Dokonalá Vica Kerekes vás ŠOKUJE: TOTO si myslí o svojich nahých filmových scénach. Ejha!

V poslednom filme Snúbenec alebo milenec ste stvárnili hlavnú postavu cukrárky, ktorá sa zamotáva do siete lží. Ste si s Dórou v niečom podobné?

– Ja tvrdím, že nie, režisérka, že áno. (Smiech.) Že všetko neskutočne kontrolujem a musí to byť tak, ako chcem ja. Ale ja hovorím, že vôbec. Postupne som však zistila, že v niečom má možno pravdu. Čo sa týka práce, nevedela som začať hrať, kým som nemala vlasy tak, ako som si predstavovala, že by ich mala Dóra. Musím to mať dokonalé, aby tá postava mohla začať fungovať. Čítala som rozhovor s Audrey Hepburnovou a aj ona hovorí, že nikdy nevedela hrať bez toho, aby mala dokonalý kostým a vlasy. (Úsmev.)

Za túto úlohu ste dostali cenu za najlepšiu komediálnu herečku na Gelos Comedy Film Festival v Moskve. Čakali ste taký úspech?

– To ani nie. Skôr som mala obrovský strach, pretože prvýkrát som mala, poviem to tak dramaticky, rolu, ktorá stála na mne a od toho záviselo aj to, aký bude film. Cítila som veľkú zodpovednosť, že keď sa to nepodarí, keď to nezaujme ľudí, tak za to môžem aj ja. Pred tým, než sme začali nakrúcať, som si dala sľub, že nebudem tlačiť na pílu. Samozrejme, keď sme to dokončili, mala som v hlave myšlienky, aké to je, či to bude fungovať. Mne nie je jedno, aký bude výsledok.

Vo filme pečiete. Máte vzťah k pečeniu?

– Nie. (Smiech.) Rada jem domáce koláče a zákusky. Varím, ale nepečiem, a to preto, lebo keby som piekla, tak to by som všetko zjedla. Som rada, že nemusím piecť nikomu, lebo ani môj milovaný nemá rád sladké.

Počas života sa dostávame do rôznych situácií. Čo by sa muselo stať, aby ste vedome klamali?

– Každý občas v živote zaklame. Neviem si predstaviť, že nájdeme na svete človeka, čo by to neurobil. Možno nejakí zenoví budhisti môžu byť od toho oslobodení. (Smiech.) Veď aj malé pozitívne klamstvá sú klamstvá. Ťažko povedať, čo by sa muselo stať. Možno som klamala vtedy, keď som nechcela toho druhého zraniť, alebo som nebola celkom úprimná, keď sa niekto pýtal na osobné veci. Ale to ani nie je klamstvo, len to človek povie iným spôsobom. Viem, že som aj ubližovala ľuďom, ale dôležité je, že človek si to uvedomí a snaží sa to napraviť.

Viete klamstvo odpustiť?

– Dokážem odpustiť. Lebo viem, že sme len ľudia a nie sme bohovia. Robíme chyby a na svojich chybách sa učíme. Vždy dávam druhú šancu.

A čo, naopak, odpustiť v žiadnom prípade nedokážete?

– V žiadnom prípade? Nemám rada nenávisť voči druhému pre to, že je iný. Inak sexuálne orientovaný, to je veľká téma. Nechápem voči nim tú nevraživosť a vôbec nedokážem akceptovať, keď je niekto rasista. To u mňa jednoducho neprejde.

Než vás prijali na VŠMU, chceli ste ísť na policajnú akadémiu. Čo vás na tom lákalo?

– Bola som zvedavá, či sa tam dostanem. (Smiech.) Poznáte vtipy, že keď chceš byť policajtom, netreba ti rozum? Samozrejme, tak to nie je. Hlásila som sa na inšpektorát, chcela som byť detektívka. Bola som zvedavá, nikdy som o tom nesnívala, ale to ani o herectve. Preto bolo super, že v daný moment, keď som sa musela rozhodnúť, čo ďalej, som čítala, že otvárajú policajnú akadémiu. Trénovala som a dostala som sa do tretieho kola, to bol tiež úspech.

Čo vás potom priviedlo k herectvu?

– Začala som rozmýšľať nad tým, podľa čoho si vybrať školu a budúcnosť. Určite nie podľa túžby svojich rodičov. Poviem to cudzím slovom, ktoré to krásne vystihuje: „pushing“ som nikdy nemala od rodičov, ale viem, že veľa detí to má. V tomto zmysle som bola slobodná, oni chceli, aby som sa vždy rozhodla sama. Aj som mala takú povahu, že som sa rozhodovala sama. (Smiech.) Premýšľala som, či si vybrať podľa toho, aby som bola úspešná, bohatá alebo že je to trendové. Rozhodla som sa podľa toho, čo mám v sebe, a bolo to herectvo. Na papier som si vypísala všetko, čo v sebe mám, čo nemám, a kreslila som si to... (Smiech.)

