<strong>... ktorá ničí nielen mňa, ale aj mojich najbližších.</strong>

Pred tromi rokmi sme si s dvoma kamarátkami povedali, že ideme cez prázdniny chudnúť. Všetky sme boli nadšené zakaždým, keď sa nám ručička na váhe posunula k nižšiemu číslu. Robili sme sprostosti, spolu sme sa držali, aby sme vedeli odolať aj tým najlákavejším jedlám. Dve kamarátky s tým po lete skončili, ale so mnou sa to ešte stále vlečie a prenasleduje ma to. Stanovila som si hranicu, pri ktorej budem so svojou váhou spokojná. Len čo som ju však dosiahla, chcela som mať ešte menej kíl. Zapáčilo sa mi chudnutie, odopieranie si stravy. Klamala som rodičov, blízkych, ale hlavne seba. Neuvedomovala som si, ako sa týram tým, že si odopieram jedlo.

Keď som po prázdninách nastúpila do školy, moji spolužiaci a učitelia ma nespoznali. Všetci sa ma pýtali, čo sa mi stalo, kam sa mi stratil ten úsmev z tváre a kde je to optimisticky naladené dievča, aké všetci poznali. Aj obvodná lekárka spozornela, keď na mne videla ovisnuté rifle. Začala som navštevovať psychologičku, ale po prvom sedení som u nej skončila. Hanbila som sa behať po cvokárňach a hlavne som odmietala pripustiť, že mám problém. Cítila som sa úplne zdravá. V škole som chodila na obedy a dá sa povedať, že vtedy som zabudla na svoj letný výmysel s chudnutím. Veľký úder pre mňa bol, keď som išla na preventívnu prehliadku a tam ma vážili. Mala som toľko kíl ako pred letom. Rozplakala som sa a hnusila som sa sama sebe. Neznášala som svoje telo, nemohla som sa naň pozrieť. Toto považujem za také poriadne naštartovanie mojej choroby. Jedlo som okamžite obmedzila a extrémne veľa som cvičila. Schudla som a znova som sa cítila lepšie, zvyšovalo mi to ego, keď mi okoloidúci hovorili, ako dobre vyzerám, keď som chudšia. Oni však netušili, čo mi je, čo všetko sa vo mne búrilo a trápilo ma.

S anorexiou je to ťažko. Raz sa človek s ňou snaží žiť v pokoji, v kamarátskom vzťahu a ona iba občas vystrčí rožky. Po toľkých razoch, čo som do toho spadla, je to čím ďalej tým horšie a zákernejšie. Vedela som, že raz to rodičov omrzí a pošlú ma do nemocnice. Tak sa aj stalo. Po Vianociach mi oznámili, že idem do nemocnice na vyšetrenia. Po príchode tam som vedela, že sa stadiaľ tak rýchlo nedostanem. Určili mi diagnózu F50 – anorexia mentalis. Nechápala som, čo tam robím, nenávidela som rodinu, nechcela som ich vidieť. Po viacerých vyšetreniach ma prepustili na domácu liečbu. Sľúbila som doktorom a rodičom, že už budem poriadne jesť. No bol to len sľub, ktorý som nedodržala a neskôr som sa vrátila k svojmu dennému stereotypu.

Ako je to so mnou dnes? Konečne som si priznala, že som chorá. Bojím sa o svoj život a chcem sa z tohto dostať. Mám obavu, že pri každom sklamaní, neúspechu a nesplnení mojich predstáv sa do toho prepadnem znova a ešte hlbšie. Možno som už jednou nohou z toho von, ale tá druhá je tam ešte namočená. Držte mi palce, tak veľmi sa chcem uzdraviť, žiť normálny život a jedlo si zase vychutnávať..

Nikdy by mi nenapadlo, že sa zo mňa stane anorektička

Výber pre vás

Nikdy by mi nenapadlo, že sa zo mňa stane anorektička

Súvisiace články

Otrasné! Z Nicole Richie je hrkotajúca kostra, váži len 40 kíl!

Ďalšia obeť anorexie: Sestra Jakuba Prachařa skončila v nemocnici

Bučková vytasila silikóny: Z anorektičky kráľovnou výstrihov!

Výber pre vás