Mala iba deväť rokov, keď jej mame diagnostikovali karcinóm prsníka v terminálnom štádiu. Lekári jej okrem diagnózy povedali nepríjemnú prognózu: „Máte pred sebou tri mesiace života.“ Pre matku troch detí, na ktorých výchovu bola po náhlej smrti manžela sama, to bol šok. „Mamina rešpektovala svoju diagnózu a aj medicínsku liečbu, no svojím konaním a myslením sa rozhodla neakceptovať prognózu a urobiť všetko, čo je v jej silách. Vďaka tomu tu s nami bola ešte sedem úžasných rokov,“ vraví Katka.

Vypočujte si náš podcast:

Spomína, že ako dieťa to vnímala najskôr s veľkým strachom a vnútornými obavami. Tie sa postupne začali meniť vďaka maminmu postoju k celej situácii. „Učila ma neprepadať strachu a zúfalstvu bez ohľadu na ťažkú situáciu. Učila ma ísť deň za dňom a stále v sebe nachádzať silu a vieru, že prognóza nie je jej nemenný limit. Vysvetľovala mi to všetko tak, aby som to v mojom detskom veku dokázala prijať a pochopiť. Celých sedem rokov som sa od nej učila, ako si pacient môže aj sám pomáhať popri medicínskej liečbe, aby sa uzdravoval. Ukázala mi, akú moc má myseľ, ako pracovať s našimi emóciami, ako spolupracuje myseľ s telom, ako dokáže pomáhať aj alternatívna medicína, ako sa správne starať o telo, ako správne jesť či dýchať a veľa iných vecí,“ vraví a dodáva, že obdobie medzi deviatym a šestnástym rokom života bolo pre ňu kľúčové.

Okrem toho je presvedčená o tom, že psychika je to najdôležitejšie počas liečby akejkoľvek choroby. „Dokáže pri liečbe extrémne pomáhať alebo ju komplikovať. Ak sa pacient dokáže dobre nastaviť, jeho liečba bude prebiehať hladšie, úspešnejšie, ale hlavne on sám bude mať kvalitu života aj napriek liečebnému procesu oveľa lepšiu,“ vraví a dopĺňa, že toto dobré nastavenie môže pomôcť človeku začať vnímať svoju chorobu nie ako trest, ale ako lekciu, z ktorej sa dokáže poučiť, aby ju v budúcnosti už nepotreboval.

No jej život zasiahol strach z choroby opäť. „Mala som dvadsaťosem rokov, keď som ochorela. U mňa to celé prebiehalo veľmi zvláštne, lebo dlhé mesiace lekári nevedeli prísť na presnú diagnózu. Raz som sa pristihla pri tom, ako prosím Boha, nech ma buď vylieči, alebo nech si ma vezme. Po toľkých mesiacoch bolestí a vysokých horúčok som bola totálne unavená, vyčerpaná a ubolená. Na druhý deň mi došlo, že sa musím pozbierať a urobiť všetko, aby som sa úplne neopustila a začala si aj sama akokoľvek pomáhať k svojmu uzdraveniu.“ Vtedy si Katka spomenula na všetko, čo ju naučila mama a začala to praktizovať.

Tento moment precitnutia akoby dal všetky veci do pohybu a Katku zrazu poslali na jedno špeciálne vyšetrenie, kde sa konečne zistilo, že jej stav spôsobili lymfatické uzliny ukryté hlboko pod kľúčnou kosťou. Prešla operáciou i čakaním na výsledky histológie. Medzitým, podľa jej slov, urobila veľa práce na sebe, aby sa začala uzdravovať aj zvnútra. Katkina histológia bola bez malignity. Diagnostikovali jej benígne ochorenie lymfatických uzlín. „Vyskúšala som si, aké náročné je zmobilizovať vlastnú psychiku v čase, keď s vami telo nespolupracuje. Až neskôr som pochopila, že ten proces funguje akoby opačne. Nie tak, že najskôr dáme telo do poriadku a potom sa „dorieši“ psychika.“

Musela spracovať traumy

Katarína pracovala so psychikou, a to najmä s prepúšťaním starých potlačených tráum z detstva, so sebaprijatím, s odpúšťaním a prepúšťaním vecí či myšlienok, ktoré jej už viac neslúžili. „Keď človek ochorie alebo sa mu niečo nepríjemné v živote stane, je celkom prirodzené vnímať akúkoľvek ťažkú situáciu ako nejaký trest alebo sa cítiť ako obeť. Presne takto som to vnímala dosť dlhý čas aj ja. Ale vtedy je naozaj dôležité vyhrabať v sebe aj tie posledné zvyšky sily a pokúsiť sa akokoľvek si pomôcť alebo prijať pomoc od niekoho iného. Podstatné je naše rozhodnutie, že niečo so sebou konečne urobíme,“ vysvetľuje.

Ale toto vážne ochorenie akosi nie a nie opustiť ich rodinu. Katkinej sestre diagnostikovali agresívny typ mozgového nádoru pred štyrmi rokmi. „Jasné, že prvé, čo mi vtedy napadlo, bolo: ‚Prečo už zase naša rodina? Čo sme ešte na tej rakovine ako rodina nepochopili, keď je tu opäť?‘ Prvé dni to bol hlavne šok, zúfalstvo, bezmocnosť, hnev, frustrácia a aj sebaľútosť. Veľa som plakala a aj kričala. To bol môj spôsob, ako zo seba vypustiť tlak a zovretie, ktoré som cítila v oblasti žalúdka a hrdla. Počas tých dní som sa nemohla ani poriadne nadýchnuť. Plač a krik mi pomohli to uvoľniť a potom som bola ako-tak schopná začať premýšľať nad tým, ako to celé všetci zvládneme,“ vraví o neľahkých dňoch.

