Alenka z Dunaja priznáva: TAKÁTO som v skutočnosti a... UF, toto vyviedla krstným rodičom!

Prezraďte nám, aká je v skutočnosti vlastne Lesana Krausková?

– Je pre mňa veľmi ťažké odpovedať. Raz som spomenula, že som zakaždým iná. Mám v sebe veľa protikladov, paradoxov, prežívania. Myslím si, že som zmes toho, ako sa správam v rôznych situáciách, ako fungujem, ako sa cítim, ako veci prežívam. Som v podstate veselá, zdravo optimistická a zvedavá. To sú také moje základné piliere. Čokoľvek idem robiť, tak to robím s tým, že ma to baví, teší, snažím sa nemať predsudky. Aj keď tie máme, samozrejme, všetci. Ale pri hocičom si viem nájsť dôvod, prečo ma to baví. A to ostatné? Druhí musia povedať, aká som. (Úsmev.)

Vraj ste neposedná. Ako sa to prejavuje?

– (Smiech.) Keď niekde musím vydržať, je to niekedy boj. Musím mať k tomu pridruženú ešte nejakú činnosť. Väčšinou stále niekde lietam, nevydržím dlho sedieť. Preto som vďačná za školu, na ktorej som. Tam máme prednášok, keď len sedíme v laviciach, minimum. Sme stále v pohybe. Keď už musím presedieť pár prednášok, tŕpnu mi nohy a všetko. Ale aj mentálne som neposedná. Rýchlo odbieham myšlienkami. (Úsmev.)

A skutočne ste zlá kuchárka?

– Som, ale prisahám, že sa lepším. (Smiech.) Už aj viac varím. Myslím si, že už je to chutné.

Čo najradšej varíte?

– Najradšej skúšam vegánske recepty. Mám rada jednoduchosť v jedle. A vlastne vo všetkom. Čiže čokoľvek zeleninové s pohánkou, kuskusom. Nemá to jasné meno, skôr experimentujem. Sú to Lesanine recepty. (Smiech.)

Máte z niečoho strach? Ako s tým bojujete?

– Jasné, že mám. Mám veľa strachov. Bojujem s nimi tak, že sa ich snažím „vymáknuť“, keď sa dejú. (Úsmev.) Snažím sa ich pomenovať. Niekedy vyskúšam terapiu šokom, keď sa im vystavím. Nemám špecifickú fóbiu napríklad z pavúkov alebo veľkých zvierat. Skôr mám emočné strachy. Snažím sa s nimi pracovať. Keď už prichádzajú a objavia sa v nejakej situácii, snažím sa uvedomiť si ich a žiť tou najväčšou prítomnosťou, ktorej som schopná. Sama sa sprítomním a prestanem myslieť na to, čo bude, ak bude. Reálne situáciu prežijem a zistím, že ten strach je neopodstatnený. Pracujem s tým, aby som sa tomu nabudúce vedela vyhnúť.

Kde ste vyrastali, ako vyzeralo vaše detstvo?

– Vyrastala som v dedinke Diviacka Nová Ves, v okrese Prievidza. (Úsmev.) Detstvo som mala super. Mám kamarátov, s ktorými som sa hrávala. Ešte som na pomedzí tej generácie, ktorá dostávala telefón na základnej škole len na to, aby sa hlásila a prišla do nejakej hodiny domov. My sme viac-menej stále vymýšľali nejaké hry, boli sme vonku. Môj starý otec mal záhradku, o ktorú som sa začala zaujímať. Vtedy som sa dostala k svojej psychohygiene. Rada pestujem aj dnes. Naozaj som bola väčšinu času vonku, mala som detstvo so snehom, sánkovačkami. Ako dieťa som veľa čítala, vtedy sa vybudoval môj vzťah ku knihám.

Máte staršieho brata. Aký s ním máte vzťah?

– Viem, že sa na neho môžem spoľahnúť. Nevoláme si každý deň ani každý týždeň, sme radi, keď máme raz za čas nejakú konverzáciu, ale myslím si, že máme veľmi dobrý vzťah. Keď som prežívala pubertu, vedela som, že sa na neho môžem obrátiť, keď som mala nejaký problém. Veľakrát sa ma zastal. Chodili sme na rovnakú školu a on bol o dva ročníky vyššie, a keď som niečo potrebovala, mohla som ísť za ním. Samozrejme, aj sme sa klbčili. Ale myslím si, že z nás vyrástli dostatočne inteligentní ľudia, aby sme si vedeli veci vyrozprávať a fungovať spolu, čiže teraz máme veľmi dobrý vzťah. (Úsmev.)

Podporovali vás rodičia v herectve alebo chceli, aby ste mali aj zadné vrátka?

– Mám to šťastie v živote, že ma naozaj podporovali. Keď som chcela, tak povedali dobre, choď.

Čo vás priviedlo k herectvu, keďže v rodine ste nikoho nemali z tohto fachu?

