"Arogantný frajer" Juraj Kukura: Vek je sprostosť

„Hlavne mi nekazte moju povesť arogantného frajera!“ smial sa herec a riaditeľ Divadla Aréna Juraj Kukura (65), keď sme sa stretli. Bohužiaľ, musím to urobiť.

Nemám hrebeň! Celý svoj život som nevlastnil ani jeden. To asi hovorí za všetko. Jedna z mojich známych teórií znie, že porekadlo Šaty robia človeka, je hlúposť. Môžete mať na sebe oblek od Armaniho a aj tak na vás každý za päť minút spozná, že ste hlupák. Hlupák v obleku od Armaniho. Čomu by pomohlo, keby som bol lepšie oblečený?

Stretol som veľa hviezd a skoro bez výnimky to boli skromní a plachí ľudia, ktorí nepotrebovali dávať najavo, akí sú dobrí. Nechcem nikomu radiť, ale to by pristalo aj mnohým našim hercom. Predstava, ako sa má správať herec, hviezda alebo múdry človek, je mylná. Platí to i v živote. Mám rád obyčajné veci, ľudí, chodím na pivo.

Je to ťažké. Keď poviete nie, urazia sa. Áno hovorím len s podmienkou, že s človekom, ktorý mi objednal, nemám povinnosť baviť sa. A to sa tiež urazia.

Na pivo?!

Neviem. Najkrajšie je, keď si príde mladá žena po podpis. O niečo horšie je, keď príde mladá žena po podpis pre mamu. To akceptujem, ale trochu ma to nervuje. A najhoršie je, keď si príde po podpis pre svoju babičku! To ma dožerie! (smiech)

Záleží na tom, s kým ste, či pracujete, alebo ste na dovolenke. Je veľa krás na svete, ale najviac sa ma dotkli slumy na Filipínach. Ľudia tam žijú v nepredstaviteľnej, neznesiteľnej chudobe, zatiaľ čo my v Európe si nárokujeme blahobyt. Na svete ale nie je čistá voda a nie je chlieb. Ak máte čistú vodu, z ktorej nedostanete týfus, a máte chlieb, začína sa blahobyt. Preto nikdy nevyhodím žiadne jedlo.

K tomu zámerne nič nehovorím. Už počujem: Ten je za vodou! Tomu sa to hovorí!

Odjakživa som bol na cestách, roky som strávil po hoteloch. Ak chcela moja žena so mnou žiť, musela so mnou cestovať. Taký je náš život a nemá cenu sa tým zvlášť zaoberať.

Moja žena tvrdí, že pre ňu je najdôležitejšie, že i po toľkých rokoch ju dokážem rozosmiať. Vždy pri mne stála, vždy som sa na ňu mohol na sto percent spoľahnúť. Navyše je nesmierne vzdelaná, veľa číta, pomáha mi s divadlom.

Neviem, v každom prípade už v dvanástich bol dospelejší než ja. Robí si profesúru v Oxforde. Keď sa ho opýtam, čo vlastne študuje, povie: „Juro, nepýtaj sa, to nikdy nepochopíš.“ Naučil ma jedno, že deti sa nemajú vychovávať podľa vlastných predstáv, má sa im nechať ich osobnosť, nenútiť ich, aby plnili naše nenaplnené sny. A na Filipa som nikdy ani ruku nedvihol. To by som sa asi zabil, keby som ho niekedy udrel.

Bol rozvážnejší a včas pochopil, že herectvo je bláznivé povolanie, s ktorým by si človek nemal začínať.

Napríklad náš rozhovor, keď vidím, že na mňa neútočíte.

Áno. Včera som si v starožitníctve kúpil ruské hodinky Vostok, ktoré majú vzadu napísané, že ide o jubilejnú edíciu pri príležitosti 50. výročia Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. A najviac ma zaujalo, že na nich bol nápis: vodotesné a protiprašné. Mám protiprašné hodinky... Kto také dnes má?!

