Čím viac rokov od premiéry pôvodnej Perinbaby uplynulo, o to viac si uvedomujem, že som mala obrovské šťastie, keď som sa stala súčasťou ozajstného filmárskeho zázraku. Myslím, že všetci tvorcovia dávajú do svojich filmov zo seba to najlepšie, no nadviazať také silné a krásne puto s divákmi sa podarí len málokomu. A že to puto pretrváva, zažívam roky na vlastnej koži a nielen v období Vianoc. Ešte stále sa mi stáva, že vo mne ľudia spoznávajú Alžbetku, a vnímam, že tento film má veľa ľudí úprimne rado. Za túto divácku vernosť by som, za všetkých tvorcov Perinbaby, i za tých, ktorí už nie sú medzi nami, chcela veľmi poďakovať.

Možno až osudovo, pretože bola jedným zo zásadných impulzov, na základe ktorých som sa rozhodovala o výbere vysokej školy. Veľkou mierou sa zaslúžila o to, že som nakoniec uprednostnila herectvo pred experimentálnou fyzikou. No a po tomto výbere, už v rámci štúdia na VŠMU, pritiahla so sebou ďalšie a ďalšie ponuky na krásne – a nielen rozprávkové – postavy.

Nie, povestná iskra medzi nami v súkromí nepreskočila. Tobias bol skvelý partner na plátne, profesionálny kolega, no vnútorné vibrácie sme mali nastavené inak. A delila nás aj jazyková bariéra.

Tak to by aj mňa zaujímalo. (Smiech) Vážim si každý záujem, ktorý médiá – najmä v období Vianoc – Perinbabe venujú, a snažím sa vyhovieť maximálnemu počtu oslovení, no nepočítam to. Takže pre našu spoločnú predstavu to bude jednoduchšie vypočítať podľa odhadu, že ich je asi päť až sedem každé Vianoce. Za tých 39 rokov to vychádza na viac ako 230... To je dosť. (Úsmev.)

A viete, že nie? Som človek, ktorý rád žije pre daný moment, ktorý ho obklopuje, a ktorý si svoje spomienky nosí všade so sebou v mysli. Dokonca v mojom živote existuje pomerne dlhé obdobie, z ktorého nemám takmer žiadnu, ani súkromnú fotografiu. Viem, že je to možno trochu nezvyčajné, ale pamätné archívy by ste u mňa hľadali márne.

Neviem, koľko horúcich adeptiek bolo v najužšom výbere Juraja Jakubiska, ale mne sa každé z toho množstva mladých dievčat, ktoré som tam stretla, zdalo krásne, nežné a – v mojich očiach – vhodnejšie. O to omamnejší bol pocit, keď som tú príležitosť nakoniec dostala ja. No i o to väčšiu zodpovednosť za stvárnenie Alžbetky som potom cítila. A pocit zodpovednosti za postavu, ktorú stvárňujem, som si potom odniesla aj do môjho ďalšieho, už profesionálneho, hereckého pôsobenia.

Bolo toho veľa. Spomeniem aspoň zopár takých, ktoré majú v mojich spomienkach významné miesto. Patria k nim určite postavy z filmov, ktoré som nakrútila vo filmových ateliéroch Barrandov, pod režijným vedením Jiřího Svobodu. Ulrika z medzinárodne oceňovaného filmu Zánik samoty Berhof, Viola z filmu Svět nic neví alebo asi najťažšia rola, akú som stvárnila – Soňa z filmu Prokletí domu Hajnů, za ktorú som dostala cenu za najlepší ženský herecký výkon. No a z môjho pôsobenia v divadle Astorka sa nedá zabudnúť na Aňu z Čechovovho Višňového sadu v réžii Vladimíra Strniska či na dcéru Thomasa Mora Margaret, z historickej drámy Človek pre všetky časy, ktorú režíroval Pavol Haspra.

S manželom som sa zoznámila takmer desať rokov po premiére Perinbaby a myslím, že mnohé moje či – lepšie povedané – Alžbetkine fotografie a plagáty v chlapčenských izbách už dávno vybledli. Navyše manžel pochádza z cudziny, myslím si, že vôbec neriešil, čo si o našom vzťahu myslia iní domáci mládenci. (Smiech.) My sme tu vtedy boli len jeden pre druhého a niečo z toho sa snažíme uchovať si až doteraz.

So založením rodiny sa moja herecká práca akosi prirodzene preorientovala na prácu viac na druhej strane kamery. Dlhé roky som pôsobila ako nezávislá producentka v audiovízii a mala som možnosť okúsiť i scenáristický či režijný chlebíček. Nakoniec som však neodolala ponuke riadiť projekty, ktoré nie sú len filmovým príbehom, ale ktoré sú schopné priamo ovplyvniť náš reálny život.

Projektové riadenie a krízový manažment je stále mojou „srdcovkou“, no dostala som príležitosť posunúť sa opäť o kúsok ďalej a momentálne pôsobím v oblasti implementácie projektov financovaných zo zdrojov EÚ – na riadiacej úrovni.

Dievčatko. Čas neskutočne rýchlo letí. Je to už naozaj rok, čo sme všetci príchod prvého vnúčaťa s radosťou i napätím očakávali, a už pomaly chystáme oslavu prvých narodenín. Vždy, keď sa na vnučku dívam, vracajú sa mi spomienky na momenty, keď boli v jej veku moje dcéry. Zdá sa mi, akoby to bolo len včera. Takže mi je jasné, že asi jediné, čo neprestanem dcére neustále pripomínať, bude to, aby si s malou užívala každú čarovnú chvíľu čo najviac, ako sa dá. Pretože spomienky, ktoré nám na takéto chvíle zostávajú, sú možno tým najcennejším, čo máme.

Tak to vôbec nie, hoci by som sa tomu nebránila. Dcéra sa vydala do zahraničia, takže sú z nás viac „virtuálni“ než reálni starí rodičia. Ale nesťažujem sa. Na digitálne komunikačné technológie sme si rýchlo privykli, no a pre deti, ktoré len teraz prichádzajú na svet, sú niečím úplne prirodzeným. S našou vnučkou takmer denne komunikujeme aspoň online. Čarovné však je, že keď sa ktokoľvek z nás vyberie na návštevu k dcérinej rodine, malej trvá naozaj len chvíľku, aby si uvedomila, že „dede a babi“ z mobilného telefónu sú aj skutoční a že je s nimi celkom fajn.

Radosť, ktorú nám vnučka robí, určite umocnia aj tieto Vianoce, no všetci spolu rozhodne nebudeme, pretože minimálne staršia dcéra ich bude tráviť s vlastnou rodinou, vo svojom novom domove, kde Perinbabu vo sviatočnom vysielaní nenájdete. Pre nás najdôležitejšou a najsledovanejšou obrazovkou tento rok bude tá, ktorá nás bude spájať s dcérou, jej manželom a s našou vnučkou.