Nehody prichádzajú bez varovania. Priemerný čas, za aký po volaní na tiesňovú linku dorazí na miesto záchranka, je na Slovensku 11 – 20 minút. Pri urgentných zraneniach, bezvedomí, silnom krvácaní, šoku či zastavení dýchania rozhoduje o prežití a o prežití bez následkov pomoc poskytnutá okamžite – tá prvá. Niekoľko v podstate veľmi jednoduchých úkonov, ktoré zvládne aj dieťa. Najhoršie totiž je nerobiť vôbec nič.

Dramatická scéna (ako) z filmu – vzrušený dav ľudí, uprostred leží človek – je zranený, krváca, nedýcha. Hrdina mu hmatá pulz, vlastnou košeľou zväzuje otvorenú ranu a následne dáva umelé dýchanie. Niekto beží po pomoc, ďalší ponúkajú vlastný kabát, auto, telefón.

Dramatická realita – vzrušený dav ľudí, uprostred leží človek – je zranený, krváca, nedýcha. Davom sa nesie spoločné, zle skrývané vzrušenie z nečakaného adrenalínového zážitku. Obzerajú, komentujú. Niekomu možno napadne zavolať záchranku. Viacerí si scénu nakrúcajú na mobil. Kým príde sanitka, na niekoľkých Facebookových profi loch visí aktuálna fotografia alebo video so sugestívnym opisom.

Obklopený desiatkami divákov, človek na zemi zatiaľ umrie. Ako sa zachováte vy, ak sa ocitnete v tom dave? Na čiu pomoc sa môžete spoľahnúť, ak nešťastnou náhodou budete zranená ležať na zemi vy? A čo budete robiť, ak tam bude ležať niekto, koho milujete? Pravdepodobne sa presviedčate, že keby sa, nedajbože, niečo stalo, prebudí sa vo vás materinský ochranný inštinkt levice, pred očami sa vám premietne film zo stredoškolského branného cvičenia a vy budete neomylne vedieť, čo robiť, kde zatlačiť, čo stiahnuť a koľkokrát vdýchnuť. Naozaj?

„Myslím si, že viem,“ je jedna vec, konať správne a rozvážne v situácii, keď naozaj ide o život a o zdravie, je čosi celkom iné. V kategórii „myslím, že viem,“ sú Slováci mimoriadne sebavedomí, v znalosti prvej pomoci si verí takmer 80 %. Skutočne dobre teóriu ovláda asi tretina, no prvú pomoc NAOZAJ poskytne zranenému, krvácajúcemu, bezvedomému človeku len zlomok z nás. Panuje ľahostajnosť, nevedomosť, panika a akési podvedomé presvedčenie, že priama zodpovednosť leží na niekom inom.

Znalosti a schopnosť poskytnúť prvú pomoc by mali patriť k povinnej výbave každého. Z jednoduchého dôvodu – zdravý človek ich zvládne. Aj preto sme fixovanie zlomenej končatiny, umelé dýchanie a zastavenie krvácania drilovali už na základnej škole. Paradoxne, školské lavice sú tie posledné, kde väčšina z nás k teórii o záchrane života pričuchla. „Medicínsky výskum napreduje aj v oblasti záchrany života, čo neznamená, že dnes sa to robí úplne inak ako pred 30 rokmi.

No vieme použiť rýchlejšie a efektívnejšie metódy,“ vysvetľuje dlhoročný lekár záchrannej služby Viliam Dobiáš. „Napríklad, pokiaľ ide o krvácanie, kedysi sme komplikovane vysvetľovali rozdiel medzi tepnovým a žilovým krvácaním, kedy treba priložiť škrtidlo nad ranu, kedy pod ranu a podobne. Málokto si to správne pamätal. Krvácanie jednoducho zastavíme zatlačením priamo v rane.“ Práve toto sú situácie, ktoré si vyžadujú tréning v profesionálnych podmienkach – teda pod vedením lekárov-záchranárov a v situáciách čo najvernejšie simulujúcich realitu.

