Už ako mladé dievčatá snívame o dokonalej svadbe, krásnych bielych šatách, o prvom manželskom bozku či novomanželskom tanci. Deň, keď si vezmeme svojho vyvoleného za zákonitého manžela, je dôležitým míľnikom v živote. Podľa mňa je svadba aktom spečatenia lásky, ktorý musí mať v prvom rade hlboký význam pre budúcich manželov. Svadbu nerobia dokonalou hriešne drahé šaty ani obrovské množstvo hostí či najluxusnejšia výzdoba. Dôležitá je hĺbka citov. Ale je pravda, že každá z nás sa v tento deň chce cítiť krásne a užiť si ho naplno, nech už je svadba menšia alebo väčšia, hlavne aby bola taká, akú si praje. Vraví sa, že nevesta má mať na sebe biele šaty, závoj, niečo staré, niečo nové, ale aj niečo modré a niečo požičané. Ale bolo to vždy tak?

Vysvetľuje PhDr. Katarína Nádaská, PhD., historička a etnologička

Zdroj: Dušan Křístek

Svadba bola sviatosť
Podľa slov etnologičky Kataríny Nádaskej začiatkom 20. storočia mali ženy na slovenskom vidieku možnosť vydať sa alebo vstúpiť do kláštora. „Nevydali sa jedine ženy s telesným či psychickým problémom a nevydané ženy po smrti rodičov obyčajne žili s rodinou najstaršieho brata. Bolo pochopiteľné, že sa mladé dievčatá chceli vydať a mať vlastné deti i rodinu,“ objasňuje a dodáva, že sobášny vek bol omnoho nižší ako dnes. Dievčatá sa vydávali ako 16- až 17-ročné, mládenci sa ženili okolo 18. až 19. roku života alebo po príchode z vojenskej služby, ktorá sa rokmi menila, najmä jej dĺžka. „Svadba bola v tých časoch sviatosť a konala sa v chráme. Takto uzavretý zväzok mohla zrušiť len smrť. Keď ovdovela žena či muž, obyčajne uzatvárali druhé manželstvo, najmä ak mali malé deti. Svadby sa odohrávali počas fašiangov, koncom septembra a v októbri. Máj bol zlým mesiacom na uzatváranie manželstva, vravievalo sa: ,Svadba v máji – skoré máry‘, čiže kto uzavrie manželstvo v máji, môže skoro zomrieť.“

Poďakovanie rodičom
Na celom území Slovenska bola súčasťou obradov pred samotným sobášom odobierka od rodičov. „Bola zvyčajne veľmi dojímavá a mohla mať veršovanú podobu. V minulosti boli odobierky dlhšie, najmä v oblastiach, kde žili evanjelici. Pri nej sa nevesta a ženích poďakovali rodičom za výchovu a poprosili ich o odpustenie a požehnanie na spoločnej ceste životom. Rodičia dali mladým požehnanie krížikom na čelo. Nevesta pripla pierko ženíchovi a za spevu sa odobrali do kostola,“ vysvetľuje pani Nádaská a dodáva, že cesta na sobáš bola v minulosti slávnostná i veselá, počas nej svadobný sprievod spieval. Počas cesty družbovia nalievali známym, hudba hrala...

Zdroj: svadba, svadobná družina, tradície

Svadobné šaty neboli biele
V minulosti bolo obliekanie nevesty osobitným svadobným úkonom, pri ktorom bola prítomná krstná matka, družičky a ženy z najbližšej rodiny. „Nevestino svadobné oblečenie bolo závislé od miestneho kroja. V ňom nevesta posledný raz vystupovala ako slobodné dievča. Preto mala na sebe také znaky, ktoré ju odlišovali od vydatých žien. Bola to najmä úprava hlavy spočívajúca v dlhých vlasoch, ktoré sa nosili podľa jednotlivých regiónov Slovenska upravené do vrkočov či inak. Slobodné poctivé dievča chodievalo prostovlasé s vienkom či partou na hlave pri slávnostných príležitostiach. Závoj mal nevestu chrániť pred zlým pohľadom cudzích ľudí práve počas cesty na sobáš, keď by mohli nevestu urieknuť.“ Je známe, že biela farba je farbou čistoty a panenstva, ale ako hovorí pani Nádaská, v prípade svadobných šiat vo vidieckom prostredí sa biela farba často kombinovala s farebne odlišnými znakmi ľudového odevu. „V niektorých regiónoch sa nevesta obliekala dokonca do čierneho, fialového odevu, teda do smútočných farieb. V nevestinom oblečení však vždy mal byť kus odevu červenej farby. Červená farba chránila proti urieknutiu a nepriaznivým čarom. Biele šaty zaviedla šľachta. Prvá nevesta, ktorá sa vydávala v snehobielych šatách, bola v roku 1406 princezná Filipa Anglická, manželka kráľa Kalmarskej únie Erika VII. Pomoranského, kráľovná Dánska, Švédska, Nórska,“ vysvetľuje aj, že v šľachtickom alebo aj meštianskom prostredí sa ako svadobný odev používal slávnostný odev, ktorý však bol univerzálny, to znamená, že šaty boli nové, honosné, ale ušité tak, aby sa dali vy­užiť aj po svadbe. To, čo odlišovalo nevestu od ostatných, bol práve biely závoj.

