Najviac nám rušia pokoj v duši dva pojmy so silou zaklínadla: včera a zajtra.

Neobjavili sme Ameriku, táto múdrosť sa o každého obtrela už nespočetne ráz. Zamyslí sa, kývne hlavou, že je to veľká pravda. A vzápätí opäť žije spomienkami na včerajšok a dumaním o zajtrajšku. Čo vyrába stres a napätie, ale pokus o žitie tu a teraz sa ukazuje ešte stresujúcejší. A tak sa kolotoč krúti a človek sa v ňom drží zubami-nechtami. Samozrejme, že by sa rád na chvíľu zastavil. Môcť tak aspoň na moment utiecť pred myšlienkami dotieravými ako ovady, problémami, predstavami. To by bola úľava! Aj my sme hľadali cesty a spôsoby. Dobrá správa je, že sme našli. Ale nie bez ujmy na egu.

Čo čakať od hodiny jogy a meditácie? Uvoľnenie, pokoj v duši, prílev energie výdatný ako Niagarské vodopády. A štipku múdrosti vekov, ktorej dovolíme dostať sa do vedomia. Presne toto sme čakali. Dostali sme „papuču“ na auto za zlé parkovanie pred štúdiom jogy, kŕče do stehien a náznak tušenia, že by to mohla byť cesta, len oveľa náročnejšia, než sa zdá.

Kým uvoľňovacie a dychové cvičenia boli v joge ako balzam na vystresovanú telesnú schránku aj s jej duševným obsahom, keď prišla fáza, na ktorú sme najviac čakali – úvod do meditácie, mali sme čo robiť, aby sme vydržali do konca a nezdupkali. Frustrácia najvyššieho stupňa nastala už po pár minútach snahy na nič nemyslieť a sústrediť sa len na dýchanie. Vyzerá to jednoducho, ale stačili dve sekundy, aby sa myšlienky rozbehli kade-tade. „Ako o tomto budem písať?

Hm, uvidím, nechám to vyzrieť. Dnes bol celkom príjemný deň. Len som zabudla zavolať mame...“ Stop, naspäť k dýchaniu! Uvedomovať si, ako prúd vzduchu preniká do tela, ako rozťahuje pľúca a ako sa pri výdychu všetko zmrští. Pekne, pomaly, uvoľnene, sústredene a opakovať si mantru. „Ale tie stehná ma začínajú pekelne páliť. Fakt musím držať chrbát rovno? Bolí to. Asi to robím zle. Do kelu, prečo som si radšej neľahla? Ale teraz nebudem meniť polohu, lebo to sa zrejme nemá. Sústredím sa na dýchanie, možno to prejde.“

Neprešlo. Keď kŕče v nohách zamotaných do lotosového sedu ovládli celú pozornosť, nedalo sa inak, bolo ich treba vystrieť. Oči stále zavreté a asi miliónty pokus sústrediť sa iba na dýchanie. „Vôbec mi to nejde! Taká jednoduchá vec, ako vnímať svoj dych, a ja som v tom totálne nemožná! Bude to trvať ešte dlho?“ Netrvalo, čo bola obrovská úľava.

Hodina jogy zrejme zafungovala, pretože následné čakanie na mestských policajtov, aby si prišli po moje peniaze a svoju papuču, som na rozdiel od pokusu meditovať zvládla v absolútnom pokoji. Zle som zaparkovala, treba znášať dôsledky. V poriadku. Len ako sa vyrovnám s tým, že nie som schopná meditovať?! Vari som odsúdená na večný nepokoj v duši?!

