<strong>Odborne sa tomu hovorí „syndróm vyhorenia“ a úplne v bezpečí pred ním nie je nikto.</strong>

„Nechápala som, čo sa to so mnou deje. Ja, ktorá som dopodrobna poznala osobný príbeh každého pacienta, tešila sa z čo i len najmenšieho zlepšenia jeho zdravotného stavu a tak ťažko niesla, keď to s ním nedopadlo dobre, som zrazu začala byť absolútne apatická,“ začína svoje rozprávanie sympatická Zdenka a hneď aj pokračuje. „Voči úplne všetkému, vrátane smrti. Stal sa zo mňa robot, ktorý automaticky vykonával všetky každodenné činnosti. Problémy pacientov, ktoré som počula už stokrát, mi začali pripadať banálne a otravné. Chápete, mne rakovina pripadala banálna! Mala som pocit, že to, čo robím, nemá žiadny zmysel, preplakala som celé noci, pretože keď už moja práca nemala zmysel, tak už vôbec nič. Aj predtým som sa, samozrejme, občas cítila deprimovaná a bezmocná, ale to, čo som prežívala vtedy, sa ani nedá poriadne opísať. Akoby mi niekto ukradol dušu. Tak som aj hodnú chvíľu chodila po svete. Ako bez duše.“

Takto opisuje tridsaťtriročná Zdenka problémy, pre ktoré sa musela vzdať dlhoročnej práce zdravotnej sestričky na onkológii. Psychologičke, kam sa po dlhom váhaní odhodlala ísť, nedalo veľkú prácu určiť presnú diagnózu. Zdenka, ktorá je slobodná, bezdetná a svoju prácu považovala za životné poslanie, skrátka duševne vyhorela. Tak dlho sa odovzdávala celá, až už nebolo z čoho. Pred psychickým zrútením ju zachránila iba radikálna zmena pracovného prostredia. „Odišla som nielen z onkológie, ale aj zo zdravotníctva ako takého. Dnes robím v úplne inom fachu a aj keď ma práca už ani zďaleka tak nenapĺňa, asi je to tak dobre. Zistila som totiž o sebe jednu zásadnú vec. Nedokážem zostať bokom, neangažovať sa a po príchode zo zamestnania prepnúť na domácky mód. Aj teraz robím veci na sto percent, ale omnoho ľahšie sa z hlavy púšťajú kindervajíčka ako ťažko chorí pacienti. Áno, teraz robím obchodnú cestujúcu pre jedného výrobcu cukroviniek a hoci bolo množstvo známych, vrátane rodiny, doslova šokovaných mojím rozhodnutím, ja viem svoje. Svoju bývalú prácu som si brala strašne k srdcu a úplne ma pohltila. O ničom inom som nerozmýšľala ani nerozprávala. Chcela som ak nie spasiť svet, tak minimálne pobyt na ňom uľahčiť ľuďom, ktorí to mali v tej chvíli ťažké. A zabúdala som na seba. Nevylučujem, že sa k tomu ešte niekedy vrátim. Zatiaľ som však spokojná s tým, že pri čokoládach naozaj nejde o život.“

Pojem „vyhorenie“, alebo po anglicky „burn out“, prvý raz pomenoval americký psychoanalytik Herbert Freudenberger vo svojom článku Staff Burnout z roku 1974, kde opísal psychické a telesné vyčerpanie až na hranicu krajnosti pracovníkov hospicu. Hoci psychológovia dodnes nezastávajú úplne jednotný názor, ako tento termín presne opísať, absolútne psychické vyčerpanie a úplná strata akejkoľvek motivácie by asi dominovali v každej definícii. Najčastejšie sa prihodí tzv. angažovaným pomáhačom, čo je typ ľudí, ktorí príliš riešia problémy iných, začínajú pracovať s obrovským nasadením, ale po čase ich nadšenie prevalcuje každodenná realita, čo nesú veľmi ťažko. Preto sú syndrómom vyhorenia ohrození najmä ľudia ako Zdenka z nášho príbehu. Takí, čo musia dennodenne zvládať náročnú komunikáciu, do všetkého sa vkladajú až príliš a zároveň pociťujú veľkú empatiu a spolupatričnosť. Ak pracujú vo vysoko stresovom prostredí, v ktorom pozitívne výsledky vidieť málokedy, začne sa psychika brániť. Vyhorenie môže rovnako postihnúť osoby, ktoré chcú mať všetko perfektné a dokonale pod kontrolou, neustále ich tlačia termíny, alebo si vo svojej profesii nemôžu dovoliť prejaviť skutočné pocity. Suma sumárum by si veľký pozor mali dávať učitelia, zdravotnícky personál, sociálni pracovníci, psychológovia, vrcholoví manažéri, policajti, letušky, pracovníci call centier, športovci, ženy v domácnosti, kňazi, právnici, podnikatelia, novinári, a áno, aj my, redaktorky ženských časopisov (nekonečný kolotoč naháňania nových tém, informácií a termínov, ktorý sa rozkrúti každý mesiac znova a znova, vie byť občas poriadne vyčerpávajúci).

