Keď tak o tom premýšľam, dnes viem už celkom presne, kedy sa to začalo. Mohla som mať asi 13 rokov, kráčala som popri pergole na hodinu nenávidenej telesnej výchovy. Medzi spolužiačkami, ktoré sa náhlili do šatne spolu so mnou, bola aj Jana, jedna z najvyšších báb v našej partii. A defi nitívne jej patrilo prvenstvo v štíhlosti, za čo však vďačila najmä genetickej výbave, ktorá ju obdarovala kostrou bábiky Barbie. „Hana, ty by si mala celkom peknú postavu, kebyže nemáš ten veľký zadok,“ prehodila akoby náhodou na moju adresu a hoci si to možno nikto iný ani nevšimol, ja som sa išla od hanby prepadnúť. Môj dovtedy celkom pokojný a spokojný život nabral úplne iné obrátky.

KRUTÝ TRÉNING, ZDRAVÁ STRAVA

O rok nato som už študovala na gymnáziu a celý môj vesmír sa točil iba okolo toho, ako vyzerám. Samozrejme, navonok som pôsobila rovnako ako predtým, ale v mojom vnútri sa odohrávalo niečo, čo som nechápala... Najskôr som začala cvičiť. Nenápadne, ale fanaticky. Ráno hodinu a večer tiež. K tomu pribudla polhodina ranného behu a dvakrát do týždňa dve hodiny kalanetiky. Prestala som sa voziť autobusom a namiesto toho som chodila poctivo po vlastných. Na počasí nezáležalo. Pamätám si, ako som v zime behávala omotaná šálom tak, že mi bolo vidieť iba oči. Dokonalý samuraj. A pamätám si aj to, ako som si naťahovala budík hoci aj na jednu hodinu po polnoci, keď som od únavy večer zaspávala, ale odmietala som sa vzdať svojich predsavzatí. Druhým bodom môjho programu zameraného na zdokonalenie tela bola zmena stravovania. Začala som s delenou stravou a postupne som vylúčila z jedálneho lístka všetko normálne. Chlieb, ryžu, zemiaky, sladkosti. Raňajkovala som jablko. Desiatu, kvôli ktorej si moja mama pravidelne privstala, som hádzala psíkovi u babky alebo som ju dávala spolužiakom v škole. Stačili mi dva plátky polystyrénového chleba s paradajkou. Peniaze na obedy som si odkladala na knihy o zdravej výžive a olovranty som riešila téglikom bieleho jogurtu. Na večeru som zvyčajne hryzkala mrkvu alebo uhorky. K tomu som dodržiavala pravidlo, že každý kúsok treba prežuť v ústach minimálne 50-krát a že piť môžem najneskôr 20 minút pred jedlom alebo až hodinu alebo dve po jedle. Mohla som prednášať o tom, čo a prečo je zdravé alebo nezdravé.

Asi po roku takejto sparťanskej životosprávy som mala pocit, že sa už ručička na váhe nechce pohnúť nadol. Sviňa jedna. Kúpila som si teda korčule a brázdila na nich cesty ako blesk. Na tele som už mohla pozorovať väčšinu svalov veľmi jasne, ale za akú cenu? Celý voľný čas som venovala iba svojej naháňačke za štíhlosťou, ktorá však nie a nie prísť. Alebo... lepšie povedané... ja som ju nechcela vidieť. A najmä... popri mojich spolužiačkach som sa cítila šialene priemerne. Všetky mali postavy modeliek a neustále rozprávali o všetkých možných typoch diét, ktoré vyskúšali. Od zlosti nad svojou neschopnosťou premeniť sa na rovnako príťažlivý (a teda chudý) zjav som sa začala prejedať. Sprvu som si hovorila, že keď nemôžem schudnúť, tak sa na všetko vykašlem a obalím si nervy tukom. Lenže tie výčitky, ktoré som pociťovala, keď som videla, ako na mojom tele pribúdajú milimetre navyše, sa nedali odohnať.

