Beriem si teba aj celú tvoju rodinu na zvyšok svojho života, šepkali ste oddane pred oltárom. Dnes už presne viete, čo to znamená. Doživotná ﬁnančná podpora manželovho mladšieho brata, neuznaného a netalentovaného umelca. Svokra ako samozvaná rodinná poradkyňa pre všetko. Neohlásené nájazdy hordy bratrancovej rodiny na vašu víkendovú chalupu. Nič s tým neurobíte, ostane to v rodine! Našťastie, aj v sobášom získaných príbuzných sa skrývajú spriaznené duše a skvelí ľudia. Ako to vravela mama Forresta Gumpa? Život je ako bonboniéra, nikdy neviete, čo ochutnáte. O rodine, ku ktorej ste prišli v manželstve, to platí celkom presne.

Ej veru, mamy, matky a mamičky sú veľmi často nezanedbateľnou zložkou nevyžiadaného bezpodielového spoluvlastníctva, ktoré vám po svadbe pristane do lona, občas rovno do spoločnej kuchyne. Čo je našťastie dnes už úkaz zriedkavý, nič to však nemení na tom, že puto najsilnejšie medzi mamou a synom pretrváva v niektorých prípadoch celoživotne a pupočná šnúra je vtedy najskôr z titánových vláken. Odoláva korózii, vetru, času, prosbám, dohováraniu, ultimátam i manželským krízam. To kostolné „až kým nás smrť nerozdelí“ vnímajú potom dotknuté nevesty v trocha inom svetle. Tak napríklad Milka bola Ľubošom od začiatku očarená a otvorene skladala poklony jeho mame, akého skvelého chlapa dokázala vychovať celkom sama. Ľuboš totiž prišiel o otca ako malý, „mama sa obetovala“ a už nikdy sa nevydala. Ľuboš bol dokonalý – o všetko sa postaral, nosil kvety, kupoval darčeky, vždy dodržal slovo, umýval po sebe taniere, vedel použiť práčku i vŕtačku a neostávali po ňom na zemi ponožky ani vlhké uteráky. Muž snov. Jeho intenzívny vzťah s mamou sa Milke zdal najskôr dojemný a krásny, neskôr prehnaný a smiešny a pár rokov po svadbe chorý a neprijateľný. Ľuboš bol totiž ochotný a vycvičený sadnúť na vlak, neskôr do auta, a v akejkoľvek hodine a situácii špurtovať 250 kilometrov, ak to mama „súrne“ potrebovala. Súrne potrebovala napríklad urobiť veľký nákup, prezuť zimné pneumatiky, zmontovať skrinku, odniesť vence na hroby alebo – čo bol highlight – vyprášiť koberce. Obaja vedeli, že mama s ním točí a zneužíva ho. Ľuboš to však nikdy nahlas nevyslovil, diaľkovo ovládaný bol odjakživa a v žiadnom prípade s tým nemienil či nevedel nič robiť. „Mama sa obetovala...“ spustil zakaždým svoju mantru, až kým v jednu peknú nedeľu Milke nerupli nervy a neodniesol si to nedeľný servis (od mamy!!), ktorý sa aj s hovädzím vývarom ocitol rozmetaný na kuchynskej dlážke. Odvtedy to už nehovoril, no v očiach sa mu to dalo čítať stále. Jeho pocit záväzku a nesplniteľného dlhu voči mame neoslabila ani vzdialenosť, ani vlastná rodina. Rovnaký pocit lásky a zodpovednosti mal i k svojej žene a deťom, čo mu treba uznať, no medzi dvoma mlynskými kameňmi bol často celkom na kolomaž. Presťahovať mamu z rodných Kysúc do tej istej bytovky v Bratislave sa mu zdalo ako ideálne riešenie, hoci Milka tušila, že veci sa veľmi nezlepšia. „Odkedy je svokra tu, Ľuboš má u nej prechodný pobyt. Beží k nej denne po práci, každú sobotu jej nakupuje, varí a upratuje. Pritom je to kyprá, životaschopná šesťdesiatnička, žiadna chorá, zlomená starenka. Aj som mu párkrát v zlosti povedala, nech sa tam rovno odsťahuje. A veruže tam ostal neraz trucovať.“ No, žiadnu radu ani útechu nemáme a riešenie nevidíme. Aspoň kým sa Milkina svokra teší dobrému zdraviu, ehm.

