Ako prvé, čo nám na seba prezradí, je, že zbožňuje históriu. Jej veľká láska k histórii sa prejavila aj v nedávnom projekte. „Chcela som si splniť sen a stať sa na chvíľu historičkou, ktorá prevedie ľudí po našom meste. A to sa mi aj splnilo. Potešilo ma, že pri prehliadke mesta nechýbal môj obľúbený historik Peter Švorc. Samotná príprava tohto projektu bez bariér trvala pol roka. Pomáhali mi s ním ľudia, ktorí majú k tejto téme blízko a hľadajú zmysel, ako ľuďom pomôcť v tejto oblasti. Do projektu som dala všetko, srdce aj nadšenie, a hodinu a pol som robila naozaj to, čo by som robila, keby som bola zdravá,“ prezrádza Maruška.

Veľkou oporou jej je okrem rodičov brat Peter. „Spolu sa dostaneme všade, kam len chceme. S vozíčkom sme vyšli na poschodie vo františkánskom kostole, aby som videla jeho krásny interiér. Ľudia sa divili, že ako sa nám to podarilo, ale pre nás dvoch nie je nič nemožné. Zostúpili sme aj do suterénu. A tak sme spolu vymysleli bezbariérové objavovanie Prešova,“ smeje sa Maruška. „Naozaj nemáme žiadny problém, pre nás slovo bariéry neexistuje,“ dodáva jej usmievavý brat Peter.

Maruška je optimistka, denne sa stretáva s priateľmi v zariadení Barlička, kde sa venuje rôznym činnostiam. Tam si spravila aj maturitu v praktickej škole a nechýbala ani stužková, ktorú si poriadne užila. „Škola je prispôsobená hendikepom žiakov, ktorí ju navštevujú. Cieľom bolo aj to, aby sa títo ľudia dokázali o seba postarať a aby boli čo najsamostatnejší,“ vysvetľuje mama Albína a dodáva: „Dcérka má jednu ruku pomerne ohybnú, takže sa dokáže sama najesť aj písať na počítači. Nohy má však nehybné, postaví sa len na krátku chvíľku.“

Keď pani Albína čakala dcérku, netušila, že sa dievčatko narodí choré. Majka je predčasniatko, narodila sa v tridsiatom druhom týždni. Vážila len kilo dvadsať a merala iba 43 centimetrov. Mame sa od začiatku zdala iná v porovnaní s prvorodeným synom. „Dcérka hneď po pôrode skončila v inkubátore, ale lekári nám nepovedali, že má detskú mozgovú obrnu. Tvrdili, že je preto taká, lebo sa predčasne narodila. Každé tri mesiace som s ňou chodila na nedonosenecké oddelenie na kontroly a stále mi iba opakovali: „Pani, neporovnávajte ju so synom, ten sa narodil v riadnom termíne.“ Lenže ja ako matka, zdravotníčka, som cítila, že niečo nie je v poriadku,“ spomína mama Albína. To, že jej poldruharočné dievčatko leží ako handrová bábika a takmer vôbec sa nehýbe, ju ako matku veľmi trápilo.

Keďže už nechcela dlhšie čakať, vybrala sa k iným odborníkom. A tu sa dozvedala krutú pravdu. „Lekári na mňa kričali, prečo som prišla tak neskoro. Maruška mala rok a pol a práve sme začali cvičiť Vojtovu metódu, ktorú deti s jej postihnutím cvičia pár dní po narodení. Mali sme teda veľký časový sklz, ale nebola to moja chyba,“ vysvetľuje. Do Košíc dochádzali denne rok a pol na rehabilitácie. Bolestivú Vojtovu metódu cvičili štyrikrát denne a dievčatko konečne napredovalo. Po štyroch mesiacoch sa začala pretáčať. Keďže s cvičením sa začalo neskoro a, ako hovorí mama, „všetko bolo zanedbané, “ po čase už „vojtovka“ nezaberala. Ďalšie zázraky sa nediali...! „Skúšali sme ďalšie cvičenia pre väčšie deti, teda Bobathovu metódu, ale cvičenia už Maruške nepomohli. Skúšali sme všetko možné, rehabilitačné kurzy, boli sme aj v Kováčovej a v Česku,“ opisuje matka snahu pomôcť svojmu dieťaťu.

„Bolí ma aj to, že lekári si až po roku začali konečne pripúšťať, že dcérka má detskú mozgovú obrnu. Bolo to pred takmer tridsiatimi rokmi, vtedy nebola taká dobrá diagnostika ani prístroje ako dnes,“ hovorí pani Albína, ktorá má ťažké srdce aj na pôrodníka. „Hoci sme boli dohodnutí, on odišiel na dovolenku a nikomu nič nepovedal a ja som dobačovala tak, ako som dobačovala. Začala som rodiť o pol desiatej večer,“ hovorí. „Vďaka tomu som polnočné dieťa,“ skáče jej so smiechom do reči dcérka, ktorá podstúpila štyri operácie dolných končatín. „Verili sme, že ju postavia na nohy, ale nestalo sa tak,“ dodáva matka, ktorá si zažila aj ďalšie ťažké chvíle. Okrem dcérky má na vozíku aj manžela, ktorý zo zdravotných dôvodov prišiel o jednu nohu.

„Maruška nemôže chodievať do kúpeľov a na cvičenia sama. Raz sme sa s ňou vybrali do Kováčovej na šesť týždňov, a keď sme prišli, oznámili nám, že mňa ako matku nemôžu ubytovať a ak chcem ostať s dcérou, musím si pobyt zaplatiť z vlastného. Boli sme s manželom rozčarovaní. Otočili sme sa a šli domov,“ krúti hlavou nad správaním niektorých zdravotníkov. Tí jej dokonca dvakrát upresňovali termín a aj tak jej o zmene nepovedali.

Ďalší úder od života rodina dostala v roku 2001, keď ich pri prerábaní bytu na bezbariérový okradla firma, ktorá robila rekonštrukciu. „Vtedy sme prišli o veľké peniaze, musela som sa ťahať po súdoch, aby som preukázala, že peniaze som nespreneverila ja, ale firma. Konatelia sa vyparili a nik nám nevrátil ani halier.“ Pani Albína dnes už na zlé zážitky nechce myslieť, aj keď vtedy prišla, ako hovorí, o sto rokov života. Keď to financie rodinke dovolia, chodieva na kúpalisko do Štúrova spolu s ďalšími tromi rodinami s podobným osudom. „Sme výborná partia, vieme si to spolu užiť a pomáha nám, keď sa o starosti delíme s niekým, kto nám rozumie,“ uzatvára pani Albína.

Tušila, že s jej bábätkom niečo nie je v poriadku: Až keď našla iných lekárov, dozvedela sa trpkú pravdu

Plus TV

Zvedavé baby: Čo radí sexuologička, pokiaľ to s vašim partnerom v posteli neklape!

Odborníčka: Prečo je preventívna prehliadka u očného lekára taká dôležitá? Toto nepodceňujte!

Najstrašidelnejšie VIDEÁ S MŔTVYMI: Takto sa ozvali vyhľadávačom DUCHOV...

Výber pre vás

Tušila, že s jej bábätkom niečo nie je v poriadku: Až keď našla iných lekárov, dozvedela sa trpkú pravdu

Súvisiace články

Rodičia zažili najväčšie sklamanie života: Milovaný syn im uštedril tvrdú ranu