Chcem sa opäť rozhodnúť podľa srdca, nie zo strachu

Andrea (34) z Bratislavy, dcérka Ela a partner Matúš

Už pred otehotnením som chcela rodiť doma. Viedli ma k tomu hlavne dve veci. Informácie o psychickom vplyve z prenatálneho obdobia, pôrodu, prvých hodín po pôrode a celkovo prvých rokov života na osobnosť človeka, keď sa tvoria základné presvedčenia a postoje k životu a sebe samému. Druhým dôvodom bola moja potreba cítiť sa slobodne a bezpečne. Myslím si, že bábätko sa vie narodiť a žena vie porodiť. A preto je dôležité, aby sa žena uvoľnila a dala sa viesť procesom. Ja som si nedokázala predstaviť, že sa dokážem uvoľniť v nemocnici s ľuďmi, ktorých vidím prvýkrát v živote a ktorí budú možno aj nepríjemní.

Prišli aj pochybnosti

Keď som však otehotnela, zrazu to už nebolo také jednoznačné. Naskočilo mi množstvo obáv – o dieťa, či to zvládnem, či je to bezpečné, z bolesti a pod. Naša rodina sa veľmi bála, odhovárali nás od toho, čo bolo tiež náročné ustáť. Pomohlo mi však zdieľanie so ženami, ktoré si tým prešli. Čítala som príbehy iných žien – nielen tie bezproblémové – a každý strach, ktorý mi naskočil som potom hodiny rozoberala s partnerom. Našťastie on bol čoraz viac presvedčený, že je to prirodzené a že to zvládneme. Praktickú stránku pôrodu, priebeh a možné komplikácie sme preberali s pôrodnou asistentkou a hlbšie obavy som riešila s terapeutkou. Nepodarilo sa mi odstrániť všetok strach, no začala som viac dôverovať sebe a nášmu dievčatku, že sa vie narodiť samo a ja sa budem snažiť uvoľniť sa, ako len budem vedieť. Stále sme si vraveli, že vždy to môžeme zmeniť a ísť do nemocnice.

Striedala som polohy podľa pocitu

Pôrod trval asi 6-7 hodín. Rodila som v prítmí pri sviečkach, vôni a hudbe. Podporovaná slovne, masážou aj plnením všetkých mojich požiadaviek. Nechala som sa viesť vlastným telom, zatlačila som, keď si to telo pýtalo. V druhej pôrodnej dobe som striedala rôzne polohy podľa pocitu. Najhoršia bolesť bola pri prerezávaní hlavičky, následne však prišiel najkrajší moment, keď som cítila, ako Ela rotuje telíčkom a potom už malú zachytila pôrodná asistentka. Ešte klzkú a horúcu mi ju podala do rúk, do pol hodinky sa mi samovoľne bez tlačenia vypudila placenta. S malinkou sme si potom šli ľahnúť do postele, nechali sme ju doplaziť sa k prsníku a len jemne poutierali. Pupočník sme prestrihli asi po 2 hodinách. Prvú spoločnú noc sme strávili v náručí, koža na kožu, Ela prevažne na prsníku.

Cítila som sa prirodzene

Keď budem v budúcnosti voliť miesto pôrodu, chcem sa opäť rozhodnúť podľa srdca, nie zo strachu. Mne sa teória potvrdila. Pôrod sa dial akoby sám, riadilo si ho dieťa a moje telo. Na to som potrebovala dôverovať ľuďom, čo boli so mnou, a cítiť, že oni dôverujú mne, že to zvládnem. Aj vďaka tomu, že mi do toho nezasahovali, nepočúvala som inštrukcie o tom, čo mám robiť. A presne o to podľa mňa pri fyziologickom pôrode ide – nechať ženu, aby počúvala svoje telo, a bábätko potom urobí svoju prácu samo. Lebo veľa komplikácií vzniká pre prílišné zásahy a urýchľovanie zo strany lekárov. Ak by takýto postoj zaujali aj v nemocniciach, nepotrebovali by ženy stáť pred jednou z najťažších volieb v živote.

Romana: „Chodila som po moste nad riekou a rozmýšľala nad skokom.“
Romana: „Chodila som po moste nad riekou a rozmýšľala nad skokom.“
Zdroj: Shutterstock