane anorexia a bulímia patria k najnebezpečnejším civilizačných chorobám mladých dievčat. No zúfalé vzlykanie „som tlstá” počúvame veľmi často aj od zrelých žien, ktoré sa za posledné roky „scvrkli” o jednu konfekčnú veľkosť a ruku na srdce, ktorá z nás si takto žalostne nepovzdychne aspoň počas vzbury hormónov v rámci rituálu PMS? Naozaj so sebou nedokážeme byť spokojné také, aké sme? Pre najväčšie „zúfalky” má plastická chirurgia hneď niekoľko riešení: môžete si nechať operovať brucho, rekonštruovať zadok, zmenšiť žalúdok či najčastejšie – odsať tuk. Dušan Guba, plastický chirurg: „Liposukciou odstraňujeme tuk z problematických miest – takých, kde sa ukladá aj pri normálnej životospráve a odkiaľ sa len ťažko dá odbúrať cvičením. Môžeme ňou krásne vytvarovať postavu – zvýrazniť pás, odstrániť tukový vankúš na brušku alebo zoštíhliť stehná. V žiadnom prípade však nemôže byť riešením obezity či výraznejšej nadváhy, ako si to mnohé klientky myslia. Druhým extrémom sú najmä dievčatá z modelingu, ktoré si chcú dať odsať minimálne množstvá tuku aj z miest, odkiaľ je to prakticky nemožné. Napríklad z bedrových kostí, kde je tenká vrstva tuku, ktorá má aj ochranný charakter. Skrátka sú veci, ktoré sa esteticky prijateľne a medicínsky bezpečne robiť nedajú.“ Anton Heretik, psychológ: „Ideál krásy je dnes veľmi zúžený a uniformný. Vďaka masmediálnemu tlaku ho zosobňujú modelky a ženám sa tento ideál podsúva už od detstva – celá móda Barbie je o tom, že krásna je len vysoká a štíhla žena, v najlepšom prípade blondína. Veľmi dôležité je rodinné zázemie a to, ako rodičia podporujú deti v tom, aby boli samy so sebou spokojné a brali sa také, aké sú. Deti potrebujú od rodičov počuť, že sú pekné, dobré, vyhovujúce a ak to nepočujú, tak sú zneistené a trpia tým niekedy celý život. Napríklad pri anorexii je jedným zo syndrómov porucha vnímania vlastného telesného obrazu, to znamená, že sú aj pri 40 kilách váhy stále presvedčené, že sú tučné. To je ten extrémny prípad. Anorexia sa podobne ako bulímia viaže na vek okolo puberty a po puberte. U dospelých zrelých žien je ich výskyt veľmi zriedkavý. V neskoršom veku nespokojnosť s telesnými proporciami súvisí skôr s celkovou nespokojnosťou so sebou.“