„Stav meditácie prichádza spontánne, ale nie bez tréningu.“

„Pod meditáciou si ľudia predstavujú rôzne veci. Mnohí ju pokladajú za niečo mysteriózne, asi preto, že človek sa v prvom rade učí pracovať so svojou mysľou,“ začal debatu po hodine jogy sympatický lektor meditácie Radovan Hovorka zo spoločnosti Joga v dennom živote (www.jogavdennomzivote. sk). „Nevie si predstaviť, ako sa robí myslenie na nič, lebo už samotná predstava myslenia na nič sú myšlienky. Meditácia v skutočnosti znamená byť bdelý, vnímať, čo sa so mnou v každom okamihu deje. To, čo ste zažili, nebola meditácia, ale tréning spôsobu, ako sa k stavu bdelosti prepracovať.“

Ha, dobré ráno, pani redaktorka, daj zbohom predstave, že meditácia je príjemné lietanie niekde v iných svetoch, kde sa dajú pozbierať odpovede na otázky, ako si poradiť so životom. Lebo meditácia je opak, maximálne sústredenie na vnímanie aktuálneho diania v človeku aj okolo neho. „Naučiť sa obrátiť svoju pozornosť dovnútra chce tréning, preto sa na prvých hodinách ľudia učia sústreďovať na dýchanie a telo. Nemyslenie na nič znamená vnímanie reality, aké je tu a teraz, nie včera a zajtra,“ vysvetľuje ďalej R. Hovorka.

Naučiť sa niečo také vyžaduje odvahu, vytrvalosť, čas a ochotu. Dokázať ovládať vlastné myšlienky je náročnejšie, ako šoférovať auto. Lebo myseľ sa bráni. Ignorovať ju? Ešte to tak! Stále núka podnety v podobe myšlienok, plynú, keď bdieme, aj keď spíme. Táto nezaujala, nič to, hneď je tu ďalšia. Myseľ okamžite zbadá, keď niektorá upúta viac, a už na striebornej tácke ponúka reťaz nadväzujúcich myšlienok: „Táto zima je nepríjemná, bez snehu, bez slnka. Ako minulý rok. Trvala nekonečne dlho a všetci z toho boli na nervy a bez energie. Ak to tak bude aj tento rok, bude to na nevydržanie. Už mám tuším prvé príznaky mrzutosti. Mala by som ísť niekam do tepla alebo aspoň do wellnessu, poležať si na slnečnej lúke. Nech nejako predídem tým nepríjemnostiam. Inak budem ufrfl aná, nebude sa mi dariť v práci, zjem tonu sladkostí a v lete budem na pláži vyzerať ako veľryba...“ Myšlienky naskakujú jedna za druhou s kadenciou výkonného guľometu.

„Je to ako s jazerom, keď doň hodíte kameň, hladina sa zvlní a nedovidíme na dno,“ pokračuje R. Hovorka. „Princíp mysle vytvára práve tie vlny, čím je ich viac, tým sme menej schopní dovidieť do hĺbky, napriek tomu sa na základe týchto myšlienok rozhodujeme a kreujeme vlastný život. Nechávame sa kmásať okolnosťami a uniká nám, že to môže fungovať aj naopak, nie nechať sa vliecť životom, príkazmi, zákazmi, vecami, ktoré musíme, ale aktívne svoj život tvoriť.“

„Meditácia postupne otvára dvierka k hlbšiemu sebapoznaniu.“

Čo sa dobre hovorí, ešte lepšie počúva a najťažšie žije. Ľahšia cesta – nechať sa unášať divokou riekou žitia, tu a tam sa vynoriť nad hladinu po potrebný nádych a medzi tým sa stokrát otrieskať o kamene a zamotať do vodných rastlín, má však svoju cenu. Platíme stresom, vyčerpaním, úzkosťou. „Veľa vecí robíme nedobrovoľne, ale v presvedčení, že ich robiť musíme, ako otroci. No na úrovni tela v nás preto vzniká napätie. Ani si ho neuvedomujeme, ale hromadí sa a hromadí. Až sme plní strachu, ktorý by sa dal nazvať bytostný, existenčný, a niet divu, že v takomto stave precitlivene reagujeme aj na najmenšie podnety. Niečo sa pri nás šuchne a my sa vydesíme,“ jednoducho a výstižne opisuje problém súčasného žitia R. Hovorka.