„Keď idem robiť školenie, veziem so sebou plné auto pomôcok a tri figuríny. Tie sú navrhnuté a vyrobené tak, že naozaj dokonale imitujú reakcie ľudského tela,“ vraví doktor Dobiáš. „Študenti Zdravotníckej univerzity mi takmer po každom prvom reálnom výjazde povedia, že mi na praktických cvičeniach neverili, že nácvik na figuríne je ako skutočnosť. Ale zakaždým potvrdia, že je to naozaj tak.“

Štatisticky sa nám tri zo štyroch úrazov stanú v prítomnosti blízkych ľudí. Ak hovoríme o záchrane života, väčšinou je to teda život niekoho, koho dobre poznáme a na kom nám záleží. Panikáriť a nekonať je tá najhoršia reakcia, ktorá nás môže už navždy mrzieť. Vyše štvrtiny úrazov, pri ktorých je nutné podať prvú pomoc, sa stane v domácnosti, asi 15 % na pracovisku, len 8 % pri autonehodách a zhruba 7 % pri športe.

Naša vlastná snaha vedieť pomôcť je prejavom zodpovednosti k sebe a k ľuďom, ktorých ľúbime. Kurzy prvej pomoci môžete absolvovať nielen v pobočkách Červeného kríža, ale aj v mnohých ďalších zdravotníckych a vzdelávacích inštitúciách. Na niekoľkých intenzívnych hodinách a praktických cvičeniach vás naučia, ako postupovať pri bezvedomí, zastavení dýchania a krvného obehu, pri krvácaní, šoku, popáleninách a zlomeninách.

Naučíte sa dôležitý Heimlichov hmat – teda prudké zatlačenie v hornej časti brucha, ktorým sa uvoľňujú dýchacie cesty, upchaté po vdýchnutí jedla alebo malých pevných predmetov. Tzv. Rautekov manéver vám zasa pomôže pri manipulácii alebo vyslobodzovaní človeka ťažšieho, ako ste vy. „Nehodám a úrazom dokážeme len málokedy predchádzať. Čo môžeme ovplyvniť, je to, ako pri nich reagujeme či konáme a či konáme správne. V reálnych situáciách je to potom rozdiel doslova medzi životom a smrťou,“ uzatvára doktor Dobiáš.

S MUDr. Viliamom Dobiášom, dlhoročným špecialistom na urgentnú medicínu.

Keď sa mi na ulici alebo cestou v aute niečo stane, akú mám šancu, že mi niekto skutočne pomôže a zachráni mi život?

Žiaľ, dosť malú. Podľa prieskumu si vyše troch štvrtín Slovákov myslí, že to zvládnu. Teoreticky má správne vedomosti o poskytovaní prvej pomoci asi tretina. No podľa mojich skúseností naozaj poskytne prvú pomoc tak 5 % ľudí.

To vážne?! Aj keď ide o ich najbližších?

Bohužiaľ. Veľmi často sa stáva, že prídeme k človeku v bezvedomí, ktorý nedýcha, okolo neho stojí celá rodina a nikto sa ho ani nedotkol. Ak viem, že nám cesta trvala 15 minút, môžem už len konštatovať smrť. A ešte sú aj prekvapení, prípadne pohoršení nad tým, že sme nedošli skôr. Keď prídeme k pacientovi, ktorému pred nami podali prvú pomoc, je to taká rarita, že si o nej rozprávame ešte mesiac.

Neviem, ľudia sa vo všeobecnosti odučili od zodpovednosti za svoj život a zdravie. Spoliehajú sa na lekárov, na tabletky, na pomoc niekoho iného. Ale kým prídeme my, záchrana života zraneného je v ich rukách. Rozhodujúce sú prvé minúty a sekundy.

Nie je to len obyčajný strach, panika?

Možno. Veľa ľudí si myslí, že nesprávnou pomocou môže zranenému ublížiť. Ale to je nezmysel. Prvá pomoc nemôže ublížiť, najhoršie je nerobiť vôbec nič. Dívate sa potom na človeka, ktorý nedýcha a zomiera alebo vám vykrváca pred očami. Pritom by mu možno stačilo zakloniť hlavu, dať ho do stabilizovanej polohy alebo zatlačiť krvácajúcu ranu. Keď viete, čo máte robiť, nie je to zložité. Zvládne to aj väčšie dieťa.

