Jediný, kto kedy vtipne opísal fenomén zelených vdov, bol seriál Zúfalé manželky. Lebo inak je to skutočne len čisté zúfalstvo. Majú všetko. Presne to je ten „prúser“. U nás totiž fungujeme v režime, že úprimne po ľutujeme niekoho, komu niečo očividne k všeobecne zaužívanému konceptu šťastia chýba, ale opovržlivo odsúdime toho, komu zjavne nič nechýba, ale, ups, dotyčný, v tom to prípade dotyčná, to tak necíti. A to už čo má byť? Muža má topmanažéra, dom ideálnych stoosemdesiat štvorcových metrov, kuchyňa plne automatizovaná, upratovačka chodí trikrát do týždňa a deti navštevujú dobré školy.„No veď. No veď,“ vzdychli by štyri z piatich opýtaných zelených vdov a cítili by sa hrozne už len preto, ako nevďačne to znie. Piata by neodpovedala, lebo by dospávala včerajšiu opicu.

Ťažko. A nie je v tom ani štipka irónie. Na to, aby sme pochopili osobné peklo týchto žien, treba však najprv skorigovať tradičný uhol pohľadu, ktorý nabáda k rýchlym ortieľom typu ja by som ti ukázala, čo sú naozajstné problémy. Zelené vdovy ich však majú a buď ich zapíjajú, alebo zajedajú tabletkami, alebo preplačú. Našťastie, aspoň prejedanie v klasickom zmysle slova, ktoré trápi bežné ženy, im nehrozí, pretože si dobre uvedomujú svoju reprezentačnú úlohu a zvyčajne jedia: a) vôbec, b) málo. Zelené preto, lebo názov je odvodený od zelene, ktorou sú (väčšinou) obohnané typické satelitné mestečká pri veľkomestách, kde sa kumulujú výstavné rodinky topmanažérov. Vdovy preto, lebo tie ženy žijú naozaj ako vdovy. Manžel chodí do práce za svitu a buď príde až hodnú chvíľu po mrku, alebo vôbec. Ako vyhlásila kedysi Laura Bush, manželka amerického prezidenta: „Manžel je buď preč, alebo spí. Dámy a páni, ja som zúfalá manželka.“ Dobre, najmocnejší muž planéty. To ešte dajme tomu, veď rehoľa patrí k poslaniu každej lepšej prvej dámy, ktorej chlap sa obetuje na oltár vlasti, celosvetového mieru, malej chutnej vojny alebo čoho príde.

Robo je zo Záhorskej Bystrice, riadi „len“ firmu s tridsiatimi zamestnancami, ale žeby to s ním bolo nejaké iné... „Okolo ôsmej mi zavolá, že už sa mu ani neoplatí chodiť a prespí v meste v byte, ktorý tam preto máme v prenájme. Takže potom vyhodím kompletnú večeru, ktorú som priebežne prihrievala v rúre, lebo ja mäso nejem, poplačem si do polnoci a pekný deň je za nami,“ hovorí Karin, ktorá patrí do úzkoprofilovej trojice žien ochotných pre Madam Evu vystúpiť z úlohy vyrovnanej, šťastnej polovičky úspešného chlapa, ktorý jej dal vysnívaný život.

Mimochodom, Karin je na tom ešte dobre. Majú školopovinné dieťa, aleluja. Takže nejaký čas vyplní taxikárčením, logistikou a domácimi úlohami. Ale Eva má s Marošom syna, ktorý študuje tento rok v Amerike. A tak sú jej pocity ničotnosti a menejcennosti ešte vypuklejšie. „Maroš odchádza z domu o pol siedmej, aby sa vyhol najväčšej zápche. Ja zapnem umývačku riadu, zavlažovanie trávnika, vyvenčím psa, zaplávam si v bazéne, vyžehlím si vlasy a o jedenástej nemám čo robiť.“ Keď som u nej naposledy bola, celá som sa stratila v jagavej smotanovej farbe, do ktorej je ladený interiér ich domu. Niekto by povedal, aké sofistikované, ja sa prikláňam k slovu sterilné. Možno je predsa len človek prirodzene očkovaný proti dokonalosti a striktné záhyby na drapérii s naštelovanými kytičkami a brutálnym leskom pracovnej dosky kuchynského ostrovčeka (smotanového) vyvolávajú pocit absencie života. Chýba aj v obývačke, aj v predzáhradke, chýba tu aj na uliciach. „Satelity“ skoro ráno stíchnu a ticho sú až do večera, keď prihrmia späť ich obyvatelia, ktorí si diaľkovým ovládačom otvoria bránku a stratia sa za betónovým múrom. Tam sa opäť všetci zvítajú: strhaný otec a manžel, viac či menej detí a depresívna mama a vdova v jednom. „Po roku ho prestalo baviť, že mám stále vyplakané oči. Podľa neho som mala byť rozžiarená a šťastná, to on má nárok byť uťahaný a mrzutý, lebo bol v robote,“ spomína Jana, naša tretia pravdovravná. Tak jej manžel dohodil najlepšieho psychoanalytika v meste. Sedela uňho dvakrát týždenne a riešila s cudzím chlapom veci, ktoré mala riešiť so svojím.