Zlom nastal, keď som na vysokej škole začala randiť. Túžba byť pre môjho Petra dokonalá bola omnoho intenzívnejšia než čokoľvek predtým. Navyše, odkedy som bola s ním, mala som pocit, že mám svedka, ktorý odhalí každý jeden milimeter tuku na mojom tele. Ten tlak bol zrazu taký intenzívny... škola, skúšky, život na internáte ďaleko od rodičov a frajera, málo času a príležitostí na šport... že som sa od zúfalstva začala prejedať. Ani neviem, ako a kedy som si prvýkrát strčila prsty do krku. Bolo to strašné, od detstva som neznášala ten pocit, keď má človek v ústach a nose zvyšky zvratkov, neznášala som ten odporný zápach predtráveného jedla a žalúdočných štiav. Na druhej strane som sa však cítila oveľa ľahšie. A povedala som si, že to už nikdy neurobím. Smola. Pri najbližšom stretnutí s Petrom sa opäť ukázalo, aká slabá je moja vnútorná rovnováha. On bol mojím všetkým. Mojím prístavom. Mojou istotou. Mojou láskou. A tak sa ma pochopiteľne dotklo, keď sa ma len tak medzi rečou spýtal: „Nepribrala si náhodou?“ Pred očami sa mi zahmlilo, jediné, čo som videla, bol blikajúci výkričník, ktorý mi oznamoval, že ak neschudnem, tak možno stratím Petrovu lásku. Ja viem, je to totálna kravina, ale môjmu 18-ročnému precitlivenému egu to teda jasné ani náhodou nebolo. „Mala by som schudnúť?“ spýtala som sa ho nesmelo. On nepochopil, že keď mi povedal „no, také tri kilečká by si mohla zhodiť“, spustil lavínu, ktorá sa nedala zastaviť.

PREJEDANIE, DÁVENIE A KLAMSTVÁ

Bulímia sa pre mňa stala začarovaným kruhom. Moje vyhladované telo a mozog, ktorý musel pracovať na plné obrátky, si žiadali jesť a ja som nedokázala ustrážiť svoju mieru. Postupom času som do seba dokázala napratať na raňajky aj 15 rožkov. Alebo spratať na posedenie aj celý plech ešte teplých koláčov, na to som hodila do seba pol kila jogurtu, 4 horalky a čokoládu. Vzápätí sa dostavil pocit viny a už som nenápadne odchádzala na záchod k mojej vernej priateľke záchodovej mise. Rodičia ani frajer nič netušili. Vlastne nikto. A ja som dávila ostošesť, len aby som dokázala sebe aj iným, že som pekná, čo v mojich predstavách kráčalo ruka v ruke so slovom „štíhla“. Je zvláštne, že takmer nikto netušil, že chladničku nevybielil môj dospievajúci brat, ale ja. Veď kde by sa to do mňa všetko zmestilo, vraveli si zrejme. A moje dlhšie návštevy na záchode som zakamuflovala tým, že mám problémy s vyprázdňovaním. Klamala som, až sa mi za ušami prášilo, a nikomu nebolo divné, že sa mi zakaždým lesknú oči plné sĺz ako následok dáviaceho reflexu.

Neviem ako iné bulimičky, ale ja som sprvu nevedela, ako efektívne vyprázdniť obsah žalúdka po tom, čo zjem všetko, čo mi oči vidia. „Osvietilo“ ma až vtedy, keď som videla v televízii dokument o rybároch, kde opisovali, ako čistia svojim úlovkom – veľrybám žalúdky naliatím veľkého množstva vody. Rozhodla som sa, že to vyskúšam, a fungovalo to. Zakaždým som do aj tak preplneného žalúdka naliala aspoň pol litra vody, vopchala do krku prsty, a už sa to zo mňa valilo aj bez zvukov pripomínajúcich kvílenie umierajúcej srnky. Od toho momentu som chodila na záchod po každom jedle. A na prostredníku a ukazováku mojej pravej ruky bolo čoraz viac zárezov od zubov, ktoré akoby prekážali môjmu najdôležitejšiemu cieľu. Dostať zo seba všetko, čo som tam predtým v záchvate natlačila. Vtedy som ešte netušila, že vďaka bulímii o niektoré z nich prídem.