Panujú pri poskytovaní prvej pomoci medzi laikmi nejaké nezmyselné mýty?

Niekoľko. Napríklad o vyťahovaní jazyka. Zapadnutý jazyk je zastaraný a nie celkom presný termín pre stav, keď sa v bezvedomí uvoľnia svaly tváre, ústnej dutiny a dýchacích ciest a zabráni sa tým dýchaniu. Vtedy treba postihnutého uložiť na pevnú podložku na chrbát a zakloniť mu hlavu. Dýchacie cesty sa tým uvoľnia. Vyťahovať z úst jazyk, či nebodaj ho lepiť a pripínať k spodnej pere, je blud.

Takisto hmatanie pulzu je zbytočná strata času. Ak človek nedýcha, ani keď dýchacie cesty nič neblokuje, má zastavený krvný obeh a treba pristúpiť k stláčaniu hrudníka so záchrannými vdychmi. Rozšírený je aj mýtus, že pri epileptickom záchvate treba dať epileptikovi niečo medzi zuby, aby si neodhryzol jazyk. Jednak hneď na začiatku záchvatu sa zuby v kŕči zatnú a nedostanete medzi ne nič, iba žeby ste ich vylomili. A za vyše tridsať rokov som nevidel, aby si niekto odhryzol vlastný jazyk. Pri epileptickom záchvate treba dbať najmä na to, aby si pacient neublížil búchaním hlavy o tvrdú podložku.

Nejaké „osvedčené“ ľudové postupy, nad ktorými si trháte vlasy?

Na také natrafíme najmä pri popáleninách, kde sa zavše nájdu „kuchárky“, ktoré ranu „ošetria“ masťou, žĺtkom, smotanou a podobne. Tie sa ťažko a bolestivo zmývajú a hlavne sú zdrojom rôznych infekcií priamo v otvorenej rane. Na popáleniny len studenú vodu! Aj rôzne masti z lekárne sú určené na doliečenie kože, nie na akútne stavy.

Je pravda, že masáž srdca je pre človeka pri vedomí nebezpečná?

Nie. Je veľmi bolestivá a nepríjemná. Takže ak aj máme človeka v slabom bezvedomí a snažíme sa mu stláčať hrudník, hoci to nepotrebuje, pravdepodobne sa bude brániť alebo aspoň nejako naznačí, že mu je to nepríjemné.

Aj to je znamenie, že dýcha, má krvný obeh, a tým pádom ho stačí uložiť do stabilizovanej polohy. Masáž srdca je však veľmi dôležitá. Niekto môže mať problém dať zranenému záchranné vdychy, taký človek býva často rôzne znečistený. Ale stláčaním hrudníka stimulujeme krvný obeh, odďaľujeme tak odumieranie mozgu a tým môžeme veľa zachrániť.

Unikátny internetový projekt, doplnený praktickým nácvikom na Slovenskom Červenom kríži, dáva každému možnosť bezplatne absolvovať e-learningový kurz základov prvej pomoci. Za niečo vyše hodinu sa v ôsmich lekciách vďaka interaktívnym videám a úlohám naučíte teóriu – záchranu pri dusení, zastavenie krvácania, fi xáciu zlomeniny, obnovenie dýchania, krvného obehu atď.

Na konci prejdete testom, na základe ktorého získate Certifi kát Krajiny záchrancov. Ten vás oprávňuje absolvovať praktický kurz v niektorom z územných spolkov Slovenského Červeného kríža. Troj hodinovú praktickú časť môžete s e-learningovým Certifikátom absolvovať za symbolickú cenu. Odborným garantom projektu je špecialista na urgentnú medicínu MUDr. Viliam Dobiáš.

Nehody prichádzajú bez varovania: Dokážete zachrániť život?

Výber pre vás

Nehody prichádzajú bez varovania: Dokážete zachrániť život?

Súvisiace články

Hrozilo mi to najhoršie: Nové srdce je ako dar od brata!

Zázračná špargľa pomáha proti rakovine, zákalu či cukrovke

Kŕčové žily útočia: Ako si pomôcť a kedy musíme pod nôž

Výber pre vás