Schopnosť obetovať sa, prispôsobiť sa a žiť pre iných je pre nejednu ženu celoživotnou filozofiou a prekliatím zároveň. Odkladáme vlastné túžby, ciele, predstavy o živote a neraz i vlastné prirodzené potreby, lebo však tie počkajú. Veď nehorí, nie sú až také dôležité. Teraz treba zaťať zuby a vydržať, lebo nás potrebuje partner, deti, rodina, firma. A zaťať zuby a vydržať, to je disciplína, v ktorej sme fakt neprekonateľné.

... a tie zlé všade. Podľa psychologičky Zuzany Müllerovej za to do značnej miery môže doba a ideológia, v ktorej sme vyrástli. Hoci sme socializmus nadšene odštrngali pred vyše 20 rokmi, stále ho máme pod kožou, lebo práve pod vplyvom jeho vzorcov a nastavených koľají sa formovali naše ambície a vysnívané životné úlohy. „Mužské a ženské roly boli v tom režime dosť jasne vymedzené,“ hovorí psychologička.

„Hoci ženy takisto museli pracovať a mohli robiť kariéru, malo to svoje limity. Aj zdravo ambiciózna žena sa mohla stať maximálne šéfkou personálneho, majsterkou v dielni alebo riaditeľkou školy. A niekde tam sa možnosti aj končili. Jej hlavné uplatnenie bolo predovšetkým v rodine a v materstve.“ Naše o generáciu mladšie kamarátky, sestry alebo už dcéry majú oveľa pestrejší výber a našťastie mnohé sa do života vrhajú s podstatne väčšou fantáziou a odvahou. No tradičné ženské pasce čakajú skôr či neskôr i na ne a ukázať im dlhý nos dokážu len ozaj silné osobnosti vybavené dobrou asertivitou a potrebnou dávkou sebectva. A to je výbava, v ktorej neraz ťaháme za kratší koniec.

Výchova a rodinné vzory sa na nás totiž podpisujú ešte výraznejšie ako spoločenský systém. Navyše to, čo sme sa naučili, podávame ďalej. Výchova dievčatiek sa nezmenila zo dňa na deň odchodom režimu a aj po dvoch desaťročiach vykazuje veľmi podobné znaky. „Dievčatká bývajú oceňované a chválené najmä vtedy, keď sú poslušné, prispôsobivé, milé a nepresadzujú si veľmi svoju vôľu,“ vymenúva psychologička. Naopak, malé rebelky typu Pipi Dlhá Pančucha boli a dodnes často sú vnímané ako exotické zjavy totálne mimo normy, hodnotené ako neposlušné chlapčenské mutácie, ktoré síce zhovievavo a s dávkou humoru prihlásime do futbalového krúžku, ale v dlhodobých horizontoch sa ráta s ich prevýchovou a normalizáciou, a na tých neúnavne pracuje škola i rodina. Skrátka a dobre, dlhodobým masírovaním z každej strany si do života nesieme asi takýto odkaz: „Som správna žena vtedy, keď toho dokážem veľa vydržať, veľa prehltnúť a dlho čakať, kým sa niečo zmení v môj prospech,“ formuluje Zuzana Müllerová.

„Potom však v živote nemáme veľa nápadov, ako by sme mohli samy svoju situáciu zmeniť, ak sa nám nepáči, a ľahko sa dostávame do pasívnej pozície obete. A keď som obeť a cítim sa zle, mám skôr tendenciu vidieť všetko to, čo nemôžem, a nevidieť to, čo môžem.“

