Môj syn Rado bol mladý šikovný chlapec, navyše úspešný športovec. Počas štúdia na vysokej škole si našiel dievča. Jedného dňa ju priviedol k nám. Ema bola šikovná pekná vysoká študentka, ktorá sa venovala basketbalu. Hneď na začiatku som z tohto vzťahu mala zmiešané pocity. Ema bývala na internáte, takže celé večery či noci bola u nás. Rado ju nikdy pred nami nepobozkal, nechytil za ruku ani si k nej nesadol na gauč. Syn sa po nociach učil na skúšky. A keďže vždy chcel byť úspešným študentom, nielen návštevníkom školy, venoval tomu veľa času. Ema bola presný opak. Čo-to si pozrela pred skúškou. Pri ústnej časti hneď spomenula, že reprezentuje školu v basketbale, a hneď mala v indexe najmenej B.

Ema bola u nás takmer nonstop

Keď prišiel večer, syn ostával v izbe a učil sa alebo si šiel ľahnúť, lebo bol unavený, a Ema sedela so mnou v obývačke. Dialo sa to čoraz častejšie a začalo mi to pomaly liezť na nervy. Mala som pocit, že Ema chodí k nám ako na terapiu. Vyrozprávať sa, poradiť a nebyť sama. Dokonca začala vymýšľať všelijaké akcie pre nás dve a to už bol začiatok konca. Syn raz prišiel za mnou, že chce ukončiť tento vzťah, ktorý nemá žiadnu perspektívu. Koľkokrát to chcel s Emou ukončiť, toľkokrát sa mu to nepodarilo. Ema začala vždy vyplakávať, že nemá žiadne kamarátky, čo bude robiť bez Rada, že aj rodičia na ňu kašlú. Veď im je takto dobre...

Rodičia na ňu kašľali 

Rado bol taký zúfalý, že ma poprosil, aby som to nejako slušne ukončila ja. Za tie večery sme sa predsa celkom dobre spoznali. No synovu prosbu som splniť nedokázala. Nakoniec však prišiel deň, ktorý celkom narušil ich vzťah. Ema si na tréningu zranila koleno. Bolo to vážne poranenie, takže musela podstúpiť operáciu. Raz, keď bol Rado v nemocnici za Emou, zrazu sa otvorili dvere a v nich – Emin otec. Hoci prišiel zďaleka, ledva synovi podal ruku, vyložil nejaké ovocie a pitie na Emin stolík.

„Ako sa máš, ja sa veľmi ponáhľam, musím ísť.“ A už ho nebolo. Ema sa rozplakala a Rado pochopil, prečo sa Ema na neho aj na mňa tak silno naviazala. Začala chodiť na rehabilitácie dosť ďaleko od nás, tak ju syn musel voziť skoro každý deň. Skončila sa aj basketbalová reprezentácia, lebo jej stav sa nezlepšoval, pri chôdzi krívala. To spôsobilo, že Ema bola u nás ešte častejšie. Prišla aj sama, bez Rada. Všetci sme s ňou súcitili, ale toto už nebola láska či šťastie. Bol to súcit.

Syna som nespoznávala

„Chodíš ako kripel,“ vyhŕkol raz na ňu Rado. Vzápätí to oľutoval, ale už to bolo vonku. Nespoznávala som syna, že také niečo mohol vyriecť. No konečne Eme došlo, že takto láska nevyzerá. „Budeme ďalej kamaráti,“ zachraňoval situáciu Rado, ako vedel. Eme vyhŕkli z očí slzy. Chytila som ju za ruky a povedala som jej: „Emka, bude to tak lepšie, veď podstatou lásky nie je to, že sa pozeráte jeden na druhého, ale že sa obaja pozeráte rovnakým smerom. A to vám chýba.“

Po dlhšom čase sme Emu a jej manžela stretli v meste. Muž tlačil kočík s dvojčatami. Chlapci boli na nerozoznanie. Ema žiarila šťastím. Školu síce neskončila, ale zhodli sme sa na tom, že byť mamou na plný úväzok je jedno z najlepšie platených zamestnaní. Je totiž platené čistou láskou.

Táňa

Čo my na to?

Môže sa stať, že láska skĺzne do závislosti alebo si ňou nahrádzame to, čo sme nedostali od rodičov. Hlavne pozornosť. Ema si ľahko zvykla na to, čo dostávala od Radovej rodiny. Je pochopiteľné, že sa toho nechcela vzdať, ani keď už vedela, že jej prítomnosť je záťažou. Lipnutie na hocičom nám však neumožňuje vidieť nové možnosti, pritom „to pravé“ nás môže čakať za rohom.