Spevák Dan Bárta nie je obyčajný človek: Narodil sa s niečím, čo ho navždy odlíši od iných

Koncom septembra chystáte so skupinou Illustratosphere u nás turné „Prvý fiftýn 2015“. Nebolo ťažké vybrať len deväť miest?

Výber miesta je zväčša na Ďurkovi Kuchárekovi z agentúry. Ja mu len zavolám a láskavo prikážem, či by našiel priestory, kde by sme mohli hrať. Možno sa ešte môžem akurát tak opýtať, prečo tam nie sú Košice? Ale tie tam sú. No prečo tam sú alebo nie sú iné mestá, okrem Martina, to vie len on.

Tento maratón chystáte pri príležitosti 15-ročnej spolupráce. Bude prekvapenie?

V zásade ide stále o to isté – prierez tvorbou. Možno sa však pozrieme viac aj na staršie skladby a uberieme z nových... Uvidíme. Naši fanúšikovia sa tešia skôr z toho ako hráme, nie z toho, čo. Lebo celkom pekne vieme zahrať čokoľvek (smiech).

15 rokov je už celkom pekné výročie.

Je. Aj sa to celkom ponúka pripomenúť to výročným turné. Viem, že udržať v dnešnej dobe tak dlho kapelu, štýl aj predstavu o tom, ako by naša hudba mala znieť, už stojí trochu úsilia.

Čo ostatné výročia, nosíte ich v hlave?

Nie úplne všetko, ale všetko dôležité. Keby som zabudol, vnímal by som to ako osobné zlyhanie.

Ako ste oslávili vašu 45?

Už neoslavujem. Keď má človek v mojom veku narodeniny, je príjemné skôr pogratulovať mame k narodeninám jej potomka. Ale ja nie som dobrým „slávičom“ vlastných narodenín.

Možno oslavujete každý nový deň?

Že som rád, že sa každý deň narodím, že som v spánku nezomrel, všetko slniečkové? Dalo by sa, no večer, keď je hotovo, je to lepšie. (smiech)

Turné bude maratón, posledný album sa volá Maratonika, váš vek je už ako jeden zabehnutý maratón (42,195 km, pozn. redakcie). Ste bežec na dlhé trate?

Som výbušný typ. Na maratón by ma nedostali. Skôr na rýchly šprint. No keď sme na turné, je fajn nemať to rozbité po častiach, ale v jednom bloku. Každý deň odráža ten predchádzajúci a môžeme rýchlo naprávať chyby. Rozoberieme ako sme hrali a môžeme to hneď druhý deň skúsiť inak. Stále sme „v tom“. Je to rýchly „upgrade“ (vylepšenie, pozn. redakcie).

Čím podľa vás vystupujete z bežného radu?

Možno len tým, že som sa narodil s talentom vnímať hudbu ako štruktúru, s nejakým citom pre jej formu. Inak som ako každý iný. Nie som človek, ktorý by rád nespal, občas si nevypil s kamarátmi, nehneval sa na seba, že urobil zlé rozhodnutie, nemal rád zlato a drahé kamene...

Obyčajný človek nemá po sebe pomenovanú vážku (Gynacantha bartai, pozn. redakcie) a nie je spoluautorom odbornej monografie o vážkach... Ešte ich fotíte?

Stále. Fotím, scanujem a spracúvam ich podobenky do elektronickej podoby. Ale to je vec učenia sa, tam o žiadne zásadné vlohy nejde, len o to, že viete spozorovať, čo máte rád a potom sa od toho nedáte len tak odtrhnúť (smiech). A keď sme pri tých výročiach, budúci rok to bude už 20 rokov, čo som po prvý raz vyfotil vážku!

Nemáte v pláne ďalšiu knihu alebo výstavu?

Možno, ale zatiaľ je to len vo fáze veľmi nejasnej predstavy...

V hudbe hľadáte súlad a harmóniu, aj v živote?

To hľadá asi každý. Opak by nemal logiku. Je to predsa niečo, čo človeku dáva pokoj.

Čo vás teda rozhodí?

Čokoľvek. Vlastne... všetko. (smiech)

Akú hudbu počúvate?

Teraz žiadnu. Radšej si skúšam niečo svoje. Hľadám ten súlad, noty, aby som našiel niečo, o čo sa môžem oprieť, ako o čosi vlastné.