Svadby sa kedysi konali počas fašiangov a na jeseň.
Zdroj: Milan Vrba

Dôležité bolo aj počasie
Tento slávnostný deň sa začínal príchodom ženícha po nevestu. Počas cesty k nej musel prekonať rôzne prekážky ako zahatanie cesty, zatváranie dverí a predvádzanie falošných neviest. Podľa etnologičky sa na väčšine územia Slovenska v minulosti konal sobáš okolo poludnia. A dôležité bolo aj počasie, ktoré predpovedalo, aké bude budúce manželstvo. Pekné a slnečné počasie predpovedalo radosť a harmóniu. Ale aj sneh alebo dážď znamenali požehnanie, bohatstvo a slzy smútku alebo radosti. Zatiaľ čo vietor a búrka s bleskmi znamenali nestálosť a hádky. Po príchode do kostola nevestu k oltáru viedol jej otec alebo hlavný družba. Po sobáši bol slávnostný príchod zo sobáša, svadobná hostina.

Zábava aj tri dni
Aj dnes hostina niekedy trvá až do skorého rána, ak sa svadobčania dobre bavia. Ale viete si predstaviť, že by hostina trvala niekoľko dní? V minulosti to však bolo bežné. „Hostiny trvali zvyčajne dva až tri dni, prvý deň bola poriadna svadobná hostina, na druhý deň symbolické a skromnejšie posedenie „popravky“ a na tretí deň ide o takzvané dojedanie, kam sa pozvali aj tí, ktorí sa nezúčastnili na svadobnej hostine. Ľudia, ktorí boli pozvaní priamo na svadbu, ako svoj súhlas posielali do svadobného domu pálenku, masť, múku, hydinu, vajcia a podobne, čo bola zároveň naturálna výpomoc na usporiadanie svadobnej hostiny. Rovnako v nevestinom dome, ako aj v ženíchovom sa hotovala hydina, prípadne iné zvieratá – vôl, teľa, ovca, ošípaná – ako mäso na svadbu, piekli sa koláče a chlieb aj kupoval alkohol.“ Existovali aj nepísané sociálne normy, kto z príbuzenstva má čo darovať. Takúto povinnosť mali svadobní rodičia, krstní a birmovní rodičia nevesty a ženícha, širšia rodina i susedia. „Svadobná hostina vždy začínala modlitbou a prípitkom. K tradičným rituálnym svadobným jedlám patrila kaša, ktorá symbolizovala hojnosť a prosperitu. Na svadobnej hostine sa podávala niekedy na úvod, no väčšinou na záver. Dlho prežíval zvyk podávať kašu svadobníkom v spoločnej mise alebo mladomanželom na jednom tanieri. Jedlo sa zapíjalo nápojmi, najmä vínom, pálenkou (hriatô), deťom sa podávala voda s ovocnou šťavou,“ vraví pani Katarína.

Zdroj: shutterstock

Koláč sa rozdelil svadobčanom
Svadobnými jedlami, ktorým ľudová viera pripisovala magický význam, boli hydina a vajíčka. „Symbolizovali kolobeh života a pripisovala sa im plodonosná sila. Varená hydina, ako záväzný chod svadobnej hostiny, bola rozšírená takmer po celom Slovensku. Medom sa sladila svadobná kaša, pridával sa do koláčov i pálenky, podával sa mladému páru, najčastejšie pri vstupe do ženíchovho domu. Mal zabezpečiť sladký, teda šťastný život mladomanželom. Súčasťou svadobnej hostiny bol zvyk podávať novomanželom jablko. V ľudovej viere sa jedenie jablka považovalo za prostriedok, ktorý mal privodiť plodnosť.“ Dnes sú súčasťou svadby rôzne chutné koláče a takzvané výslužky, inak to nebolo ani v minulosti. „Tradičné svadobné koláče boli plné, okrúhle alebo v tvare venca, obdĺžnika alebo podkovy. Bývali zdobené pletencami alebo inými ozdobami z cesta, prípadne inou výzdobou. Kde si to mohli dovoliť, piekol sa tak­zvaný hlavný svadobný koláč veľkých rozmerov. Piekla ho žena s bohatými skúsenosťami a podľa tradície aktívne pomáhala aj nevestina krstná, prípadne birmovná matka, bolo to súčasťou starostlivosti o krstnú či birmovnú dcéru. Po skončení svadby sa delil medzi hostí. Okrem hlavného koláča sa piekli ďalšie kysnuté koláče plnené makom, tvarohom, orechmi. V niektorých častiach Slovenska sa piekli radostníky s troma až so štyrmi náplňami, teda s makom, tvarohom, orechmi a lekvárom.“ Ďalšou tradíciou bol obradový odchod nevesty z domu do svokrinho domu, skladanie venca z nevestinej hlavy, ukladanie mladého páru na lôžko, obrady plodnosti, čepčenie nevesty, obradový tanec začepčenej nevesty, delenie svadobného koláča, ukončenie svadby, no väčšina z nich už neprežila do súčasnosti.