Od 32. týždňa tehotenstva som vedela, že bude mať vývojovú chybu hrubého čreva, čo sa po narodení potvrdilo. Na tretí deň ju operovali a urobili jej vývod z črievka. Nasledovalo množstvo hospitalizácií pre rozvraty vnútorného prostredia.

Naša malá hrdinka

Bola malá hrdinka, ktorá všetko zvládala a prekonávala. Keď dovŕšila 5 a pol roka, absolvovala operáciu, pri ktorej jej odstránili vývod. Bola veľmi rada, že už na brušku nebude musieť nosiť kolostomické vrecko. A nám sa konečne začal bežný rodinný život bez veľkých starostí.

Šťastie trvalo krátko

Naše šťastie trvalo len do 8. 7. 2017. Vtedy som zažila najhoršiu chvíľu v živote, keď som ju ráno našla nehybne ležať v posteli. Ukončila druhý ročník štúdia fotografického dizajnu. Fotografovanie ju veľmi bavilo a po maturite sa ním chcela živiť a otvoriť si vlastný fotoateliér. Deň pred svojou smrťou sa vrátila z brigády. Zarábala si na prvý digitálny fotoaparát. Večer si bola zabehať so svojou najlepšou kamoškou a do neskorého večera sme vyberali na internete foťák, čo by sa jej páčil. Večer si ľahla spať spokojná a šťastná. Ešte stihla dať na Instagram fotografiu zapadajúceho slnka.

Dominika bola usmievavé dievča.
Dominika bola usmievavé dievča.
Zdroj: archív respondentiek

Nedostala šancu viac sa nadýchnuť

Jej slniečko navždy zapadlo medzi 4. až 6. hodinou ráno. Príčinou smrti bola masívna krvná zrazenina, ktorá jej v sekunde zapchala pľúcnu tepnu, takzvaná pľúcna embólia. Nedostala už šancu viac sa nadýchnuť... Dominikina smrť prišla príliš skoro, veď mala len krásnych 18 rokov, a veľmi nečakane – z večera do rána. Bola veľmi milé, stále sa usmievajúce, zodpovedné, obľúbené, priateľské dievča. So smrťou dieťaťa sa nikdy nedá zmieriť, človek sa s tou nekonečnou bolesťou v srdci musí naučiť žiť. Aj ja sa stále učím.

Západ slnka, posledná fotka, ktorú Dominika urobila.
Západ slnka, posledná fotka, ktorú Dominika urobila.
Zdroj: archív respondentiek

Snažím sa byť silná

Snažím sa byť statočná a silná, taká, aká bola moja dcérka od narodenia, ale je to veľmi ťažké. Robím to, čo práve cítim. Ak sa mi chce plakať, plačem, a je úplne jedno, kde práve som. Ak sa mi chce vyrozprávať z toho žiaľu, urobím to. Ak mám chuť, skladám básne, pomodlím sa... Mám to šťastie, že mám okolo seba pár priateľov, ktorí ma podržia, keď to potrebujem. A hlavne mám svoju rodinu. Manžela a úžasného syna, ktorí sa stali pre mňa v to osudné ráno hrdinami, keď do príchodu RZP naše dievčatko oživovali. Všetko zvládať mi pomáha aj Dominikino heslo, ktoré sa jej páčilo a ktorým sa riadila: Vyplač sa, až kým sa nebudeš cítiť lepšie. Potom sa zhlboka nadýchni, utri si slzy a usmej sa. Uvidíš, že sa budeš cítiť lepšie. Dvadsaťjeden rokov by oslávila 23. 10. Je to ťažký deň, ale ja verím, že to zvládnem. Keď pre nič iné, tak hlavne pre ňu, aby bola v nebi na mňa hrdá tak, ako som ja na ňu.