Mám jednu teóriu – príslovie Človek je taký starý, ako sa cíti, je blbosť! Každý je taký starý, koľko má rokov! Niekto sa trebárs cíti mladší, tak začne chodiť vo vypasovaných tričkách a farbiť si vlasy, ale je to šialené. Vek je sprostosť. Kto to vymyslel? Staroba je sprostosť. Hrôza! (smiech)

No jasné, lenže to už by nikto nechcel zomrieť! Staroba je vlastne dobrá len preto, že potom sa vám umrieť chce. Poviete si: Všetko ma bolí, nič ma nebaví, tak už to zabalím. Mimochodom, tie medzníky 30, 40, 50, 60 veľmi úzko súvisia s jedlom. Musíte jesť stále menej a menej, aby ste vážili stále rovnako. I ja to tak robím a to je tiež hrozne smutné.

Hotel, práčovňa a moja žena, keď príde. Je to organizovaná mnohoročná skúsenosť s cestovaním. Mám, samozrejme, košele v Prahe, v Hamburgu aj v Bratislave. Ale bicykle mám len dva, v Prahe mi chýba. A mám len dva smokingy, lenže o jednom neviem, kde je. Takže to nie je stopercentne zorganizované. Napríklad dnes nemám ponožky... (smeje sa, zdvihne nohu na stôl a ukáže mokasíny obuté naboso).

Také jednoduché to nie je. Myslíte si, že na mojej polovici stola tu v kaviarni je neporiadok, ale pre mňa je to poriadok. Keby ste mi dali inde okuliare, budem ich hľadať. Môj neporiadok je môj poriadok. Môžem si dať zmluvu pod stôl, aby som ju nezabudol. I vo vašej kabelke je poriadok, však? V chaose, ktorý tam máte, sa predsa vyznáte len vy. Tak to je i s divadlom. Moje divadlo je presne organizované, len má inú logiku a iný zmysel než ostatné divadlá. Divadlo tu dnes nie je len preto, aby zabávalo ľudí, má hlboký zmysel.

Z Kene. Minulý rok som tam bol na Vianoce a na Silvestra. Páči sa mi a slon vraj prináša šťastie.

Hovorí sa to o mne, ale ja vlastne ani presne neviem, čo to znamená.

Dostal som sa medzi elitu režisérov a hercov. Náhodou som sa s nimi stretol a hrali v tom úlohu aj ďalšie zhody okolností. Ale je to šťastie? Poviem vám príhodu. Moja žena čakala Filipa, mala rizikové tehotenstvo. Dlho bola v nemocnici, nemohli sme sa vidieť, návštevy tam z hygienických dôvodov nemali prístup, veľmi chcela ísť domov. Odletel som do Mníchova a šiel som sa poradiť s jedným profesorom, či je možné ju pustiť domov. Zvolal konzílium a súhlasili. Keď som potom stál na dvore pod oknom a volal na Táňu, aby sa zbalila, okolo šiel mladý lekár: „Pán Kukura, vy ju skutočne beriete domov?“ pýtal sa. „A chcete mať dieťa?“ Odpovedal som, že áno. A on: „Na tom konzíliu som bol, ja by som ju tu na vašom mieste nechal,“ povedal a odišiel. Táňa zostala, a keď som z Mníchova volal, bola na operačnej sále. To zachránilo Filipovi život. Neviem, či je to šťastie.

Začal som sa obzerať okolo seba na ľudí a hovoril som si, kto by mi požičal desať mariek. Kto by mi ich dal, keby som ich potreboval?

Našťastie som ich nepotreboval, ale tam si ľudia peniaze nepožičiavajú. Keď idú spolu na obed, neplatí jeden za druhého. Potrebuješ požičať peniaze? Choď do banky.

To nepoznám. Nepoznám žiadneho Nemca, Rakúšana, Francúza, Číňana, Čecha, Slováka. Sú to len ľudia kvalitní alebo nekvalitní, slušní alebo neslušní, inak ich nerozlišujem.

To je otázka. Kamarátov mám mnoho, ale priateľov? Je luxus mať priateľov.

✔ Pred takmer tridsiatimi rokmi si vzal za ženu Táňu, ktorá je mu oporou a pomáha mu i v práci.
✔ Ich syn Filip má doktorát z Berkeley University v Kalifornii a momentálne si robí profesúru a prednáša v anglickom Oxforde.
✔ Žije striedavo v Hamburgu, Bratislave a Prahe, kde sa teraz cíti najviac doma.