Eva Lokšinská (44): Vždy som bola rebelka

Mám dve skvelé deti: Reného (25) a Lauru (22). Nedávno sme s polovičkou oslávili 26. výročie svadby. V 44 rokoch som už babka a moje nádherné tri vnúčatká Emka, Zoe a Mirko sú moje poklady a môj hnací motor.

 

Nikdy som neriešila, čo povedia ľudia

Mamou som sa stala v 18 a odvaha mi teda nechýbala. A nechýba mi ani teraz. Som rebelka v tom, čo si dám na seba. Milujem výrazné farby, pudlové nohavice, čelenku vo vlasoch aj ružové tenisky. Nemám problém dať si vlasy prefarbiť na modro, oranžovo či ružovo a dať si vystrihať boky. Občas z okolia počúvam otázku, kedy sa už začnem správať podľa svojho veku, veď som už babka. Ja len odpoviem: „No a čo, že som?“ Ľudí okolo seba neriešim. Snažím sa byť pozitívna, energická, skrátka vrtuľa. Vždy som bola rebelka a presadila som si svoje, tak by to malo byť. Ľudia majú žiť tak, ako chcú, a obliekať si to, v čom sa cítia dobre a čo ich vystihuje. Nie podľa toho, čo hovorí vek či status „babka“.

Čože? Babka?

Som babka, ktorá si užíva s vnúčatami výlety, prechádzky a pokojne sa s nimi vyblázni vo farebných guľôčkach v zábavnom parku. Budem s nimi behať bosá po tráve či skákať v ZOO s malou Emkou ako opica. Ten pocit, keď vnučka skríkne na ihrisku: „Babka, poď sa hojdať!“ A ja vidím tie pohľady naokolo: „Čože? Babka? Veď tá malá vyzerá ako vaša!“ Milujem ten pocit slobody, ktorý mi dáva práve vnútorné dieťa vo mne. Som za každú blbosť – hlavne nech je veselo! Nech majú ľudia úsmev na perách, ale nie preto, ako vyzeráte, ale aká ste.

Často si myslia, že vnučka je jej dcérka. Vie sa s ňou poriadne blázniť.
Často si myslia, že vnučka je jej dcérka. Vie sa s ňou poriadne blázniť.
Zdroj: archív E. L.

Dada (48):  Mladnem vďaka priateľovi

V 42 rokoch som prešla škaredým rozvodom. Trvalo mi dosť dlho, kým som sa pozbierala. Keď mi začal nadbiehať o 12 rokov mladší kolega, brala som to s rezervou, vôbec som nedúfala, že by som mohla ešte niekoho zaujať. No jeho som zaujala natoľko, že to so mnou nevzdal, a dnes sme už štyri roky spolu.

Vraj som „klofla“ zajačika

Hoci mi s ním bolo skvele, chvíľu mi trvalo, kým som si ho pustila k telu a začala som znova veriť mužom. No oplatilo sa, lebo až on mi ukázal, ako vyzerá kvalitný vzťah založený na porozumení a dôvere. Musela som sa povzniesť aj nad predsudky okolia, predsa nás delí 12 rokov a počula som aj také, že som „klofla“ zajačika... No dnes sa tým už nezaoberám. Vďaka Ondrejovi som naozaj omladla, vrátila sa mi životná energia aj istá dávka bláznivosti. Začala som sa venovať športu, minulý rok som zabehla svoj prvý polmaratón! Vekom sa už netrápim, obliekam sa odvážnejšie, chcem sa mu páčiť. Občas spolu zájdeme aj na diskotéku či na koncert a mám pocit, že tam nevidím len dvadsiatky. Našťastie čoraz viac žien v mojom veku zisťuje, že život sa po 40 nekončí, práve naopak.

Mladší partner jej vrátil chuť do života.
Mladší partner jej vrátil chuť do života.
Zdroj: Shutterstock

Napísali ste nám na Facebook

Aja: Som tak trochu uletená

Mám 46 a vek je pre mňa len číslo. Som iná, mám extravagantný účes, obliekam sa zvláštne, športovo-chlapčensky, elegantne, aj klasicky. Milujem veselú hudbu, mám rada život, aj keď nie vždy je taký, ako chceme. Vstávam s hudbou, nabíjať sa chodím jazdou na bicykli okolo vody. A mám rada ľudí napriek zložitým povahám. Najmä mladí ľudia mi dávajú energiu aj inšpiráciu. Som tak trochu uletená na svoj vek, ale spokojná sama so sebou...