A tak ste herečkou...

– Vybrala som si túto cestu s tým, že uvidím, či sa budem cítiť naplnene. Lebo v tom momente, keď sa musíme rozhodnúť, sme ešte deti. Je to taký tlak, že sa musíte rozhodnúť na celý život. Ale to tak nie je. Veď to môžeme neskôr zmeniť, ale žiada si to, samozrejme, odvahu. Nie je to fatálne. Tak som to brala, že vyskúšam, dôležité je niečo študovať. A na veľa vecí môžem prísť postupne.

Vo filmoch ste hrali aj nahá. Ako zvládate podobné scény?

– Keď je to pred kamerou, tak mi to nerobí problém, lebo tam nie som sama za seba. Nechcem padnúť do kategórie hercov, ktorí riešia telo, lebo chcú vyzerať úžasne. Keď herec nechce ukázať svoje telo, lebo je nedokonalé, je to pre mňa falošné. Herectvo robím, lebo sa musím stotožniť s rôznymi ženami na svete. Musím do toho zapojiť telo aj dušu. A ukazujem to tak, ako to je. Toto nie je prehliadka krásnych tiel. V tom momente by som pociťovala, že tam nemám čo hľadať, keby som rozoberala, že tu mám jednu striu, tam druhú. Telo je prostriedok. Je nádherné. Chcem ukázať, že sa zaň nemusíme hanbiť. Žena tu má svoje miesto, je krásna aj s kilami navyše. Telo je pre mňa božstvo. Každé telo, nielen to dokonalé.

A nikdy ste neoľutovali, že ste nakrúcali aj tieto odhalené zábery?

– Veľakrát som to možno ľutovala. Lebo teraz sa dá film aj zastaviť, odfotiť, to kedysi takto nefungovalo, dnes to ľudia zneužívajú. Ale povedala som si, budem teraz cenzurovať samu seba? To nechcem. Tí ľudia, ktorí to vyfotia a chcú toho druhého nejako zhodiť, to dostanú od života späť. (Úsmev.)

Deti sa zvyknú vysmievať za ryšavé vlasy a pehy. Zažili ste to aj vy?

– Samozrejme. Hovorí sa, že deti sú ešte nepoškvrnené. Ale to nie je pravda. Nedávno som počúvala jedného psychiatra, ktorý hovorí o tom, že detičky sú strašne agresívne, pretože empatii, spolupatričnosti a súzneniu s druhými sa musia naučiť. A ja vnímam, že deti sú nielen rozkošné. Mám nadhľad. (Smiech.) Preto je dôležitá rodičovská ruka a nepáči sa mi trend toho, že nechajme všetko na dieťa. Potrebuje presne ukázať empatiu, to, aby sa vedeli podeliť, prijať ľudí, aj keď sú iní.

Aktuálne vás budeme môcť vidieť aj v SND v hre Hriech. Verejnosť vás vníma skôr ako filmovú herečku...

– Kým som neskončila VŠMU, tak som bola divadelná herečka. Aj ako dieťa, keď som hrala ochotnícke divadlo s mamičkou. Až neskôr som si povedala, že kamera je taká záhadná, rada by som to vyskúšala. Potom to zrazu prišlo a povedala som si, vau, to je niečo pre mňa! (Smiech.) Vo filme ma obklopujú neustále prekvapenia. Nemám rada istotu. Lebo keď ju nehľadám, tak som stále v neistote a potom ma nemôže nič prekvapiť. To je moja filozofia. Pre mňa istota je neistota. (Smiech.)

Tento rok ste oslávili 40 rokov. Cítite sa nejako inak?

– Cítim sa oveľa lepšie, než som sa cítila predtým. Ozaj, mám pocit, že keď sa pozerám na staršie fotky, keď som mala 23, 24 rokov, tak vyzerám veľmi unavene. Akoby som niesla na chrbte ťarchu celého ľudstva. To asi preto, lebo sa mi dialo veľa zmien a ja som typ, na ktorom všetko vidieť. Aj moje telo reaguje, moja pleť na všetko reaguje. Ale rada sa pozerám aj na tie staršie fotky, lebo je úžasné vidieť, ako sa meníme fyzicky a že to vnútro sa odráža aj navonok. 

Prezradila o sebe

✔ Aké je vaše obľúbené jedlo?

– Halušky.

✔ Čo máte na sebe najradšej?

– (Smiech.) Neviem! Ja sa mám rada celkovo.

✔ Kto je vaším najväčším vzorom?

– Moja matka.