Kým niektorí ľudia týmto životom bez problémov preplávajú, iní sa ním horko-ťažko prederú, po zdolaní jednej prekážky sa nestihnú ani nadýchnuť, a sú pred nimi ďalšie tri. Jana sa už dávno prestala pýtať, prečo práve ona. S rakovinou sa zmierila natoľko, nakoľko sa to vôbec dá a napriek niekoľkoročnému zápasu o vlastný život dnes už dokáže otvorene, bez prehnaných emócií hovoriť o ceste, ktorou prešla od chvíle, keď jej diagnostikovali rakovinu prsníka. ,,Koncom roka 2001 som si nahmatala malú hrčku na pravom prsníku. Moja kamarátka robí sestričku na mamografii, zdôverila som sa jej s nálezom a ona ma bez zdĺhavých rečí a akýchkoľvek ďalších otázok objednala na vyšetrenie,“ spomína Jana na deň, ktorým sa skončil jej dovtedy bezstarostný život.

Ťažké pooperačné prebratie

Z mamografie neodchádzala o nič múdrejšia, ale o niečo pokojnejšia. Lekár ju uchlácholil a objednal na štandardný zákrok, vybratie nálezu. ,,V januári 2002 ma čakala operácia. Už počas nej zistili, že to nie je iba obyčajná hrčka, ale karcinóm. Vtedy som zažila najnepríjemnejšie prebratie v živote. Doktor stál po operácii pri mojej posteli a z úst mu vyšla veta, na ktorú nikdy nezabudnem: ,Bohužiaľ, pani, vôbec som s tým nerátal, ale ten nález je pozitívny, máte rakovinu.‘ Bol to pre mňa šok, mala som vtedy 32 rokov a 3 malé deti.“ Práve tie sa však stali Janinou najsilnejšou motiváciou v zápase s rakovinou.

Amputácia bez varovania

V ďalších týždňoch nasledovali chemoterapia, ožarovanie, dni plné bolesti a viery, že liečba zaberie. ,,Po jej skončení ma v auguste čakala kontrolná mamografia. Na ľavom prsníku sa mi krátko predtým objavil fľak. Spravili mi teda biopsiu a po nej nasledovali dva nekonečné týždne čakania a strachu.“ Napriek povzbudzovaniu celej rodiny a dúfaniu, že tentoraz už o nič vážne nepôjde, sa do jej uší opäť dostal neželaný verdikt: nález je pozitívny. Pocit zúfalstva a bezmocnosti musela čím skôr vystriedať nádej, bez ktorej by sa určite psychicky zrútila a jej organizmus by nemal viac síl odolávať neustále sa rozmáhajúcej chorobe.

Pomaličky sa teda pripravovala na decembrovú operáciu. Keďže už vedela, do čoho ide, nerátala s ničím neočakávaným, ale predsa... ,,Bolo to v decembri 2002. Po operácii som sa prebudila s hroznými bolesťami, ktoré som po prvom zákroku nemala. Intuitívne som rukami zablúdila pod paplón a zistila som, že mi odobrali obidva prsníky.“ Šok vystriedala ľútosť, pocit menejcennosti a zlosť, ktorá pramenila z toho, že ju na to nikto vopred neupozornil. Nikto sa jej na nič nepýtal. ,,Doktor mi vysvetlil, že sa tak rozhodol počas operácie, bolo to nevyhnutné, nebol čas na dlhé premýšľanie.“ Preplakanú noc vystriedali dlhé preplakané dni. Niekoľko týždňov sa vyhýbala pohľadu do zrkadla, ale najviac sa bála reakcie manžela. I keď ho poznala, neverila, že by ju mohol mať rád i takúto. Našťastie, zmýlila sa v ňom. ,,Manžel bol a stále je fantastický! Dodnes stojí pri mne, pomáha mi a je tou najväčšou oporou, bez ktorej by som to určite nezvládla.“

Chemoterapiu neznášala o nič lepšie ako prvýkrát. Sprevádzali ju nevoľnosť, strata síl, vypadali jej vlasy, no zdalo sa, že zabrala. ,,Všetko bolo v poriadku, chodila som už iba každé 3 mesiace na kontrolu k pánovi profesorovi Kozovi. Je to úžasný človek.“ Celá rodina sa zo zlepšenia jej stavu ticho tešila a nikto nechcel ani len pomyslieť na to, že by sa ešte niečo mohlo skomplikovať. Dobre známy nepríjemný pocit, podozrenie a neistota sa však opäť vrátili v januári tohto roku. ,,Pri bežnej kontrole som lekárovi ukázala hrčku, ktorá sa mi spravila nad jazvou. Nevyzeral znepokojene a aj mňa upokojoval tým, že na prvý pohľad nejde o nič vážne. Keďže som onkologickou pacientkou, pre istotu ma predsa len poslal na biopsiu.“

Po dvoch predchádzajúcich rovnakých úkonoch so zlým koncom čakala do tretice všetko dobré, ale výsledky boli i tentoraz pozitívne. ,,Opäť šok, plač a jediná otázka: Kedy sa to už skončí? Osud sa so mnou zahráva a skúša, koľko toho vydržím. Nevzdávam sa, mám 3 dcéry, vzorného, oddaného manžela, ktorý ma drží nad vodou. Znovu chodím na chemoterapiu, hlava je bez vlasov a čaká ma ešte rok liečby.“ Jana teda musí každé tri týždne cestovať do Bratislavy - 260 km od domova kvôli infúziám. Život sa s ňou a jej rodinou nemazná. ,,Ale ja sa nevzdávam a verím, že svoj ťažký boj vyhrám!“

Viac zaujímavých článkov nájdete v prílohe Nový Čas Zdravie, každý piatok v denníku Nový Čas!

Skutočný príbeh: Rakovina ju obrala o prsníky

Výber pre vás

Skutočný príbeh: Rakovina ju obrala o prsníky

Súvisiace články

Rakovina sa dá liečiť skôr, ako si ju nahmatáte

Rakovina sa dá liečiť skôr, ako si ju nahmatáte

Rakovina sa dá liečiť skôr, ako si ju nahmatáte

Rakovina prsníka spočiatku vôbec nebolí

Rakovina prsníka spočiatku vôbec nebolí

Rakovina prsníka spočiatku vôbec nebolí

Výber pre vás