Spoznali sme sa v malej útulnej kaviarničke. Pracovala som tam ako servírka. Ferdinand bol nemecky hovoriaci veľmi zdvorilý a usmievavý zákazník. Keďže po nemecky hovorím veľmi slušne, jazyk pre nás nebol problémom. Možno ho povzbudilo práve to, že ovládam jeho reč a mohol sa s niekým porozprávať aj o úplne obyčajných veciach, nielen o tých pracovných. Milovala som naše rozhovory. Jeho hlas bol veľmi výrazný, ale zároveň príjemný. Zistila som, že je to človek s veľkým a dobrým srdcom. To ma na ňom nesmierne priťahovalo. Ak som mala nejaké starosti, vždy mi ochotne poradil, vedel ma vždy rozosmiať.

On sám v živote nemal vždy na ružiach ustlané. Prezradil mi, že jeho manželka je už dlhodobo v zariadení sociálnych služieb. Snaží sa o ňu postarať, ako najlepšie vie, ale často už nevládze a nevie, čo bude ďalej. Manželka má ťažkú nevyliečiteľnú diagnózu spojenú so psychickými poruchami a takmer vôbec už nevníma svet okolo seba. Naše stretnutia v kaviarni sa stali pravidlom. Stretávali sme sa dokonca aj mimo mojej práce. Spolu sme sa prechádzali a spolu prežívali svoje radosti aj trápenia. Jedného dňa sme si uvedomili, že sa máme radi a jeden druhého veľmi potrebujeme. Nastal však čas, kedy sa jeho pracovné povinnosti na jednom mieste skončili a musel začať cestovať po viacerých krajinách. Na moje prekvapenie chcel, aby som sa stala súčasťou jeho života. Začala som s ním cestovať na miesta, kde mal pracovné stretnutia, starala som sa mu o administratívne veci a podobne. Moja práca čašníčky sa stala pre mňa minulosťou.

Moja láska má presne o tridsať rokov viac a všetci na nás ukazujú prstom. Viem, že Ferdinand by mohol byť mojím otcom, ale nejako sa nad tým nezamýšľam. Život nebol nikdy taký krásny, ako je teraz, keď mám 40. Neľutujem ani to, že nikdy nebudem mať svoju vlastnú rodinu. Zmierila som sa s tým, že sa už nestanem matkou.

Trvalo mi dlho, kým som vyšla s pravdou na svetlo pred mojimi rodičmi. Nikdy nezabudnem na vydesený výraz môjho otca a mojej mamy, ktorí už nie sú medzi nami. Nakoniec však aj oni moju lásku pochopili a želali mi len to najlepšie. Naša láska má veľa neprajníkov a denne sa stretávame s ľuďmi, ktorí nás vôbec nepoznajú, ale napriek tomu odsudzujú. Jediné, čo ma hryzie v kútiku svedomia, je Ferdinandova manželka, ktorá je na tom zdravotne čoraz horšie. Ferdinand za ňou často chodieva a platí jej tú najlepšiu starostlivosť, ktorú by jej nevedel poskytnúť sám. Často sa kvôli nej trápi a občas má pocit, že ju zradil, ale ja si myslím, že každý má právo na svoj kúsok šťastia.

Zuzana

 Čo my na to?

Zuzana! Všetky predsudky bokom, nikto nemá právo súdiť vás. Vybrali ste si svojím srdcom a najpodstatnejšie je, že sa cítite šťastná. Neprajníkov si nevšímajte, každý si radšej „rypne“ do niekoho iného, lebo je to ľahšie, ako pozametať si pred vlastným prahom. Pokiaľ vás dvoch spája porozumenie, spriaznenosť a láska, je všetko v poriadku. To, či vaším vzťahom ubližujete Ferdinandovej manželke, si netrúfame hodnotiť, lebo nepoznáme jej zdravotný stav. Podstatné asi je, že vo vás Ferdinand našiel oporu, ktorú tak veľmi potreboval.