Andrea Zimányiová: Komplikovaná speváčka

Od účinkovania v tanečnej relácii Let’s Dance sa na verejnosti ukazujete častejšie...

– Myslím, že to prichádza priebežne počas hrania s kapelou Margot. Ale užšia skupina ľudí ma pozná aj zo šansónu. Popularitu ešte veľmi nevnímam. Zriedka sa stane, že ma ľudia spoznávajú na ulici. Je pravda, že v médiách sa po Let’s Dance objavujem častejšie. Ale pevne dúfam, že hlavný boom okolo mňa ešte len príde. (smiech)

Zaznamenávate po úspešnej prezentácii v Let’s Dance zvýšený záujem o vaše spevácke kvality?

– Hrnú sa ponuky na firemné akcie, kde chcú počuť pesničky z tejto relácie. Ale nie je to jednoduché. Keď chcú mňa, musia chcieť aj orchester alebo kapelu, s ktorou sme niečo z Let’s Dance nacvičili.

Nemali ste niekedy chuť odložiť mikrofón a vybehnúť na parket?

– Rada tancujem môj vlastný free style. Čo sa týka mojej fyzickej kondície, neverím si. Neviem, či by som si trúfla na nejaké zdvíhačky a podobne. Základné tanečné kroky by som si však rada vyskúšala. V kapele máme bubeníka, ktorý sa kedysi venoval spoločenským tancom. Niekedy nám niečo ukáže.

Môžu sa priaznivci tanca tešiť na vás aj v pokračovaní tanečnej relácie?

– Momentálne sa o tom rokuje a hovorí sa vraj, že so mnou rátajú. Mala by zostať aj tá istá orchestrová zostava. Zatiaľ ešte neviem detaily. Určite budem veľmi rada spolupracovať. Mám rada live prenosy a celý televízny svet.

Na Slovensku večne od hudobníkov počúvame, že sa z toho remesla nedá vyžiť...

– Pre mňa je to slušné vreckové. Nebývam sama, takže nepotrebujem platiť veci nevyhnutné na existenciu. Zatiaľ nie som na takej úrovni, aby som mala istotu zobrať si hypotéku alebo splácať auto.

Odborníci vás považujú za mimoriadny talent. Po kom ste dostali do vienka tieto danosti?

– Neviem. Doma nemáme žiadneho hudobníka. Môj dedo síce veľmi rád spieval, ale nikdy talent nerozvíjal. O mame také niečo neviem a otca som zas nepoznala. Je možné, že po ňom mám nejaké vlohy. Myslím si, že aj vďaka nemu mám schopnosť interpretovať piesne vo francúzštine, keďže je Francúz.

Otec je pre vás veľkou neznámou?

– Nikdy som ho nevidela, neviem, ako sa má, čo robí. Mama mi však informácie o ňom postupne dávkuje, ale ani ona o ňom veľa nevie. Stretli sa asi trikrát a z toho som vznikla ja. Spoznali sa v Karlových Varoch, keď tam bola na dovolenke so svojou kamarátkou. Bola z toho láska. Asi pred rokom mi povedala, že otec je pôvodom Francúz, ale jeho mama bola Španielka a otec Arab. Takže som sa dozvedela aj o sebe niečo viac.

Vie on vôbec, že na Slovensku má takú úspešnú dcéru?

– Vie o mne, istý čas nám aj písal. Veľmi si želal, aby mama išla s ním do sveta. Bol to dobrodruh, ktorý cestoval za prácou. Mama nemala guráž odísť do cudzieho sveta, opustiť rodinu a kamarátov. Rozišli sa. Sem-tam nám posielal nejaké doláre. Posledná informácia, ktorú mám, je, že žije s novou rodinou v Južnej Amerike. Jeho jedinú fotografiu, ktorá sa zachovala, nosím stále pri sebe.

Chýbala vám otcova láska, keď ste boli ešte malé dievčatko?

– Myslela som si, že je prirodzené takto vyrastať. Hoci som vo svojom okolí videla, že spolužiaci majú otca, nejako som si to neuvedomovala. Otca mi nahradil dedko. U starých rodičov som bývala od desiatich rokov.

Ako desaťročná ste teda zmenili bydlisko. Z Dúbravky ste odišli do Rače. Prečo?

– Lebo v škole mi vybili zub. (smiech) Dedko sa to rozhodol riešiť odchodom. Bola som v tom však nevinne. Vychádzali sme z triedy a spolužiak mi podložil nohu, spadla som a prišla o pol zuba. Takže odvtedy mám porcelánový zub. Minule sa mi dokonca stalo, že sme hrali na jednej akcii a prišiel za mnou ten chalan, či si ho pamätám. A ja, že áno, veď ty si mi vylomil zub. Dodatočne sa mi ešte ospravedlňoval.

Tvrdíte o sebe, že ste komplikovaná povaha. Ste k sebe natoľko kritická, alebo je to skutočne tak?

– Spočíva to hlavne v tom, že často mávam výkyvy nálad. Veľa ľudí mi hovorí, že nevedia na mne rozpoznať, na čo myslím. Mávam melancholické stavy, keď sa mi nechce komunikovať, len ticho sedím.

V čom je vaša povaha na príťaž?

– Priznanie chyby mi spôsobuje problémy. Ale učím sa to. Uvedomila som si, že nemôžem stále trvať na svojom, keď to nie je možné. Ani neviem vyjadriť city, napríklad, že niekoho ľúbim. Keď je taká romantická chvíľka a možno by sa to aj hodilo, mne sa to zdá veľmi smiešne. (smiech) Bude to asi aj preto, že som ešte nezažila osudovú lásku.

Ako teda dávate priateľovi najavo svoju lásku?

– Som single, teraz je to moderné.

Vedeli vaši partneri tolerovať vašu pracovnú zaneprázdnenosť?

– Mala som doteraz šťastie na frajerov, ktorí boli muzikanti. Vedeli to pochopiť. Neviem si predstaviť, že by som mala za frajera niekoho iného ako muzikanta.

S kým najradšej rozoberáte „babské veci“?

– Najlepšie kamarátky mám v kapele. Rozoberáme spolu všetko. Ja som skôr dobrý poslucháč, nemám na to ešte guráž, aby som radila, bojím sa ovplyvňovať život druhých.

A čo mama? Tá nepatrí medzi tie, ku ktorým si idete po radu?

– S mamou je to dosť komplikované. Sama od seba mi radí, ani ju netreba požiadať. Hlavne, aby som si dávala pozor. Potom sa radšej uzavriem do ulity a už nič nepoviem.

naj ANDREY ZIMÁNYIOVEJ

Vlastnosť, ktorá vám spôsobuje najväčšie problémy? Moja introvertnosť.
Najobľúbenejšia pesnička z vašej kapely? Pocit viny.
Hudobný žáner, pred ktorým máte najväčší rešpekt? Džez.