Takto pekne upratané a sformované vstupujeme do života, v ktorom sú z nás poslušné dcéry, oddané partnerky, starostlivé matky, spoľahlivé kamarátky a zodpovedné zamestnankyne. Lojalita je našou ochrannou známkou. Sme lojálne voči všetkým a všetkému okrem seba. Lebo čo znamená byť lojálna k sebe často ani celkom nevieme. Zaprisahávané vyhlásenia, že dvakrát do týždňa si pôjdem zacvičiť, aj keby čo bolo, že jeden víkend v mesiaci si doprajem luxusný wellness s kamarátkami a do roka buď budem viesť pobočku, alebo mením flek, končia často už pri treťom termíne hodiny zumby, keď majú deti črevnú chrípku, opatrovateľka vypnutý mobil a manžel firemný teambuilding. Vo chvíli, keď sa z nás stávajú mamy, ide celé naše pôvodné ja aj s veľkolepými plánmi a predsavzatiami na štvrtú koľaj a cesta späť k pôvodným nastaveniam je tŕnistá a často zarúbaná na veky vekov, alebo aspoň na dlhé roky. Narodenie detí, či presnejšie materská dovolenka, poobracajú priority, pozície, práva a právomoci často aj v tých najvyrovnanejších vzťahoch. Čo si budeme hovoriť, okrem toho, že je to krásne, neopakovateľné, čarovné, napĺňajúce a zmysluplné obdobie, je to aj čas absolútneho vyčerpania, nestíhania, pochybovania o sebe a frustrácií, v ktorom mnohé z nás strácajú pevnú pôdu pod nohami, a ak to trvá pridlho, tak aj sebadôveru a občas i sebaúctu.

„Ženy sa vtedy ľahko dostávajú do pasívnej roly obete a ich kreativita, ako svoju situáciu riešiť, sa stráca,“ vysvetľuje psychologička. Zneistené a v oslabenej pozícii potom často aj pri snahe dosiahnuť isté zmeny robíme chyby, ktorými si len ďalej pod sebou pílime konár. „Bojíme sa ísť do otvorených konfl iktov, radšej niečo prehltneme, urobíme, vyhovieme, len aby bol doma pokoj. Alebo sa necháme rýchlo odbiť, ak sa nám niečo nepodarí presadiť na prvýkrát, tak to už odkladáme do škatuľky ‚skúsili sme a neprešlo’, prípadne sa zmierime s kompromismi, ktoré nám síce vôbec nevyhovujú, ale sme celé rady, že nám partner urobil aspoň nejaký ústupok. Je to zase ten strach z konfl iktov, zbytočne skracujeme čas vyjednávania, len aby dobre bolo. Potom však pribúda vecí, ktoré nás frustrujú a ktoré sa neriešia, maximálne vyplávajú v hneve a v afekte pri hádkach. V skutočnosti tá žena len na seba prijíma ďalšie bremená a ústupky. Potom prichádzajú klientky k terapeutom s tým, že sú nešťastné, ale ani nevedia, čo chcú, lebo vlastne nevedia, čo vôbec môžu chcieť.“

Dobrovoľné preberanie submisívnej pozície vo vzťahoch, ustupovanie za všetky možné stanovené hranice a neschopnosť či strach presadzovať si vlastné... čokoľvek, nemusí byť spôsobené len dočasnou stratou sebadôvery po rokoch strávených doma s deťmi. Môže ísť o celoživotný hendikep, tzv. závislú poruchu osobnosti, mimochodom, typickú práve pre ženy. Podľa psychologičky Zuzany Müllerovej má táto porucha korene v detstve a vo výchove, kde rodičia, najmä matky, svojim dcéram neustále ubíjajú sebavedomie a uzemňujú ich v akýchkoľvek vyšších ambíciách. Vety ako: „Ty to nedokážeš! Myslíš, že si niečo extra?! Prestaň snívať a vráť sa na zem!“ či zosmiešňovanie všetkého, čo zaváňa túžbou po inom než všednom živote, dokážu sebavedomie zvalcovať na doživotie.

