Mirka z Búrlivého vína zaujala divákov: Aká je v skutočnosti?

Za stvárenie niekoľkých postáv sa jej dostalo aj ocenenie, ale cestu za úspechom má vraj Ivana Kubáčková ešte pred sebou.

Vaša postava Mirky v Búrlivom víne nie je žiadna usmiata romantička. Po problémoch s drogami sa snaží začleniť do života. Máte s ňou, okrem toho, že máte tiež staršiu sestru, niečo spoločné?

Ak máte na mysli drogy, s tým nemám žiadnu skúsenosť. Od malička som počúvala, neber drogy ani žiadne cukríky od cudzích ľudí. Podobné sme si asi len v tom, že Mirka rozpráva veci priamo. Aj ja sa o to snažím, samozrejme tak, aby som ľuďom neubližovala.

Tiež som rada, keď mi niekto povie pravdu, aj keď možno trochu bolí, alebo sa to človeka dotkne. Naučiť sa to prijímať a vziať si z toho nejakú časť je podľa mňa škola života. To je zrejme aj účinkovanie v seriáli.

Aké to je pre mladú herečku stáť zrazu po boku našich hereckých legiend?

Nesmierne si vážim, že sa podarilo seriál obsadiť takými menami a ja sa s nimi môžem stretnúť. Je to nielen škola, ale aj zážitok a príjemný pocit vidieť tých, o ktorých som sa učila v škole, alebo ich videla len v divadle. Zrazu mám s nimi dialóg, vedia, ako sa volám a sú veľmi milí. Ale myslím si, že je to obojstranné. Aj pre nich to je príjemná skúsenosť stretnúť sa s mladšou generáciou, ktorá má iný štýl herectva, lebo doba sa posúva.

Posunie sa nejako aj vaša postava Mirky?

Prezradiť veľa nemôžem, ale myslím si, že ľudia si už všimli, že sa Mirka dala do normálu. Vrátila sa z liečenia a bude spoznávať ľudí, nájde si robotu a bude chcieť mať normálny, obyčajný život.

Ten váš je aký? Hráte v žilinskom divadle, nejaké projekty máte aj doma v Bratislave, do toho seriál. To máte aj dva domovy?

Nie. Byt v Žiline som už pustila. Prespávam tam len vtedy, keď hrám tri-štyri predstavenia po sebe. Inak sa snažím vrátiť domov do Bratislavy. Takže cestujem hore- dole a ešte asi aj dlho budem. (smiech) Mestské divadlo Žilina je moje domovské. No istú časť života mám tu v Bratislave. A je to aj praktickejšie spať doma, ak mám napríklad dopoludnia skúšku v Bratislave. Nemusím na ňu ráno cestovať zo Žiliny.

Toľko cestovania musí ísť aj do peňazí. Dochádzate vlakom?

Nie. Autom. Ale vždy sa s kolegami snažíme ísť minimálne dvaja- traja, aby sme sa poskladali na benzín. Sama by som to asi neutiahla.

Môže mať pri takom tempe človek aj súkromný život?

Väčšinou večer a v noci. (smiech) Ale keď človek chce, tak sa dá. Hlavne sú to také extrémne dni, keď ráno pracujem v Bratislave, večer hrám v Žiline a v noci sa vraciam späť. Nerobím toľko stále. Ale je to o tom, ako si to človek zariadi. Ja si čas na súkromie spravím. Nedám si do toho kafrať.

Je v tom súkromí aj nejaký priateľ?

(smiech) Tak ja mám priateľov dosť. Ale taký, akého myslíte, momentálne nie je.

Ste taká veselá kopa. Vždy to tak bolo?

Nemám rada, keď sa niekto berie príliš vážne. Vždy som veľa rozprávala. Často bolo ťažké utíšiť ma. Nebola som zakríknutá, nehanbila som sa a ani nebála. Stále som niekde behala a mala nohy samú modrinu. A to mi ostalo dodnes. (smiech)

Skvelé predpoklady stať sa herečkou alebo modelkou. Výšku aj postavu na to určite máte.

Ako malá som chcela byť napríklad aj vojakom a fascinovali ma smetiari. (smiech) Mala som asi ako 11-ročná ponuku robiť modelku. No musela by som prejsť na individuálne štúdium a prestať s basketbalom, ktorý ma bavil. A to som nechcela. Okrem toho to nie je ľahká práca. Ľudia vidia len výsledok. Ale podobne je to aj v herectve. No mňa to veľmi baví.

Dokázali by ste napríklad preto odísť aj zo Slovenska a žiť v zahraničí?

Možno by som aj šla, ale čo s takou mojou špecifickou prácou? Mať sny a ciele je pekné, ale treba sa na to pozerať reálne. Možno by som vedela žiť v Česku, ale zatiaľ načo? Teraz mám robotu tu a aj sa mi tu páči. Som naviazaná na rodinu, priateľov a neviem si predstaviť, že by som odišla a budovala všetko nanovo. Momentálne sa mi to zdá zbytočné. Ale možno, ak raz dostanem ponuku, tak prečo nie? Určite by som sa však vracala, lebo mám blízky vzťah k rodine.

Máte 25 rokov, ocenenie Marta zo študentského festivalu, ocenenie Dosky 2012 objav roka za postavu postihnutej Hany v predstavení Taká fajn baba ako ty, hráte v úspešnom seriáli. Na mladú herečku celkom úspech, nie?

To áno, ale nijako výrazne mi to nezmenilo život ani sa necítim výnimočne, hoci je to príjemné. No je to len krok k úspechu, príjemná zmena a niečo, za čo som vďačná. Úspešný človek by však mal mať za sebou obrovský kus roboty, a to je dlhoročná cesta. Necítim sa úspešne. Ale cítim, že sa mi darí v tom, čo robím. Bola by som rada, keby to v tomto tempe pokračovalo.

Aká ste v súkromí?

Vraj až príliš urečnená. Snažím sa byť usmiata a pozitívne naladená, ale viem byť aj cholerik. Takže, taká obyčajná. (smiech)

Ste adrenalínový typ?

Rada prekonávam hranice a možnosti, ale vážim si svoj život. Láka ma rýchlosť, ale to, čo si dovolím pri jazde na motokárach, si v aute nedovolím. Tam jazdím bezpečne.

Čo rada robíte?

Jem, grilujem, čvachtám sa vo vode, čítam, spím, chodím von, šoférujem... Teší ma akákoľvek pohybová aktivita, ale rada si aj len tak ležím na tráve.