Škandál! Silvia Šarköziová z Cigánskych diablov o najväčšej hanbe v živote: Neverila, že sa jej TO stane

Ste spolu doma i na pódiu, aj v novom projekte Kings of the Gypsy Dance a Cigánski diabli spievate obe. Aké to je?

S: Dobré, pretože tak, ako nám je s manželom podobná, že vidíme spoločné črty, tak sa v nej vidíme aj v hudbe. Niekedy to je až vtipné, že rovnako cítime tú istú skladbu. Ernest nám určí nejakú pieseň, ktorú by sme mali spievať buď jedna alebo druhá a my to spievame veľmi podobne. Ona má toho teraz trošku veľa v škole, takže s nami spieva len tak často, ako jej dovolí čas. Na zahraničné cesty si ju neberieme skoro vôbec, to nám vyčíta, lebo to by veľakrát išla veľmi rada, ale ona je v prvom rade študentka, musí teraz veľmi veľa nasávať, čo sa týka jej osobnosti.

V: Konzervatórium je fajn v tom, že tam nie je stále vyučovanie, sú tam aj nejaké voľné hodiny, tak vtedy si vždy nájdem čas aj na svojich kamarátov. Ale určite sa snažím čo najviac učiť aj od mamy, aj od otca, oni sú moje vzory. Odmalička s nimi stojím na pódiu a užívam si to.

Je cítiť, že ste v rámci orchestra samé ženy v mužskom kolektíve?

V: Nie, vôbec nie. Ja som s nimi vyrástla, takže to už je rodina.

S: Dokonca, keď bola maličká, tak sme jej pred každou oslavou hovorili, že Vanesska, pozveme ti kamarátov, môžeš to s nimi osláviť v nejakom detskom kútiku a ona že nie, ja chcem, aby tam išiel Jožo a Tibor... Svoje detské narodeniny oslavovala s celou kapelou a to jej zostalo doteraz.

Vystihuje Názov Cigánski diabli aj vás dve?

S: Ja si myslím, že čo sa týka hudby, úplne spĺňame predstavy o našom pôvode, milujeme ju. A či sme trošku diablice? Na pódiu musíme byť. Lebo taký anjelik, človek, čo je rád v kúte, by sa asi dobre necítil pred publikom. Toto sa od nás očakáva a tam sa cítime dobre. Vanesska už od štyroch rokov.

Pocítili ste v súvislosti s vaším pôvodom niekedy v živote predsudky?

S: Trošku som to pocítila v Čechách, kde sme s celou kapelou zažili jednu nepríjemnú skúsenosť. Pred koncertom v Prahe sme chceli zájsť do kaviarne a vyslovene si vymysleli, že majú nejakú akciu a nepustili nás tam. To bol najotrasnejší zážitok, aký som kedy v živote mala. Dovtedy som neverila, že takéto niečo je možné, keď mi to niekto iný hovoril, ale stalo sa. Zatiaľ, chvalabohu, sme to nikde inde, v žiadnej inej krajine nezažili, a na Slovensku už vôbec nie. Možno je to naším povolaním, hudba je punc nášho pôvodu a ľudia uveria, keď cigánsku hudbu robia Cigáni. Ani ako dieťa som, chvalabohu, nič negatívne nezažila a myslím si, že Vanesska takisto nie. Ona skôr vždy bola tá, ktorá na to upozorňovala.

V: Ja som s tým ešte vôbec nikdy nemala žiadny problém. Aj v škole som sa vždy hrdila tým, že áno, som Cigánka. Načo by mi potom niekto povedal, že ty Cigánka, keď ja si to sama poviem. (smiech) Tým by ma určite neurazili.

S: Spolužiaci jej neverili, hovorili: Ale ty nemôžeš byť Cigánka, veď vy máte pekný dom, pekné auto a ty sa dobre učíš... Keď som potom prišla po Vanesku do školy, z diaľky kričala: Mama, povedz im, že som cigánka. Asi tým vyfúkla vietor všetkým, ktorí by jej chceli nadávať. Tie deti pochopili, že to nemá žiadny zmysel, keď je niekto takto spokojný sám so sebou.