Cestovateľ Rudolf Švaříček: O život mi išlo veľakrát

Hoci viac ako polovicu roka trávi na cestách, do rodnej krajiny sa rád vracia.

Na prvej expedícii si sa zúčastnil ešte pred revolúciou. So psím záprahom si s kolegami zdolal severný pól. Ako na túto výpravu spomínaš s odstupom času?

– Bola to expedícia, ktorá sa už nezopakuje. Vybrali sme sa tam so zúfalou výbavou a s českými horskými psami, ktoré sme zháňali po celej republike. Oči sme si chránili zváračskými okuliarmi, ktoré boli hrozne ťažké, ochrana pred mrazom bola tiež mizivá. V štyridsaťstupňových mrazoch som si na noc musel dávať nohy do batoha, aby mi neodmrzli. Mali sme stan bez dlážky a podopierali sme ho lyžiarskymi palicami. Nie som ani veľký milovník psov, takže aj s nimi som mal dosť problém. Práve ja som bol vodca, ktorého nasledovali. Zažili sme pikantné chvíle. Napríklad dva razy som sa prepadol pod ľad a utopil fotoaparát. Som šťastný, že sme to prežili, a zároveň som rád, že takáto dobrodružná akcia sa už neopakovala.

Po studenom kontinente nasledovali tropické ázijské i africké štáty. Podľa čoho si vyberáš svoje ciele?

– Mám dve veľké lásky, ktoré vyhľadávam, a to sú etniká a hory. Keď sa to dá skĺbiť naraz, je to tá najsprávnejšia voľba. Zaujímajú ma ľudské príbehy, miestne zvyky a tradície. Preto dlho kraľovala v mojich potulkách Nová Guinea, Etiópia, Uganda, Kongo, Juhoafrická republika a iné. Po toľkých rokoch sa teda slušne dohovorím indonézskym jazykom a ovládam základy svahilčiny. Bolo by hlúpe chcieť spoznať ľudí a neovládať ich reč.

Ovláda aj základy domorodých jazykov.

Teraz máš však najradšej Himaláje, ktorým si zasvätil aj výstavu v Bratislave.

– Výstava v Starej tržnici potrvá až do konca januára. Ide o vyvrcholenie mojich sedemnástich rokov putovania po svete. Makety typických stavieb, suveníry z ciest, fotografie a filmové projekcie vykresľujú himalájsku prírodu a život v nej. Zdá sa mi, že ľudia v horách sú duchovne čistejší, lepší. Každá krajina je však niečím zaujímavá. Na civilizované oblasti som ešte mladý. Ako dôchodca si budem užívať USA, Kanadu, Austráliu či Japonsko. Ale už teraz sa teším, že na budúci rok spoznám sever Tibetu, vrátim sa do Bhutánu i západného Nepálu. To sú pre mňa veľké výzvy. Tam sa dá za jeden deň prežiť to, čo u nás za mesiac.

Navštívil si viac ako šesťsto krajín sveta. Kde si sa najviac bál o svoj život?

– Tých situácií bolo, bohužiaľ, veľa. Nepotrebujem vyhľadávať adrenalín, ale veľakrát mu človek nezabráni. Keď sme zdolávali Mount Everest, museli sme prejsť vodopádom, ktorý má matematiku krutú a jasnú. V tom roku tam pred nami zostalo sedem ľudských životov. A takáto myšlienka ma nabíja pocitom, že sa možno nevrátim. V štáte Papua-Nová Guinea nás zas prepadli banditi, ktorí svoje obete obyčajne znásilnia a zavraždia. Myslel som, že je to moja posledná chvíľka v živote. O život mi šlo, keď generál v Rwande mi dal pištoľ na hruď a kričal, že ma zabije, alebo pri nepokojoch v Kongu, kde sa okolo nás strieľalo, my sme sa schovávali a vtedy som sa pýtal, prečo som práve teraz na tomto hlúpom mieste. Takéto nebezpečné okamihy sa množia, ale našťastie zatiaľ to vždy dopadlo dobre.

Zdolal aj severný pól.

Čím to je? Ako sa ti podarilo uniknúť?

– Je to iba o komunikácii, zachovať úsmev a pohodu na tvári, stále opakovať – no problem. V takýchto vypätých situáciách je to mi-moriadne náročné, ale dá sa to. Každý má podľa mňa vnútri schované niečo, čo v podobných momentoch vytiahne a problém vyrieši. Strach sa dostaví až vtedy, keď je po všetkom. Ale občas by som si prial, aby som nebol vodca skupiny. Sú totiž momenty, keď viem, že ide o život, ale musím pred ostatnými hrať, že je všetko v poriadku a som veľký silný chlapec. Keby to bolo inak, celá partička by sa položila. Nesmiem svoju neistotu a napätie ventilovať, ale dusiť v sebe. Napríklad banditi v Guinei sa dali podplatiť malou sumou bankoviek, hoci som mal so sebou drahú techniku, ktorú mi mohli pokojne zobrať. V ich myslení však pár peňažných papierikov znamenalo viac.

Bol si odkázaný aj na lekársku pomoc v zahraničí?

– Za tie roky je zbierka chorôb bohatá. Doniesol som si sedem malárií. Musím však povedať, že nemám žiadne zásadné následky. Na to, čo všetko som prežil a kde všade som bol, moje telo funguje výborne. Bol som v mnohých nemocniciach. Od Kamerunu cez Thajsko až po Kambodžu. Paradoxne, najhoršia malária ma zastihla v Čechách, kde lekári nemali k dispozícii dostupné lieky, takže mi šlo skutočne o život.

Adrenalínových zážitkov máš teda nespočetne veľa. Ale čo tak dopriať si klasickú dovolenku – more, slnko a ležanie na pláži?

–To je pre mňa nepredstaviteľné. Asi by som si hodil mašľu na najbližší strom.(smiech) Nielenže som také niečo doteraz neabsolvoval, ale som si istý, že v tomto živote to ani nezažijem. To by bolo čudné.