– Nešlo o rozhodnutie, ktoré by ma zrazu osvietilo. Že sa mi tu a teraz niečo stalo, preto chcem robiť herectvo a cítim, že je to moje životné poslanie. Tak to nebolo. Na základnej škole sme s kamarátkou písali vlastné hry, scenáre a obe nás to veľmi bavilo. A vtedy som nejako prišla na to, že by som to možno vyskúšala. Tie hry sme aj samy skúšali, hrali sme ich na školských besiedkach a z toho vzišlo, že to by som raz chcela robiť. Potom som šla na prijímacie skúšky na konzervatórium, kde ma prijali, a ďalej som pokračovala na JAMU v Brne, kde som teraz.

Šli ste študovať muzikálové herectvo do Brna. Nechceli ste ostať v Bratislave?

– Mám kamarátov, ktorí tam študovali. Stretávali sme sa, hovorili mi, ako to tam funguje. Aj som párkrát mala možnosť vidieť nejaké ich predstavenia ešte počas štúdia v Bratislave a veľmi sa mi tá škola páčila. Veľmi ma baví čeština, páči sa mi ako jazyk, jej zvukomaľba, ako sa tvorí, vzniká, dokonca sa niekedy cítim lepšie v češtine než v slovenčine. Akoby mi bol ten jazyk bližší, neviem prečo, a príde mi v niečom krajší. Sú to dva odlišné jazyky, ale čeština mi bola istým spôsobom blízka aj tým, že som odmala čítala aj pozerala rozprávky v češtine. A keď ma prijali, tak to bol skvelý pocit. (Úsmev.)

Kto je vaším najväčším hereckým vzorom a prečo?

– Nemyslím si, že mám nejaký najväčší herecký vzor. Nedefinovala by som to takto. Skôr sa snažím čerpať z každého človeka, ktorého stretnem alebo ktorého vidím na filmovom plátne. Každý herec má svoje vyjadrovacie prostriedky, svoju techniku. Ide o súbor vlastností, ktoré by som chcela mať, ktoré vidím v jednotlivých ľuďoch a ktoré ma priťahujú.

Keby ste si mohli vybrať kohokoľvek, s kým by ste si chceli zahrať?

– Jennifer Lawrence. Mám taký ženský idol. (Smiech.) Alebo Saoir­se Ronan.

Diváci vás spoznávajú vďaka seriálu Dunaj. Zastavujú vás už na ulici či v obchode alebo sa chcú s vami odfotiť?

– Žijem v Česku, čiže pre mňa sa život nezmenil. Keď som na Slovensku, je to milé, keď sa to sem-tam stane, ale nejako to neriešim. Nie je mi to jedno, vážim si to, je to pekné, ale momentálne je to v mojom živote na koncovej priečke vecí, čo si všímam.

Pre vás je to prvá veľká seriálová postava. Ako ste sa s tým zžili?

– Úprimne, stále sa s tým ešte zžívam. Pre mňa je to proces, radosť z tvorby. Hľadala som si cestu k všetkým veľkým menám, s ktorými hrám. Nie v zmysle, že by to nejako nefungovalo, ale snažila som sa aklimatizovať v prostredí. Vnímam, samozrejme, že je to väčšia postava, ale nevnímam to z vonkajšieho hľadiska. Skôr to prežívam sama so sebou, hľadám, ako veci fungujú. Na začiatku to bol rešpekt a strach, teraz je to super. Viac si to užívam.

Ste milovníčka prírody a  turistiky. Čo vás na tom baví?

– Mám známych, cez ktorých som sa k tomu dostala, a vždy som premýšľala, čo ich na tom tak baví. Snažila som sa predstaviť si, čo si oni predstavujú, keď idú na hory. Tú otázku, prečo to robím, ešte nemám úplne zodpovedanú, ale pre súbor vecí. Je to fyzicky náročné a počas tej kontinuálnej chôdze a v prírode okolo, ktorá človeka na chvíľu akoby uzavrie do seba, že má čas premýšľať a čas byť, nemusí nič riešiť, má čas prežívať veci sám so sebou a uvažovať nad svojimi myšlienkami, ktoré sú zároveň spojené s tým pohybom. Je to veľký odpočinok. Človek sa často fyzicky vyšťaví a to mu dodá taký vnútorný pokoj. Keď sme s kamarátmi na hrebeni a máme zastávky, tak si len ľahneme, pozeráme sa pred seba a sme ticho. Sme spolu v tom niečom. To je pre mňa najdôležitejšie. To bytie.

Prezradila o sebe

✔ Váš cestovateľský sen?
Tých je toľko... Možno Južná Amerika? Nemám vyslovene jeden, lebo každá krajina má v sebe veľmi veľa vecí, ktoré by mi mohli niečo ponúknuť.
✔ Najväčšia neplecha, ktorú ste urobili?
Omylom sa strácam. (Úsmev.) Raz som sa v Česku stratila krstným rodičom v historickom zámku. Našli ma s úplne inou skupinou. To bola taká nechcená neplecha.
✔ Čo máte na živote najradšej?
Všetko. Celý ten komplex.