<strong>Problémom býva, že príznaky prichádzajú rafinovane pomaly a nenápadne.</strong>

Duševne vyhorieť však môže človek prakticky v každom povolaní, a práve tu je pes zakopaný. Táto diagnóza totiž súvisí primárne so stresom a spôsobom, akým sa s ním vie dotyčný vyrovnávať. Vo veľkej nevýhode sú preto citlivejšie a úzkostlivé povahy, ktoré si veci veľmi pripúšťajú a nedokážu ani na chvíľu myslieť na niečo iné. Nadmernému a opakovanému stresu dokáže čeliť jedine oddýchnutá a vyrovnaná myseľ a to je práve to, čo sa darí takýmto ľuďom ťažko dosiahnuť.

Duševné vyhorenie má niekoľko fáz a čím skôr postihnutý rozpozná varovné signály, tým efektívnejšia je prípadná liečba a návrat k „normálu“ skorší. Problémom však býva, že príznaky prichádzajú rafinovane pomaly a nenápadne a väčšinou si ho prví všimnú členovia rodiny a blízki priatelia, pričom ten, o kom je reč, môže byť presvedčený, že je všetko v najlepšom poriadku.

Všetko sa spravidla začína veľkým nadšením a ideálmi spojenými s novou vysnívanou profesiou. Človek je šťastný, že sa konečne našiel, a v práci trávi viac času, ako je potrebné, na úkor svojej rodiny, priateľov a koníčkov.

Takéto pocity nemôžu trvať večne a po veľkej eufórii zákonite prichádza stretnutie s realitou. Niektorým začínajú prekážať úlohy spojené s ich prácou (trebárs prílišná administratíva) a ich vykonávanie považujú za obťažujúce. Nadšenie a motivácia klesajú, objavujú sa prvé známky únavy.

Po čase prichádza nevyhnutné sklamanie a frustrácia z práce. Objavujú sa sklony k cynizmu, pocity vlastného zlyhania a bezmocnosti, prehlbujú sa psychosomatické ťažkosti ako nespavosť, únava, bolesti hlavy, krku, chrbtice, žalúdka, problémy s krvným tlakom, dýchaním či telesnou hmotnosťou.

Sústavne stresovaný a frustrovaný človek začína byť apatický a podlieha depersonalizácii a dehumanizácii (to je presne ten prípad, keď sa gastroenterológ spýta sestričky, koľko „žlčníkov“ ho ešte čaká na chodbe), uzatvára sa do izolácie, vykonáva iba najnutnejšie činnosti a aj tie iba s veľkým sebazaprením.

Samotné vyhorenie sa prejavuje chronickou únavou, depresiami, vyčerpaním všetkých zdrojov energie, pocitmi nezmyselnosti, beznádeje, myšlienkami na samovraždu a v extrémnych prípadoch aj totálnym kolapsom vnútorných funkcií končiacich sa až smrťou človeka. V tejto fáze už pomôže iba dlhokánska dovolenka alebo PN sprevádzaná návštevami psychiatra či psychológa. Veľmi často však funguje iba úplná zmena pracovného zamerania.

Lepšie hamovať, ako banovať, a tak než by ste sa mali krvopotne pokúšať vylízať z duševného vyhorenia, ktoré dokáže urobiť v živote riadne zemetrasenie, skúste sa do tohto štádia nikdy nedostať. Napríklad aj tým, že budete dodržiavať nasledujúce rady, ktoré sú vo svojej podstate jednoduché, logické, účinné, dookola omieľané, no málokto sa nimi aj v skutočnosti riadi:

• dovolenka je tu na to, aby ste si ju vybrali celú a neriešili na nej nič pracovné

• pravidelne sa stretávajte s priateľmi, ktorí nepochádzajú z radov vašich kolegov

• zdravý životný štýl je mocná zbraň – športujte, stravujte sa striedmo a skoncujte s fajčením a nadmerným popíjaním, ktoré váš stres iba prehlbujú

• pestujte si pozitívne myslenie a tešte sa z drobností neočakávajte uspokojenie len v práci, rozvíjajte aj ďalšie oblasti svojho života

• nesnažte sa všetko zvládnuť sama a delegujte právomoci naučte sa hovoriť nie

• znížte latku, svet sa nezrúti, ak neurobíte všetko dokonale

• čo najviac sa stretávajte s ľuďmi, s ktorými vám je dobre nezamestnávajte sa zbytočnosťami, ktoré len zabíjajú čas

• nepodceňujte spánok, budete mať menej vrások a viac síl na boj so starosťami

• alfou a omegou psychickej vyrovnanosti je pravidelná psychohygiena, takže či už budete háčkovať čipkované dečky, alebo hrávať vodné pólo, dôležité je, že v tom momente nebudete myslieť na nič iné

Vyhorená do tla: Chodila som po svete ako bez duše

Výber pre vás

Vyhorená do tla: Chodila som po svete ako bez duše

Súvisiace články

Vyhoreli ste? Ako sa dostať znovu do formy

Ja sa z tej práce asi zbláznim! Pozor na vyhorenie!

Výber pre vás