Do balíčka svadbou získaných príbuzných, s ktorými to v spoločnom živote poriadne škrípe, patria okrem dominantných a majetníckych mamičiek aj čierne ovce rodiny. Repertoár nepredvídateľných udalostí, jóboviek a katastrof, ktorými vám spestrujú dni, je nevyčerpateľný. Dankin muž Boris a jeho o 12 rokov mladší brat Igor boli ako deň a noc. Boris nosil jednotky, promoval s červeným diplomom, urobil parádnu kariéru, platí dane, dodržiava predpisy, nepije, nefajčí, nepodvádza, skrátka zodpovednosť a cnosť sama. Igorko bol vždy rozmaznaný benjamín a lump. „Keď som sa vydávala, bol Igor veselý tínedžer, taký čertisko, ale sympatický. Oblepený babami, večne namočený v problémoch. Už na strednej opakoval ročník, ledva zmaturoval, ak sa aj niekde, po tlačenke svokra a môjho muža, zamestnal, nikde nevydržal. Svokra tomu blahosklonne hovorila, že má problém s autoritami, a tvárila sa, že je to jeho pozitívum či čo. Gambloval, podvádzal, niekoľkokrát nabúral otcovo auto – málokedy triezvy a vždy ho z toho nejako vysekali. Keď som povedala, že by si mal konečne tie svoje „prúsery vyžrať“ aj s následkami, aby sa spamätal, takmer ma upálili. Nedokážem spočítať, koľko peňazí a nervov nás ten chlapec stál. Lebo keď to už svokrovci nezvládali, vždy sa situácie ujal môj Boris – spasiteľ. Nakoniec prišlo na moje slová. Igorko si tak zavaril, že mu nepomohli ani všetci svätí, a rok a pol si odsedel natvrdo. Vrátil sa krotký a preplieskaný. A našiel si babu, konečne normálnu, ktorá ho dala do laty, a už tri roky seká dobrotu. Každý deň ďakujem Bohu, že nám ju zoslal.“ Na bratskú lásku a súdržnosť dnes nedá dopustiť Tamara, ktorej manžel a švagor sa dokázali navzájom podržať a vytiahnuť jeden druhého z kaše, čo si navarili. „Najprv začal vystrájať môj švagor, keď sa mu konečne rozbehla ﬁrma. Zákaziek ako maku, peňazí ako pliev, ruka hore. Frajerky, večierky, cigary a drahé whisky. Doma žena s dvoma deťmi. Jaro, môj manžel, pred tým dlho zatváral oči, brata kryl a ospravedlňoval, no vedela som, že je z toho nešťastný. Švagor pil čoraz viac, trh sa zmenil, klientov ubúdalo, mnohí neplatili, ﬁrma sa rozpadla a chlap sa celkom opustil. Rodina sa mu rozpadla a všetci sme si mysleli, že sa z toho už nedostane. Asi jediný, kto ho neodpísal, bol môj muž. Netušila som, kde berie tú vieru a trpezlivosť, ale asi po troch rokoch neúspešných pokusov, dlhých chlapských debát a výletov na miesta, kde vyrastali, sa švagor dostal z najhoršieho, absolvoval liečenie, dal si do poriadku život a už sedem rokov je čistý. Skvelý chlap a fajn človek. Našťastie aj pre mňa. Lebo keď pred dvoma rokmi chytil druhú pubertu môj muž a nevedel čo od dobroty, Peter – švagor bol ten, čo nám veľmi pomohol a priviedol ho k rozumu skôr, než sa u nás stihlo všetko pokaziť.“

