DILEMA čitateľky ĽUBKY: Priateľ chce spoločné BÝVANIE, bojím sa, že si pôjdeme na NERVY...

Veľmi dlho som si hľadala partnera, ktorý by toleroval mňa a moje zlozvyky a, naopak, ktorý by mne neliezol na nervy. Nakoniec som ho našla. Vždy sme si mali čo povedať a čo robiť, keď sme boli spolu. Pokazilo sa to, keď sme chceli mať spoločné bývanie. Mohlo to byť aj tým, že sme do toho išli rýchlo, ani podnájom, čo sme si našli, nebol bohviečo a tak sme sa nakoniec hádali o veciach, ktoré sme predtým neriešili. Rozišli sme sa aj nerozišli, vídali sme sa menej často, ale postupne sa to dávalo všetko do poriadku, len sme bývali každý osve a viac sme žili svoje životy. Nedávno prišiel za mnou s otázkou, či to opäť spolu neskúsime. Obávam sa, že sa to skončí rovnako. Mne teraz takýto život vyhovuje, ale bojím sa, že ak mu poviem nie, bude si hľadať a postupne si nájde niekoho iného. Čo s tým?

Ak niekoho poznáte, tak samu seba. Ak niečo poznáte, tak problémy, na ktorých stál a padal váš spoločný pokus o spoločné bývanie. Máte teda dostatok informácií, aby ste sama sebe vedeli povedať, aký maximálny kompromis ste v tomto momente schopná urobiť. Od toho sa treba odraziť. Ako človek starne, naberá skúsenosti, obrusujú sa hrany, posúvajú červené čiary. Nesnažte sa rovno povedať áno či nie. Začnite s tým, čo viete obaja tolerovať a skúste postupne posúvať hranicu ďalej. Berte to deň po dni, týždeň po týždni. v žiadnom prípade nevhupnite do toho istého, lebo skončíte rovnako, aj keby ste mali najlepšie úmysly. Ak si zvolíte rozumný prístup, ak si dáte na to dostatok času a naozaj chcete byť jeden s druhým, ak začnete poľahučky bez toho, aby ste si robili dlhodobé plány, ktoré môže všeličo pokaziť, tak to pôjde. Ale aj tak s tým budete mať dosť veľa roboty.