Amanda Seyfried si nedala pozor na ústa: Čo prezradila?

Ako by si sa stručne opísala?

Stojím nohami pevne na zemi, ale možno by som si občas mala pre svoje vlastné dobro dávať pozor na ústa. Aj nedávno som si dala viac drinkov, než sa sluší, a som si takmer istá, že som toho narozprávala až príliš veľa...

Prezradíš nejaké tajomstvo aj nám?

Nie sú žiadne tajomstvá, o ktoré by som sa túžila podeliť s ostatnými – aj tak o sebe každému všetko vyzvoním, takže sa dá povedať, že vlastne žiadne tajomstvá ani nemám! Všetky moje doterajšie skúsenosti považujem za výsostne pozitívne, nech už boli v skutočnosti akékoľvek.

Čo by si urobila, keby ti nejaký režisér povedal, že ti dá úlohu vo svojom filme, iba ak rapídne schudneš alebo priberieš?

Poslala by som ho do riti. Určite by som sa kvôli nejakej role nepokúšala pribrať dvadsať, tridsať kíl. Stačí mi pomyslieť si, že by som to potom musela všetko zhadzovať, aj na všetky tie problémy, ktoré mi to môže narobiť! Z takýchto záležitostí sa môže vyvinúť trebárs aj cukrovka, takže nie, neexistuje.

Film Mamma Mia ti pomohol získať veľkú fanúšikovskú základňu. Aké máš z neho pocity s odstupom času?

Veľmi pozitívne, pretože priniesol ľuďom veľa radosti. Podľa mňa. Je to síce hlúpučký film, ale hlúpučký film, ktorý rozosmial veľa divákov, čo je úplne skvelé. Bola som vtedy vo fáze ranej dospelosti a počas nakrúcania som dozrela a osamostatnila sa. Načas som sa presťahovala do Veľkej Británie a to mi asi pomohlo najviac. Pamätám sa, ako som si v jeden natáčací deň na gréckom ostrove pomyslela: „Tak tu som, na jednom ostrove s Meryl Streep, zamilovaná až po uši (v tom čase do kolegu z filmu – britského herca Dominica Coopera), je vôbec niečo, čo sa na živote nedá milovať?“

Čo je na Hollywoode najhoršie?

Chorobná posadnutosť tým, kto sa objaví vo viac filmoch. Akoby si nikto neuvedomoval, že je to vlastne celé iba hra a v podstate na tom vôbec nezáleží.

A najlepšie?

Šeky. Ak nimi môžete zaplatiť účty a kúpiť si niečo, čo naozaj potrebujete.

Za čo utrácaš najradšej?

Nikdy neminiem všetko, čo zarobím. Väčšinu z toho investujem. Šek za Červenú čiapočku zaplatil môj nový apartmán v Los Angeles a šek za Listy Júlii ten, čo mám v New Yorku. Ďalšie sumy, čo som zarobila, zas „pošli“ na nové páry topánok...

Považuješ za kompliment, že si nemusela absolvovať konkurz na Červenú čiapočku, pretože režisérka Catherine Haardwicke písala od začiatku úlohu priamo pre teba?

Áno. Aj keď o svoje úlohy bojujem rada, lebo milujem výzvy. Momentálne tiež bojujem za niečo veľké a som rozhodnutá to dostať. Ak sa musíte o niečo pobiť, posilní vás to. Zbožňujem ten adrenalín a možno aj preto nie sú vyšliapané chodníčky nič pre mňa, chcem pri svojich projektoch zažívať vášeň.

A povieš nám, o čo práve teraz bojuješ?

... asi nie. (smiech)

Červená čiapočka, aká je tvoja obľúbená farba?

No, v skutočnosti zelená.

Prečo si sa tak nadchla pre tento film?

Je to jednoduché. Rozprávky ako Červená čiapočka sú podľa mňa plné temna, komplikovanej psychológie a zo všetkého najmenej sú určené deťom! A je v nich veľa sexuálneho podtextu a symboliky, vážne. Sú dielom génia. Kvalitný scenár vždy priťahuje a ja som túžila byť súčasťou niečoho, čo bude nechávať publikum dlho na pochybách.

Čítala si rozprávky, keď si bola malá?

Počúvala som ich na magnetofónových páskach, ktoré som dostala, a strašne som sa pri tom bála. Síce som ich milovala, ale do postele som išla s tým, že sa mi nebudú snívať sny, ale živé nočné mory.

Kedy si bola v živote najšťastnejšia?

Práve teraz. Ale prednedávnom som žila šesť mesiacov v Taliansku a to bolo úplné nebo! Už čoskoro sa tam vrátim!