Dobrých ľudí sa všade veľa zmestí – traduje sa vo veľkých rodinách. A pomestia sa radi a často a hlavne hlučne. Tam je vždy veselo aj súdržne, aj dobrodružne, no keď ste z domu naučená skôr na komornejšie pomery a svätý pokoj, môžete sa časom družnosti i veselosti presýtiť. Lucii spočiatku Paľova rodina imponovala. Ona vyrastala v úzkom kruhu – mama, otec, jedna sestra, dvaja starší bratranci v Čechách, bodka. Paľo mal dve sestry a troch bratov, tí mali svoje rodiny, po dve až štyri deti a ďalších švagrov a švagriné so svojimi famíliami a všetci sa intenzívne navštevovali, spolu všetko oslavovali a mali sa tak normálne familiárne radi. Lucii trvalo dobré dva roky, kým sa bezchybne zorientovala v košatých rodinných väzbách a presne vedela, kto je komu čo. Ešte pred svadbou ju rodinný klan bez výhrad absorboval a vtiahol do víru rodinných udalostí, z ktorých sa jej po pár rokoch už pekne motala hlava. Nekonečný seriál meniny – narodeniny – krstiny – birmovky – svadby sa točil bez prestávky a vždy s tým istým obsadením. Neprestajné déjà vu. „Pri tom počte ľudí sme spolu niečo oslavovali de facto dvakrát za mesiac. Po čase som už vopred vedela, ako to dopadne, na aké príhody budú spomínať, kto sa opije, kto sa s kým povadí, kto sa urazí a kto sa nebude na nič pamätať. Ísť sami na dovolenku alebo aspoň na chatu, to sa v tejto rodine nenosilo. Vlastne ani nebolo kedy, lebo buď sa niekto ženil, alebo krstil syna, alebo mal jubileum, a keď už nič – tak deti mali prvé sväté prijímanie, a to bola účasť povinná, ako vždy. Len som počula oslava – a už som mala migrénu. A to nehovorím, koľko peňazí sme míňali na kytice, dary a chlebíčky!“ Rodinné žúrky boli len bonus k celkovému lifestylu. Takmer všetci bratia a sestry mali bývanie vybudované pekne pokope na rodinných pozemkoch, ploty boli symbolické a súkromie neexistovalo. Do domov sa vchádzalo bez vyzvania hneď po symbolickom klopnutí. Po niekoľkých prekvapeniach Lucii došlo, že len tak v nohavičkách sa po vlastnom dome nemôže ani prebehnúť. No a keď vyčerpala všetku trpezlivosť a nabrala guráž, začala pomaly robiť poriadky. V širokej famílii našla predsa len zopár podobne buričsky naladených duší, a tak spolu pomaly, systematicky, nie bez prekážok, zato vytrvalo začali presadzovať nové pravidlá. Rodinné oslavy sa dnes u nich spájajú – dátumovo blízki oslávenci slávia spoločne. Meniny nie sú povinné. Dary sa kupujú len pri okrúhlych výročiach a rodina sa zloží na niečo zmysluplné a praktické, keďže porcelánové ryby a obrázky panenky Márie už nemali kam dávať. Samostatná dovolenka jednej rodinnej bunky je povolená a Lucia s Paľom majú na dverách domu namiesto kľučky guľu – treba klopať a čakať, kým vám otvoria. „Hlavne to posledné bola veľká revolúcia, ale myslím, že viacerým, nielen mne, to teraz vyhovuje oveľa viac. Inak sa nesťažujem, mám Paľkovu rodinu rada, veľmi si vážim ich súdržnosť aj to, že naše deti vyrastajú medzi toľkými ľuďmi a generáciami. Je u nás naozaj veselo a vždy si pomôžeme, keď treba. Veľká rodina je super, ale len ak dokáže rešpektovať vaše súkromie a to, ako chcete žiť.“

Vydajom to celé začína: S mužom si beriete aj jeho rodinu

Výber pre vás

Vydajom to celé začína: S mužom si beriete aj jeho rodinu

Súvisiace články

Príbeh čitateľky: Celú svadbu mi zničila svokra

Ešte stále u vás trčí doma? Vyhoďte ho z hniezda!

Svokra ma za všetko kritizuje, chce sa k nám presťahovať

Som zúfalá, svokra vie vždy všetko najlepšie

Výber pre vás