Zmeniť sa to dá práve meditáciou. „Podľa mojej skúsenosti to ľudí po piatich mesiacoch, čo trvá jeden kurz, veľmi chytí. Uvedomia si, že majú v rukách silný nástroj, ktorý im umožní vyrovnať sa s rôznymi problémami a ťažkosťami v živote. So strachom, s úzkosťou, ale aj s rôznymi vzorcami správania, ktoré nevieme zmeniť. Meditácia postupne otvára dvierka k hlbšiemu sebapoznaniu, k chápaniu, čo formuje našu osobnosť, prečo konáme, ako konáme a ako to meniť. Podľa mňa je to veľmi dobrý návod na život,“ znie z úst človeka sústredeného na prítomnosť.

Návod, ktorým sa treba prehrýzť pekne od podlahy. Instantné verzie nefungujú. „Keď človek s meditáciou začína, nemal by chcieť robiť hneď všetko dokonale. Istý čas trvá, kým do toho vkĺzne. Pre jedného môže byť extrémny výkon dvadsať minút sedieť, iný zas môže žiť v omyle, že čím dlhšie vydrží sedieť, tým lepšie budú výsledky. Pravda je taká, že pri meditácii je najdôležitejšie byť fyzicky v pohode – nič by nemalo bolieť, tlačiť. Doma sa dá cvičiť aj tak, že si urobíte kávu, sadnete si na gauč a ak máte minútu, keď vás nič nerozptyľuje, len zavriete oči a vnímate – tú kávu, to, ako sedíte... Pri tom meditujete viac, ako keď sedíte hodinu niekde v štúdiu so skríženými nohami, nech sa deje, čo sa deje, len aby si ostatní o vás nemysleli, že vydržíte menej ako oni,“ vysvetľuje cvičiteľ.

Meditácia sa nemusí nevyhnutne spájať s jogou. Nepatrí k žiadnemu náboženstvu, vierovyznaniu, nikto na ňu nemá patent, lebo je to spôsob bytia. „Niekde som čítal výstižnú vetu: Človek musí dlhé roky cvičiť meditáciu, aby nakoniec zažil meditáciu. Keď ju zažije, uvedomí si, že na to nepotrebuje žiadne cvičenie, lebo je to len stav bytia, ktorý sa však nedá dosiahnuť bez tréningu. Je málo ľudí, ktorí naozaj meditujú, aj ja cvičím a trénujem, ale nežijem bdelo a vedome nepretržite,“ priznáva R. Hovorka.

Kto sa chce dostať meditácii na koreň, mal by podľa neho začať pod odborným vedením a medzi jednotlivými hodinami kurzu pravidelne trénovať sám doma. „Ak to budete robiť raz týždenne, je to, ako keď idete jednorazovo do sauny – príjemné, zregenerujete sa, ale hmatateľné výsledky vyžadujú systém. Treba to robiť denne. Stačí päť minút, keď sa ráno zobudíte, bdelo si sadnete na posteľ, zavriete oči a poviete si: ‚Deň sa práve začal. Je len na mne, čo počas neho urobím, ako sa rozhodnem.‘ Je to maličkosť, ale s efektom, ako keď jemne pichnete do balóna s napätím – začne fučať. Keď to budete robiť každý deň, bude čoraz menší. Uvedomenie, že život je v mojich rukách, je oslobodzujúce. Potom si budeme oveľa intenzívnejšie uvedomovať aj situácie, ktoré by v nás napätie znova obnovili, ale už s nimi vieme lepšie narábať.“

Pozor však na napodobeniny, ktorých aj na poli meditácie vzniklo neúrekom. „Techniky meditácie sa rôzne komerčne upravujú, aby boli zaujímavejšie, aby ľudia mali zážitky. Môžeme medzi ne zaradiť meditácie sústredené na farby, rôzne obrazy, emócie. Všetko je to veľmi zaujímavé, ale namiesto tréningu sústredenia mysle, čo je cieľom meditácie, sa myseľ rozptyľuje. Aj v tomto cvičení sa dá nájsť osoh, lebo keď myseľ načas sústredíte na niečo iné, nemyslíte na problémy a starosti, cítite sa oddýchnutí. Ale v skutočnosti ste len jedny predstavy nahradili inými.