Spomína, že najskôr niekoľko týždňov sestrinu diagnózu študovala a našla jej popri medicínskej liečbe aj alternatívnu cestu. „Našla som terapeutov, alternatívne produkty, vhodnú zmenu stravy a veľa iných vecí. Čo bolo pre nás asi najdôležitejšie, boli príbehy ľudí s rovnakou diagnózou, ako mala ona. Vypracovala som pre ňu taký manuál – bol to zošit, do ktorého som jej spísala krok za krokom, čo by mohla skúsiť a v podstate všetko, čo súviselo s jej liečebným procesom. Rozdelila som úlohy, kto z rodiny bude počas liečby s čím pomáhať a nazvala som to Zuzka to dá,“ vraví a teší sa, že sú to už štyri roky od jej diagnózy, a hoci je sledovaná, nateraz sú lekári spokojní.

Tie roky s rakovinou „po boku“ Katku veľa naučili. Ale najvýznamnejšia vec podľa nej je nemať z rakoviny strach. „Veľa ľudí vníma rakovinu ako strašiaka a hoci sa ich nikdy nedotkla alebo aj dotkla, nedokážu o nej počúvať alebo čítať a naozaj je pre nich lepšie odvrátiť od nej zrak a rýchlo ju vytesniť. Toto ja už necítim, pretože tých zhruba 30 rokov, čo mám rakovinu v živote, ma naučilo vnímať ju a všetko čo s ňou súvisí, inak. Vnímam ju skôr ako dôsledok roky pestovaného spôsobu života, spôsobu myslenia a zaobchádzania so sebou, možno ignorácie signálov tela ešte pred tým, ako sa rozvinula,“ vraví a vysvetľuje, že u mnohých pacientov rakovina splní svoje „poslanie“, lebo ich prinúti vypnúť „autopilota“, naladiť sa na seba a zmeniť veci, ktorými si roky ubližovali.

Poskytla potrebnú pomoc

Jej život, v ktorom je prítomná i rakovina, ju viedol k napísaniu knihy Kým dýcham, žijem. Finálne rozhodnutie, že ju napíše, prišlo až na naliehanie jej kamaráta, ktorému diagnostikovali rakovinu mozgu a ona mu počas liečby pomáhala. Práve on ju nakopol, aby všetku pomoc spísala. „Kniha je pre všetkých onkologických pacientov a ich príbuzných, aby som im na základe vlastných skúseností pomohla psychicky ľahšie zvládnuť diagnózu rakoviny v rodine. Urobila som to aj preto, lebo viem, ako sa ľudia dotknutí rakovinou cítia. A viem, ako je v takej situácii každá rada či pomôcka potrebná.“

Stala sa z nej príručka prevencie

Kniha je plná rád a tipov nielen od autorky, ale prizvala si do nej aj niekoľko hostí, vyliečených onkologických pacientov, ktorí takisto cez svoje príbehy plné rád a tipov môžu čitateľov inšpirovať. „V knihe nenájdete žiadne odstrašujúce detaily liečby či diagnózy, pretože to naozaj nikto nechce a nepotrebuje čítať. Kniha sa zameriava skôr na podporu a výmenu skúseností, ako sa táto životná výzva dá zvládnuť s väčšou ľahkosťou.“ Na knihu má Katka veľmi dobré ohlasy čitateľov aj onkologických pacientov a pacientov s inými vážnymi chorobami. Ale dokonca reagujú aj úplne zdraví čitatelia, že kniha je pre nich akousi prevenčnou príručkou, ako sa o seba starať skôr, ako ich k tomu prinúti choroba.

Katka vraví, že pacienti a aj príbuzní potrebujú od svojich blízkych najmä lásku a súcit. „Slová ako som tu pre teba a zvládneme to spoločne – sú len malým príkladom podporujúcich slov pre pacienta či príbuzného. Určite zabudnite na prejavovanie ľútosti, pamätajte, že ľútosť a súcit sú dve rozdielne veci.“ Podľa nej ľútosť nikomu nepomôže, skôr naopak. Ešte dodáva, že veľmi dôležitá je empatia. „A tiež dávka humoru, ideálne denne. Viem, že to znie možno absurdne, ale z vlastných skúseností viem, že s humorom sa celá situácia dá zvládať oveľa lepšie. Ak pacient aj príbuzní dokážu nájsť každý deň aspoň malý dôvod na úsmev, odľahčia tým už aj tak dosť zložitú situáciu a pre všetkých to bude oveľa zvládnuteľnejšie. Humor ich dokáže podržať a aj vzájomne spájať.“

V galérii nájdete fotky Katky, aj jej sestry a brata

Skutočný príbeh Katky: Ľudia o rakovine nechcú ani len počúvať, ale ona nemá byť strašiakom...

Výber pre vás

Skutočný príbeh Katky: Ľudia o rakovine nechcú ani len počúvať, ale ona nemá byť strašiakom...

Súvisiace články

Andrea si kompletne ODPÁLILA VLASY! Fú, TOTO urobila a dnes má prekrásnu HRIVU… a NIELEN to!

Editina dcéra podstúpila ZMENU POHLAVIA! Jej manžel sa s tým nezmieril: UF, podľa neho je CHORÁ

SKUTOČNÝ PRÍBEH: Keď sa KONEČNE stala mamou, po druhom pôrode skoro ZOMRELA: Čo sa stalo Katke?

Výber pre vás