Dcéra si zlomila ruku a potrebovala pomoc. Emília urobila odvážny čin. Prekonala sa a vycestovala za ňou.

Moja dcéra žila v Anglicku a ani by mi nenapadlo, že zo Slovenska budem robiť záchrannú akciu, a to celkom sama. Raz mi dcéra nečakane zavolala, že v dome na poschodí nešťastne spadla a zlomila si ruku. Keďže býva sama so psíkom a jej priatelia bývajú na druhom konci Manchestra, musela som okamžite konať. Nemohla skoro nič robiť, nemohla som ju nechať bez pomoci. Aj som sa o ňu bála.

Rozhodla som sa, že pocestujem do Anglicka, hoci mi nebolo všetko jedno. Mám svoj vek a sama som ešte tak ďaleko necestovala. Druhá dcéra, ktorá býva v našom meste, mi na druhý deň vybavila cez internet odvoz prepravnou spoločnosťou. Nešla som lietadlom, ale pozemnou dopravou.

Pán prepravca ma prevzal v Trnave a začala sa moja nezvyčajná cesta do Anglicka. Vtedy som ani netušila, že pocestujem s ďalšími piatimi ľuďmi a so šiestimi psíkmi. Našťastie, psíky boli úžasné, vôbec sme o nich nevedeli. Cesta trvala dva dni, a keďže prepravca bol len jeden, musel sa starať aj o psích pasažierov. Tak som sa ponúkla, že mu pomôžem. Psíky mám rada. Vôbec mi to neprekážalo, práve naopak, s radosťou som sa ich ujala a chodila s nimi na prechádzky aj kŕmila počas prestávok.

Čo vám poviem, cesta bola pre mňa úmorná a ťažká, lebo okrem veku mám zdravotné problémy. Ale na druhej strane, boli sme skvelá partia. Hoci ostatní pochádzali z Maďarska, dobre sme si rozumeli. Celá cesta mi pripomínala českú komédiu Účastníci zájazdu.

Som ten typ, čo zablúdi aj v rodnom meste, a vtedy som sa musela rýchlo zorientovať v cudzej krajine
 

Prešli sme osem štátov. Najkrajší zážitok som mala, keď sme vo Francúzsku nastúpili na trajekt. Šofér bol naozaj milý, unavenú a nevyspatú ma doviezol až k dcérinmu domu.

Keď som prišla k dcére, nemala som čas zorientovať sa alebo odpočinúť si. Musela som začať fungovať ako samostatná jednotka. Postarať sa o psa, ísť nakúpiť a navariť. A veru, poradila som si aj s tým.

Možno pre niekoho to nie je žiadne hrdinstvo, ale keby ste ma poznali predtým... Som ten typ, čo zablúdi aj v rodnom meste, a vtedy som sa musela rýchlo zorientovať v cudzej krajine.

Nebola som tam síce prvýkrát, ale bolo to ako prvýkrát. V minulosti som chodila na návštevu len s manželom a rodinou a pohybovala som sa vždy iba s nimi. Som ten typ, čo sa spolieha na druhých a nerieši, kde je ani ako ďalej. Aj preto bola táto cesta taká prelomová. Naštartovala totiž moje ďalšie cesty a väčšiu samostatnosť.

O mesiac, keď už bola dcéra v poriadku, som sa vracala s tým istým šoférom späť domov. Ale mojej dcére bolo smutno a stále ma volala späť.

Tak som si povedala, že prečo nie? Autom som už nechcela ísť. Je to úmorné, tak som sa odhodlala cestovať lietadlom. Sama. Znovu som sa prekonala, lebo dovtedy som letela iba s inými, ktorí ma posadili do lietadla, a viac som sa o nič nestarala. Prvý samostatný let bol stresujúci, to je jasné, ale zvládla som to na výbornú tam aj späť. A teraz už lietam ako letuška.

Aj teraz by som letela, ale pre situáciu ohľadom koronavírusu som sa už do Anglicka nedostala. Už sa však neviem dočkať, keď sa to skončí a situácia sa uvoľní, znovu sa otvoria hranice a ja budem môcť poletieť.

Čo mi na to? 

Emília je inšpiratívna žena pre všetky z nás, ktoré máme problém pustiť sa do nových neprebádaných situácií. Je pravda, že ju k tomu donútila nevyhnutnosť, ale zároveň ju Emília prijala ako výzvu a prekonala sa. Inak sa to celé mohlo skončiť celkom inak. Ide o dôkaz, že keď sa prekonáme, otvoria sa nové možnosti a posunie nás to ďalej.