STRACH Č. 3: SOM STARÁ

31 % žien má strach zo starnutia a staroby. 32 % by si chcelo dať vylepšiť prsia. 12 % uvažuje o liftingu tváre. 9 % chce podstúpiť operáciu očných viečok. 6 % by si najradšej dalo preoperovať celé telo. „Nikdy nie ste príliš stará na to, aby ste sa stali mladšou.“ vyhlásila raz americká herečka Mae West, ktorá vetu „skalpel, prosím“ počula v narkóze zrejme častejšie ako „klapka“ na filmovom pľaci. Dnes už naozaj nemusíte starnúť tak, ako vám rodný list káže. Prečo aj. Žijeme čoraz dlhšie, prečo by sme mali zbytočne dlhú časť z toho chodiť po svete ako zošúverené použité starenky. V 25-ke si užívame ako tínedžerky, pocit dospelosti prichádza až s úderom tridsiatky a so štyrmi krížikmi na krku ešte zvesela rodíme deti. A primerane k tomu chceme aj vyzerať. Prvé vrásky a šediny klamú. My predsa nie sme také staré! Dušan Guba, plastický chirurg: „Dnes poznáme šesťdesiatnikov, ktorí sú stále veľmi aktívni, životaschopní a čulí. A takým ľuďom neurobiť výkon, ktorý by aj zvonka odrážal ich mladého ducha, ak sa ho dožadujú, by nebolo podľa mňa ani celkom správne. Trochu iná pieseň je však napríklad nos. Je to famózny útvar nielen funkciou, ale i tvarom. Zoberme si trebárs mladú dievčinu, ktorá ho má trochu väčší… Aj vďaka nemu je výrazná a osobitá. Keď má 20 – 25 rokov, tak je na nej všetko pekné, lebo je mladá, dokonca i ten nos. No keď bude mať o 15 – 20 rokov viac, ten nos ju bude ostarovať a dávať jej agresívnejší, štipľavejší, až „ježibabovský“ výraz. Ak urobíme žene po 35. – 40. roku jeho korekciu – zjemníme špičku, vyhladíme hrboľ alebo ho zoštíhlime – omladne ako šibnutím čarovného prútika a nemusíme jej robiť žiadnu omladzujúcu procedúru. Podobne pery – vekom sa vysúšajú, strácajú objem. Ak ich jemne napichneme, celá tvár zrazu pôsobí plnšie, plastickejšie, mladšie a sviežo. Jedným z najčastejších zákrokov u žien medzi 35 až 60 rokom sú očné viečka. Sú to väčšinou ženy, ktoré sa o seba veľmi dobre starajú, športujú, sú aktívne a samy cítia, že ten smutný pohľad nesedí celkom k ich osobnosti. Vždy záleží na celkovom životnom štýle a stave ducha konkrétneho človeka. Preto chirurg musí vedieť, koho bude operovať a prečo. Z vetchej starenky neurobíte čipernú ženu v strednom veku. Ak sú oči vyhasnuté a vyžité, ale tvár je vypnutá, taký človek pôsobí veľmi neprirodzene.” Anton Heretik, psychológ: „Toto je kultúra zameraná na ľudí mladého a stredného veku. Najväčšiu moc majú síce ľudia v strednom veku, ale ideál krásy je posunutý k mladej generácii. No musíme rátať s tým, že v našej civilizácii bude čoraz viac starších ľudí, a preto je dôležité, aby sa hovorilo o ich kráse a sexualite. Aby sa diskutovalo o témach, ktoré boli po stáročia tabu: že starí ľudia môžu byť krásni, že starí ľudia môžu byť eroticky príťažliví a že aj starí ľudia majú sex. Dôležité je, ako človek prechádza jednotlivými životnými obdobiami a ako zvláda svoje krízy. Ak je to celkovo úzkostlivá a pesimistická osobnosť, tak je so sebou nespokojná v každom období a o to ťažšie zvláda aj starnutie. Základná filozofia je prežívať každé svoje životné obdobie naplno a vidieť jeho pekné stránky. Všeobecne ľahšie starnú ženy, ktoré sú so sebou spokojné a ktoré úspešne zvládli svoje životné krízy.“

V Ústave lekárskej kozmetiky v Bratislave urobia ročne 1 200 až 1 250 operácií. Od roku 2000 zaznamenali nárast o 20 – 25 %. K najčastejším výkonom patria predovšetkým omladzujúce, tzv. „antiaging” operácie: lifting tváre, lifting obočia, implantáty do pier a podobne. Nasledujú operácie prsníkov (zväčšovanie i zmenšovanie), úpravy nosa a liposukcie. Každý šiesty klient ÚLK je muž. Muži si dávajú operovať ovisnuté viečka, robiť face lift, liposukciu a veľmi často aj zmenšovať prsia. Veľké zákroky, napríklad zmenšovanie prsníkov či operácia brucha, sa oproti roku 2000 robia o viac ako 50 % častejšie.

Moderné fóbie: Z čoho máme strach?

Výber pre vás