Spoveď Václava Vydru: Mama zažila lásku ako z románu

Včera uplynulo 30 rokov, čo nás opustila veľká dáma a skvelá herečka Dana Medřická. Ľudia ju milovali, mala iba šesťdesiatdva rokov.

"Bola človekom, ktorého som na svete miloval najviac," zveril sa nám jej jediný syn, herec Václav Vydra (57).

Čím mu chýba? Ako vychádzal s jej druhým manželom? A čo jej nestihol povedať?

O smrti vašej mamičky sa toho veľa nevie. Snáď len to, že išlo o náhle úmrtie. Čo sa vlastne stalo?

Z ničoho nič sa jej urobilo zle. Odviezol som ju do nemocnice, kde mi povedali, že prekonala infarkt. Ležala tam asi týždeň, potom zomrela ...

Bola pri vedomí?

Áno, hovorili sme spolu. Každý deň som bol pri nej.

Vedela, že umiera?

Uvedomovala si to ... O smrti ale nehovorila.

Keď zomrela, mali ste len dvadsaťsedem rokov. To pre vás musela byť veľká rana ...

Ani smrť otca, ktorý zomrel tri roky pred ňou, ma nezasiahol tak veľmi, ako toto. Otec bol už veľmi chorý, mal roztrúsenú sklerózu, zle chodil, bolo to s ním naozaj ťažké. Mama sa o neho úžasne starala. To, že zomrel, bolo vlastne vyslobodenie ako pre neho, tak aj pre mamu. Táto smrť bola ale úplne nečakaná ... Bol to pre mňa obrovský šok.

Šieste narozeniny Václava Vydru.

Ako ste sa s tým vyrovnával?

V tej dobe som už bol síce ženatý, ale keď prídete o oboch rodičov, je to niečo iné. Mal som pocit, že som na svete zostal úplne sám ... Veľmi ma to zasiahlo. Ale teraz viem, že je tu mama pre mňa stále a že ma sleduje.

V tej dobe bola vaša mamička druhýkrát vydatá za Španiela Artemia Preciosa Ugarte a spolu prežívali jeseň lásky. Ako na jej smrť reagoval on?

Bol práve v Španielsku. Keď sa to stalo, volal som mu. Okamžite prišiel, ale bohužiaľ mamu už nestihol. Keď priletel, tak mama zomrela. Už ju videl len v márnici. Bolo to smutné. Aj pre neho to bola strašná rana. Ťažko sa s tým vyrovnával.

Ako sa spolu vôbec zoznámili?

"Pätnásť rokov tu žil, učil ekonómiu na vysokej škole. Dokonca sa mu tu narodili aj dve deti, celkom mal teda tri. Pravidelne chodil do divadla a mamu obdivoval. Keď sa rozhodol so svojou vtedajšou manželkou vrátiť domov do Španielska, chcel sa s ňou rozlúčiť. A tak kúpil kyticu ruží a po predstavení na ňu počkal.

Čo bolo ďalej?

Potom poslal pár pohľadníc, otec si ich ešte doma schovával. Jeho snom totiž bolo raz sa pozrieť do Španielska a takmer sa mu to aj splnilo!

Rozprávajte ...

Artemio potom začal obchodovať s českým sklom a služobné cesty ho zaviedli až do Prahy. Zohnal si lístky do divadla a cez jednu známu pani nechal mame odkázať, že by ju nejakí Španieli po predstavení radi prišli pozdraviť. Mama ešte otcovi žartom hovorila: To by bola sranda, keby to bol ten náš Španiel.

A bol ...

Áno. Mama ho potom pozvala k nám na večeru. Ja som bol v tej dobe na vojne, ale práve som bol doma. Bolo to milé stretnutie. To bolo v zime. On nás potom na oplátku pozval do Španielska. Mali sme tam stráviť prázdniny. Lenže otec na jar otec zomrel ...

Ako to nakoniec dopadlo s výletom?

Ja som bol stále ešte na vojne, tak som ísť nemohol. A mama hovorila, že tam predsa sama nemôže ísť. Úplne tvrdo som ju vtedy prehováral, aby letela, že už sa tam tiež nikdy nemusí pozrieť. Nakoniec teda súhlasila. Artemio jej tam zariadil všetok servis, nemusela sa absolútne o nič starať. Zo Španielska prišla nadšená, pripadala si tam ako kráľovná.

Dana Medřická podporovala syna vo všetkom. Aj v zbieraní odznakov.

Čo bolo ďalej?

Na jeseň jeho manželka zomrela na infarkt.To sú tie osudy. Postupne si začali telefonovať, on volal skoro každý druhý deň, hodiny a hodiny spolu hovorili, česky aj po francúzsky. Až nasledovalo ďalšie pozvanie do Španielska. Mama tam strávila celé prázdniny, potom aj Silvestra. Dali sa dokopy, vzali sa, precestovali spolu autom celú zem. Bolo to krásne, mama doslova žiarila. Bohužiaľ to šťastie netrvalo dlho. Dva roky na to mama zomrela.

Ako ste spolu vychádzali?

Výborne! Bol to úžasný človek, elegán, džentlmen. Strašne sme si rozumeli. Som vďačný, že som ho mohol spoznať. Aj po smrti mamičky som k nemu do Španielska chodil každý rok. A celé prázdniny nás tam hostil. My sme len vymenili 300 mariek, ktoré sme schovali do zubnej pasty a išli sme.

A stále žije?

Bohužiaľ, zomrel pred piatimi rokmi. Dožil sa ale krásnych deväťdesiatich rokov. S jeho deťmi sme stále v kontakte, pravidelne si voláme.

Keď ste s mamou zostali sami, preberala s vami svoj nový románik?

Trošku áno. Chcela samozrejme vedieť, čo si o tom myslím. A ja som z neho bol nadšený! Ich vzťahu som fandil, prial som im to veľmi."

A vy ste s ňou konzultovali svoje súkromie? Poznala napríklad vašuj súčasnú manželku Janu Bouškovú?

Janu poznala dobre, ale to sme spolu ešte neboli. Samozrejme vedela, že sa mi páči, že ju mám rád. Do vzťahov mi však nehovorila. Len bola trochu zarazená z mojej prvej svadby, pretože si nepredstavovala, že sa budem tak skoro ženiť. Ale brala to tak, ako to je, že si každé dieťa tú pusu musí nabiť jednoducho samo a nemá cenu čokoľvek hovoriť. Ako sa hovorí, cudzie odreniny nebolíia...

Čím vám mamička najviac chýba?

Tým, že sa spolu nemôžeme rozprávať. Paradoxne, keď žila, tak ja som sa s ňou rozprával minimálne. Ona by si to pritom strašne želala, aby som jej rozprával o svojom živote, mojich predstavách. Ako žijem, čo by som chcel. Ja som bol ale hrozný introvert a držal som si to v sebe. Veľa o mne nevedela. Teda presnejšie povedané ako každá mama vedela všetko, len to nevedela odo mňa.