To sú najčastejšie komentáre, ktoré zeleným vdovám uštedria anonymy v internetových diskusiách. Práve preto, že ich nespokojnosť v ostrom protiklade s ich blahobytom kole oči, sú tieto ženy odsúdené na odbornú pomoc alebo nič. Máloktorá kamarátka totiž pochopí, a ak aj má širokospektrálne videnie, aby sa o to pokúsila, býva o tridsať kilometrov ďalej, chodí do práce a nemá čas „spichnúť sa“ medzi 11.00 a 15.30 na psychologické okienko. Ostatné ženičky v zastavanom „satelite“ do kamarátskeho okruhu nepatria a vzťahy sa tu ani nerozvíjajú ako na dedine. „Jediné kamarátky mi zostali v Žiline,“ hovorí Karin. „Mám tu kamošky, ale nie také blízke, a chodiť dennodenne po návštevách je nemysliteľné. Najhoršie je, že keď Samuelka ráno odveziem do školy, zostanem ráno o ôsmej v Bratislave a čo ďalej? Zvykla som si chodiť si zacvičiť a potom do nákupného centra, ale po štyroch rokoch už len keď ho vidím, je mi na grcanie. Takže idem zase dvadsaťpäť kilometrov domov a potom sa o druhej vraciam. Samuelko má len 9 rokov, takže samého by som ho autobusom nepustila, a keby aj, do našej dediny chodia autobusy len každé tri hodiny.“

Že prečo niečo nerobia? Hoci aj na pol úväzku?

Ťažko zovšeobecňovať. Väčšinou preto, lebo sú vsadené do klasického archaického príbehu o tom, ako muž nosí domov peniaze a ony za to udržiavajú teplo v krbe. Prípadne preto, lebo pred odizolovaním sa v satelite, respektíve nadviazaním vzťahu, mali vlastný život, ambície a ciele nezlučiteľné s dnešným životným štýlom. Napríklad Karin bola modelka. Eva bola kaderníčka. Jana učiteľka. Dávali by svoje deti opatrovať iným ženám, aby potom domov nosili smiešne peniaze, ktoré nikomu v rozpočte nechýbajú?

Aby sme sa však vrátili k Jane, jej príbeh má perfektný spád. Hyenicky – novinársky pripúšťam, že pre nás, nie pre ňu samotnú. Manžel, ďalej Biely golier, spočiatku kooperoval. Tak dvadsať- tridsať minút denne. Potom sa prechádzal po dome s mobilom na uchu, čumel do laptopu, chodil na pracovné obedy aj v sobotu, na pracovný tenis v nedeľu, na pracovnú poľovačku hocikedy, na pracovnú partičku skvošu namiesto raňajok a osamelosť jeho ženy mu začala pripadať nekonečne otravná. „Keď sme sa večer rozprávali, niekoľkokrát mi zdôraznil, ako mi závidí moje starosti s varením, pečením a robením domácich úloh. Ja som to chápala, že moja náplň dňa je nič oproti tomu, čo zažil, urobil a vyriešil on, a o to menejcennejšia som si pripadala... Lenže napokon sa tie naše svety úplne rozišli. On nechápal, z čoho som vlastne nešťastná, a vravieval, čo by iné za toto všetko dali, a ja som nechápala, že ma nechápe. Potom to už išlo rýchlo... Moje výlevy o domácnosti a deťoch som si nechávala pre seba a večer sme sa nemali už o čom rozprávať. Že má milenku, som sa dozvedela pomerne rýchlo. Mladú, aktívnu, rozbehnutú, plnú záujmov... Presne takú, aká som kedysi bola ja.“ Biely golier sa s Janou rozvádza. A stavia dom pre svoju novú rodinu dvadsať kilometrov od mesta, v lukratívnej zástavbe pri lesíku.