Nie je to cesta, ako získať kontrolu nad svojím žitím a bytím,“ upozorňuje R. Hovorka. „Tradičné meditácie sa v porovnaní s tým môžu zo začiatku zdať nudné. No kto vytrvá, ten zistí, že má z hodiny na hodinu viac zážitkov a viac rozumie tomu, ako funguje. A že mu hodina vedomého bytia dá toľko podnetov a takých síl, že máte pocit, akoby ste žili plnší život.“ A že má stroj času, s ktorým sa mu darí žiť viac tu a teraz, a nie včera a zajtra.

Ľudia, ktorí sa menej rýpu v minulosti a o budúcnosti rozmýšľajú iba spôsobom – keď to tu bude, budem reagovať, sú šťastní. Nie zákonite vysmiati ako vajce na vandrovke, ale určite spokojní a menej v strese.

„Z každej strany počúvame, že sa máme vyhýbať stresu, ale ten sa nedá vypnúť, je súčasťou života. Pritom nás ovplyvňuje silnejšie ako fyzická strava,“ hovorí R. Hovorka. „Spoznávanie seba napríklad cez meditáciu posilňuje psychiku, aby stres zmenšovala, a tomu, ktorému sa vyhnúť nedá, lepšie zvládala. Lebo platí, že našu náladu neovplyvňujú vonkajšie veci, my rozhodujeme o tom, ako zareagujeme na vonkajší podnet. Ako veľmi okoliu dovolíme, aby nás vyľakalo, vystrašilo či potešilo. Strach, hnev, žiarlivosť, to sú všetko veci, ktoré dokážeme vnútorne ovplyvňovať.“

To znamená prijať zodpovednosť za svoje bytie a uvedomovať si, že čokoľvek, čo sa nám v živote prihodí, je iba dôsledok našich predchádzajúcich rozhodnutí. Nie šťastná a nešťastná náhoda. Iba reakcia na našu akciu. „Každý má šancu byť sám sebe pánom. Z minulosti sa môžeme poučiť, v budúcnosti niečomu predísť, ale žiť naplno uvedomujúc si prítomný okamih. Skúste to napríklad v tomto momente. Obráťte pozornosť do svojho vnútra, vnímajte, čo cítite, ale nesnažte sa to vysvetliť. Iba si uvedomte, ako vám je. A život bude iný,“ uzatvára R. Hovorka.

Trojminútový návod na žitie v prítomnosti

Keď spozorujete, že sa bojíte alebo ste nahnevaná, strávte chvíľu na zadku a snažte sa pochopiť, ako sa cítite. Uvedomujte si tento stav, rovnako ako to, že je to len pocit. Potom si uvedomte, že chcete svoj vnútorný stav zmeniť a byť vnútorne spokojná a šťastná. Je to, ako keď sa na nejaký čas zatiahne obloha a nevidíte slnko. Ale buďte si vedomá toho, že sú to len oblaky (pocity) a nemajú nič spoločné so slnkom (vami).

To, že sa zamračí, neznamená, že slnko viac nesvieti. A aj mraky (pocity dobré či zlé) majú dôvod, prečo existujú. Takto to robte vždy, keď spozorujete, že sa cítite zle. Aj keď to spočiatku môže zadŕhať, po čase to pôjde ľahšie a uvidíte, že váš vnútorný stav sa zmení vtedy, keď sa stane niečo, čo vnútri spustí lavínu emócií. Keď toto cvičenie robíte TERAZ a TU, zrazu si uvedomíte, že ste skutočne šťastná. Zbavíte sa vnútorného napätie, nie nepríjemných pocitov, budete im rozumieť a prestanú vás ovládať.

Pokoj v duši: Život nám kazia veci, ktoré v skutočnosti neexistujú! Ako to zmeniť?

Výber pre vás