Anna: V päťdesiatke prvýkrát na korčuliach

Kvôli vnučke som si vo svojom veku prvýkrát obula kolieskové korčule, ktoré som nemala v živote na nohách. Išla som tak, že jednou nohou som bola na asfalte, aby som sa posúvala, a druhou na tráve, keby niečo... Bolo to šialené, ale zvládla som to a vnučka ma len hnala. Vraj, starká, poď už, čo sa vlečieš ako slimák?

Prvýkrát sa postavila na korčule v 50-tke.
Prvýkrát sa postavila na korčule v 50-tke.
Zdroj: Shutterstock

Prečo je dôležité „chrániť si svoje bláznovstvá“

Radí Mgr. Janette Šimková, životná a partnerská koučka

Mám vyše 40, ale rada sa obliekam ako dvadsiatka a občas zájdem na diskotéku. Okolie mi hovorí, že je to trápne a že stará chcela mladou byť. Mám sa nad to povzniesť a byť sama sebou alebo sa prispôsobiť tomu, čo sa „patrí“?

Časté prianie mojich klientok je byť sama sebou a cítiť sa tak skvelo. Jedna z vecí, ktorá autentickosti prekáža, je, že človek podmieňuje sebaprijatie tým, že by mal napĺňať očakávania ostatných. Preto rozhodnutie byť sama sebou nemusí byť vôbec jednoduchá voľba. Hlavne, keď si nesieme z detstva naložené očakávania, aké by sme mali byť, aby sme uspeli a zavďačili sa. Nikto nás nevaroval, že keď sa budeme snažiť vyhovieť čo najviac ľuďom, nevyhovieme sebe, a to nás potom vháňa do extrémnych prejavov. Pomyselná polovica života nás zvyčajne varuje, aby sme sa spoľahli na svoju prirodzenosť a neprispôsobovali sa potrebám druhých, lebo čas plynie a my toho chceme ešte veľa stihnúť. Ideálne je robiť to tak, aby sme s tým boli v súlade. Pri tom celom zohráva kľúčovú úlohu sebapoznanie. Čím lepší prístup k sebe máme, tým sme spontánnejšie a autentickejšie v polohe, ktorá je nám blízka a zvyšuje našu sebahodnotu a sebadôveru. Tak môžeme zažívať radosť a pozitívnu energiu.

Je dobré mať v sebe kus vnútorného dieťaťa? V čom mi to môže pomôcť?

Naše vnútorné dieťaťa je zo psychologického hľadiska tá zložka osobnosti, ktorá viac-menej automaticky riadi naše pocity a správanie. Vnútorné dieťa je zdroj hravosti, kreativity, zvedavosti a radosti v nás, pomáha nám v osobnom živote, posúva nás k poznaniu a objavovaniu sveta, vedie nás k nadšeniu a vášni. Vnútorné dieťa dokáže byť skvelý navigátor a viesť nás k tomu, aby sme si nenaplnené potreby z detstva zdravo naplnili a získali sebadôveru a vnútorný pocit bezpečia. Zmyslom nášho snaženia je, aby sme sa prijímali bez podmienok a s otvoreným srdcom. Tak potom prijímame aj druhých a vytvárame naplnené vzťahy bez zbytočných konfliktov.

Kedy je čas naozaj dospieť? Dá sa to nejako vymedziť?

Proces zrenia je pre každého z nás individuálna záležitosť a závisí od postupného zbierania skúseností a lekcií, ktoré z nás robia uvedomelého človeka. Podieľa sa na tom aj náš postoj k zodpovednosti – nielen k ostatným, ale aj k sebe a svojmu mysleniu, cíteniu a konaniu. Niekedy dospievanie odkladáme tým, že uhýbame pred záväzkami, lebo sa bojíme, že si nimi zatarasíme prístup k novým podnetom. Ale práve záväzky nám umožňujú spoznať samých seba a dobre sa rozhodovať. To nás vedie k tomu, že preberáme zodpovednosť za správanie. K zrelosti patrí z môjho pohľadu rozhodovanie hovoriť áno tomu, čo je dobré.