Frajerka nie je pravidlom, skôr vyústením faktu, že medzi každou zelenou vdovou a snehobielym riadne naškrobeným golierom to začne po čase škrípať. Bodaj by nie. Ako môže prosperovať ľubovoľný vzťah, a už vôbec partnerský, keď má k dispozícii pár desiatok minút denne? Keď Karin doma nadhodila, že by možno skúsila aspoň nejaký fotomodeling, dobrotu to nespravilo. Manžel, pyšný na to, ako „mu ide“, sa so starostlivo zdvihnutým obočím spýtal, či jej niečo chýba. „Tak som len zahabkala že by som mala zo seba lepší pocit... keby som prispievala do domácnosti nejakým malým dielom. Rozosmial sa a vyobjímal ma, že nech nebláznim, že on ma s najväčšou radosťou zabezpečí, aby som sa už nikde nemusela naháňať“. To bolo na začiatku. Dnes sa už rozprávajú minimálne a Karin nerada iniciuje podobné debaty, lebo z nich vychádza ako tá nespokojná. To je mimochodom aj jeden zo základných rozdielov medzi zlatokopkami a zelenými vdovami. Kým tie prvé sa v pohode adaptujú na systém ja poslúcham, hrám svoju rolu a využívam za to bezuzdný prídel peňazí podľa môjho najlepšieho vedomia a svedomia, zelené vdovy predsa len tých svojich chlapov ľúbia. Ľúbili, aj keď ešte toľko nemali, nič nemali alebo máličko mali a bývali na sídlisku v prenajatom dvojizbáku. Peniaze si teda nedokážu užívať tak radostne ako ich zdatnejšie súperky, lebo im chýbajú iné veci. Tie, ktoré sa kúpiť nedajú – áno, až takéto klišé je hodné zverejniť na tomto mieste. „Ja si na seba už skoro nič nekupujem,“ hovorí Eva. „Načo? Nikam nechodím. A za kabelku by som nedala tritisíc eur, ani keby neviem čo bolo. Drahé dovolenky tiež nevyberám na internete, odkedy manžel šéfuje, tri roky sme nikde neboli. Potraviny nakupujem raz do týždňa, vo veľkom, čerstvé pečivo a drobnosti už potom dokúpim aj na dedine. Autá máme dve a interiérový dizajn, moju veľkú lásku, som si v našom dome zrealizovala vrchovato, takže už nie je čo dopĺňať alebo dokupovať.“

V slovenskom preklade seriálu Desperate Housewives akosi vypadlo slovíčko house. Nejde totiž o obyčajné manželky, ale vlastne o ženy v domácnosti. Ten proces rezignácie a upadnutia do zúfalstva trvá niekedy dlhšie, niekedy kratšie, ale napokon je každej takejto žene klietka, v ktorej sa ocitne, prizlatá a pritesná. „Keď sme sa na jar prisťahovali, bola to nádhera. Spievajúce vtáčiky, orosená trávička, prosperujúca skalka a ticho. Užívala som si každú minútu. Nie ako na sídlisku, kde sa so mnou vo výťahu dala do reči každá suseda a nikde sa nedalo zaparkovať,“ rozpráva Eva. A postupne to išlo dolu vodou. Po polroku už aj konkrétne dolu vínovým pohárom, a keď ich bolo priveľa, aj tak sa to nikto nedozvedel, lebo Evin muž chodil domov, keď už ona spala. So synom, ktorý študuje v L. A., si skajpuje každý večer ešte v relatívne triezvom stave, dorazí sa až po telefonáte za oceán. Svoj dom – svoj hrad zelené vdovy na jednej strane zbožňujú, lebo doň dali všetko, čo ešte v tej frustrácii vytiahli z päty, na druhej strane ho nenávidia. A keď príde Karin na návštevu k svojej najlepšej kamarátke do Žiliny, závidí jej aj ten jednoizbový byt, aj ten malý hyundai, aj čokoľvek, čo zaváňa nezávislosťou, naplnením a vlastným úsilím. Ešteže má vo svojom živote aspoň zopár kratučkých svetlých chvíľok. Fľašu si prezieravo nevybrala, lebo by sa to odrazilo na jej pleti, ale rozhovor so mnou končí expresne, hneď ako zaznie vyspevujúca melódia domového zvončeka. „Prišiel sa mi záhradník pozrieť na tie tuje,“ šteboce ospravedlňujúco. A záhradník spolu s poštárom, prípadne elektroinštalatérom, ako vieme, zvoní dvakrát.

Zelené vdovy nie sú zlatokopky: Spovede žien milionárov

Výber pre vás

Zelené vdovy nie sú zlatokopky: Spovede žien milionárov

Súvisiace články

Túžite po svadbe? Títo chlapi si vás nikdy nevezmú!

Dúfate, že svojho partnera zmeníte? Zabudnite!

Porozvodoví oteckovia: Lepšie na chvíľu ako vôbec!

Výber pre vás