Netreba hovoriť, že po čase sa už celý môj svet točil iba okolo jedla. Rozmýšľala som, čo budem jesť, a vzápätí, ako to dostanem zo seba von. Bola som čoraz nervóznejšia, stránila som sa kamarátov aj spolužiakov a môj vzťah s Petrom ma bavil čoraz menej. Podvedome som si vravela, že za všetky moje problémy môže on, lebo keby som nemala frajera, tak by som nepotrebovala robiť všetko pre to, aby som bola štíhla. Neuvedomovala som si, že moja túžba po dokonalosti vo mne žila dávno predtým, než som Petra spoznala. Zabúdala som, že som ho niekedy milovala tak, že by som preňho umrela. Zmenila som sa. Moje výkyvy nálad boli evidentné, ale všetci ich pripisovali zrejme oneskorenej puberte. Nevedela som, ako im mám naznačiť, že problém je niekde úplne inde. Zúfalo som túžila po láske, pochvale, uznaní, ale zároveň som sa správala tak, že som od seba všetko dobré odpudzovala. Pamätám si, že keď som sa s Petrom rozchádzala, tak som mu napísala list na rozlúčku s veršami: „Som schizofrenik meniaci sa tak ako móda v Paríži. Som zlodej, vraj, tieň ženy v bielom, čo bozkáva Krista na kríži.“ Presne tak som sa cítila. Rozorvane. Nevedela som, kto som a čo chcem. Jediné, čo ma zaujímalo, bolo jedlo.

JEDINÉ, ČO MI ZOSTALO...

Peter sa z nášho rozchodu spamätával dlho, ale ja z môjho prekliatia ešte dlhšie. Až potom som pochopila, že chyba nebola v nikom inom, iba vo mne. V ďalšom vzťahu s Martinom som preto hrala čistú hru. Povedala som mu, čo život so mnou znamená, a on sa tváril chápavo. Lenže po tom, ako som niekoľkokrát odpadla a lekári skonštatovali, že mám poškodené obličky, činnosť čriev, začali mi vypadávať zuby a moje vlasy sa zredukovali zhruba na polovicu, mi dal na výber: buď sa pôjdem liečiť, alebo sa rozídeme. Neváhala som ani minútu. Pobyt na psychiatrii sa však minul účinkom hneď, ako som sa vrátila do života, kde neboli žiadne obmedzenia a ja som mala voľný prístup k potravinám. Tentoraz som sa však neprežierala v byte, ktorý sme si spolu kúpili, ale tajne v práci. Zostávala som tam dlho do noci, aby som bez výčitiek mohla organizovať svoje obžerské hody so slávnostným defilé na záchode. Prišiel na to asi po roku, keď som opäť skolabovala. Moje srdce bolo vyčerpané z nedostatku životne dôležitých látok. „V práci nám nefunguje klimatizácia,“ blafovala som, keď ma prišiel pozrieť do nemocnice. „Hanka, čo nefunguje, je náš vzťah, v ktorom ti viac nemôžem veriť. Chcem odísť.“ Myslela som si, že zle počujem. Toto predsa nemôže byť pravda. Pár dní predtým som listovala v katalógoch so svadobnými šatami. Termín našej svadby bol stanovený o tri mesiace! Musela som všetko zrušiť. Nepomohol môj plač, prosby ani ďalšie sľuby. Opustil ma. Zostala som sama s nenávidenou vernou družkou bulímiou.

Keď som bola malá, nechcela som byť modelkou. Ani v dospelosti. Jediné, čo som chcela, bola láska ľudí okolo mňa. Tak nejako som potrebovala viac lásky, viac vyznaní, viac dotykov. Stále sa mi málilo. Možno preto som si jedného dňa povedala, že urobím čokoľvek pre to, aby som bola milovaná. Faktom je, že som napokon zostala sama. Moji rodičia sa po mojich pobytoch na psychiatrii uzavreli do seba a tvária sa, že nič nevidia. Každý vzťah s mužom skončím pri prvom náznaku, že ho zaujíma moje telo. Bojím sa, že keby mi záležalo na tom, aby ma miloval, nedokázala by som sa viac ovládnuť. Bojím sa, že keby to bolo vážne a on by sa dozvedel, že už nikdy nebudem môcť mať deti, tak ma opustí. Volám sa Hana, mám 30 rokov a 15 rokov trpím bulímiou. Momentálne je mi dobre. Už asi 4 mesiace som nevracala. Držte mi palce. Chcem žiť opäť ako jedna z vás.

Podeľte sa s nami o životné príbehy Zažili ste niečo také zaujímavé, že by ste o tom mohli napísať knihu? Pošlite nám svoj zážitok na adresu <a href="mailto:eva@ringier.sk">eva@ringier.sk</a>, predmet: Skutočný príbeh. Porozprávajte ho prostredníctvom EVY aj ďalším ľuďom!

Spoveď bulimičky: Verím, že „to“ mám za sebou

Výber pre vás