„Týmto spôsobom im najbližší a najdôležitejší ľudia vtĺkajú od narodenia do hlavy, že nemajú nárok na vlastné túžby, predstavy, na vlastnú výnimočnú identitu, ale že ich identitou je slúžiť iným. Napĺňať priania a potreby najprv rodičov, potom partnerov, zamestnávateľov a nakoniec detí,“ potvrdzuje psychologička. Takto vybavené ženy potom celý život vyhľadávajú vzťahy, v ktorých hrajú podriadenú úlohu, v ktorých sú zakríknuté, druhoradé, odovzdané. Vyberajú si silných, dominantných partnerov, akýchsi „ochrancov“, ktorí im poskytnú istý vymedzený priestor, robia za nich dôležité životné rozhodnutia a určujú hranice ich sebarealizácie. Nielen v partnerských, ale aj v pracovných vzťahoch. Tam sa boja prejaviť akékoľvek vyššie ambície, zostávajú v podriadených pozíciách, nedokážu sa presadzovať pri získavaní lepšieho zaradenia či vyššieho ocenenia. „Je za tým obrovský strach, že sa nedokážem postarať sama o seba,“ tvrdí Zuzana Müllerová.

„Presvedče nie, že po svojom boku potrebujem niekoho silného, kto ma ochráni, kto za mňa rozhodne a bez koho nemôžem existovať.“ Zo strachu, aby o tú svoju ochrannú klietku neprišli, sú ochotné prehltnúť kadečo. Ponižovanie, hrubé zaobchádzanie, nespravodlivé hodnotenie alebo šikanovanie v práci. „Čokoľvek je pre ne menšie zlo než možnosť, že by o ten vzťah, či už osobný, alebo pracovný, prišli. Ak sa im aj z nejakého dôvodu rozpadne, opakovane vstupujú do podobných vzťahov, kde znova ochotne preberú na seba podriadenú rolu. Bez pomoci zvonka sa tohto vzorca správania len ťažko zbavia. Tu pomôže len dôkladná terapia,“ uzatvára psychologička.

Ako sa vymaniť z nevýhodnej pozície, v ktorej obetujete viac, než chcete. Radí psychologička Zuzana Müllerová:

1. Neutekajte pred konfliktmi

Niekedy skrátka musí zahrmieť, aby sa vzduch prečistil a veci pohli nejakým smerom. Páry, ktoré sa hádajú, sú stabilnejšie než tie, ktoré problémy dlhodobo ticho dusia.

2. Nekapitulujte predčasne

Hoci sa vám na prvý, druhý ani tretí pokus nepodarí dosiahnuť svoje, nevzdávajte to. Pokúšajte sa odkomunikovať, čo vás trápi a čo chcete zmeniť znova, inak, dôraznejšie, racionálnejšie.

3. Nepristupujte na nevýhodné kompromisy

Ak sa zmierite s malými ústupkami, ktoré problém neriešia, nebudete sa cítiť lepšie ani sa vaša situácia nezmení. Len sa zabetónujete v pozícii „o tomto sme už hovorili a dohodli sme sa, že to bude takto“.

4. Argumentujte rozumom, nie emóciami

Snažte sa v krízových situáciách vyhnúť plaču, kriku a vymenúvaniu svojich negatívnych pocitov. Muži to považujú za citové vydieranie a vašu pozíciu to len zhorší. Argumentujte ako muž – jasne, logicky, pomenujte, čo vám prekáža, čo chcete zmeniť a ako.

5. Trénujte na neutrálnej pôde

Natrénujte si lobing za to, o čo vám ide vo vzťahoch, kde nie ste také zraniteľné. V práci s kolegami a nadriadenými, s konfl iktným susedom, s nepríjemnou učiteľkou v synovej škole.

6. Vyskúšajte koučing

Ak sa vám nepozdáva ísť k psychológovi či k terapeutovi, vyhľadajte šikovného kouča, ktorý s vami bude pracovať na tréningu vyjednávacích zručností.

Tento spôsob protestu na dosiahnutie svojich oprávnených požiadaviek je legálny a účinný v celom civilizovanom svete. Prečo by nemohol zafungovať u vás doma?

Prestaňte byť obeťou! Zatnite zuby a robte, čo vás baví

Výber pre vás

Prestaňte byť obeťou! Zatnite zuby a robte, čo vás baví

Súvisiace články

Zdravé chudnutie: Mliečnu čokoládu vymeňte za horkú

Nebaví vás práca? Naučte sa snívať, nájde si vás nová

Výber pre vás