Doteraz o tom MLČALA! Monika Hilmerová má za sebou ŤAŽKÝ pol rok ODLÚČENIA od rodiny...

Chvíľu som zostala zaskočená, že čím by mal byť pre mňa jubilejný… (Smiech.) A to je aj odraz toho, ako to vnímam. Nevenujem tomu veľa pozornosti. Niekedy sa mi stáva, že ani neviem, koľko mám rokov, jeden či dva roky, plus mínus, poviem inak, než je skutočnosť. (Smiech.) Ale teraz, ako ste to spomenuli, asi začnem premýšľať nad tým, ako tú päťdesiatku s ľuďmi, ktorých mama rada, oslávim. V každom prípade si veľmi budem vážiť to, ak sa tej päťdesiatky v októbri dožijem a budem za to vďačná.

Asi ani nie. Som spokojná s tým, čo zažívam každý rok bez ohľadu na jubileá. Samozrejme, že aj ja sem-tam o niečom snívam, ale nesmerujem to tak, že to musí byť práve v tom-ktorom roku alebo v tomto, keď budem mať päťdesiat. Ale ktovie, možno ešte zmením názor. (Úsmev.)

Nie, vôbec nemám skúsenosti z tejto oblasti a neinklinujem k podnikaniu. Ale to je preto, že mám, chvalabohu, od detstva veľa práce a ponúk v oblasti herectva, takže ani mi nenapadne rozmýšľať nad niečím iným.

Nič iné, hoci mám vyštudovanú aj filozofickú fakultu – odbor andragogika, čo je veda o výchove a vzdelávaní dospelých. Po skončení tejto školy som sa však rozhodla ísť na VŠMU, pretože už od mojich šestnástich rokov som naplno hrala v divadle. Herectvo je veľmi pestré, zahŕňa dabing, spev, tanec, hranie v divadle či pred kamerou vo filmoch, v seriáloch. A to ma na ňom baví.

Veľmi sa z toho teším, je to pre mňa obrovská satisfakcia, že robím na projektoch, ktoré majú takúto krásnu spätnú väzbu. A čo pre to robím? V živote je potrebné mať aj šťastie, ale okrem toho sa snažím byť vždy pripravená, dať do roly maximum, byť zodpovedná, pracovať na sebe, jednoducho ísť naplno a akoby vždy odznova, nech sa vo svojom hraní rozvíjam.

Keď som pred 16 rokmi pol roka žila a pracovala v Prahe. V SND som dala výpoveď, pretože v Česku som hrala hlavnú postavu v seriáli Svetlá pasáže a bolo to časovo veľmi náročné, takže som si musela vybrať. A rozhodla som sa do tej Prahy ísť. Polrok bol na jednej strane pekný, lebo som sa z pracovnej stránky veľa naučila, dostala som skvelú príležitosť, ale zo súkromnej stránky bolo tých šesť mesiacov náročných a ťažko som to niesla. Odlúčenie od rodiny a podobne.

Snažím sa o seba starať a to nielen zvonka, ale aj vnútorne. Veľmi dôležitá je pre mňa aj určitá psychohygiena, zdravý životný štýl, zdravé stravovanie. A čo sa týka mejkapu, vlasov, oblečenia, tak to už záleží na situácii. Veľakrát som v civile, ako ja hovorím, „na prírodno“ a cítim sa tak dobre, inokedy mám zas potrebu nalíčiť sa, aby som sa cítila dobre.

Veľmi rada lyžujem. Minulý rok, a ani tento, sa mi však na svah nepodarilo dostať pre pracovné vyťaženie. Síce to cez vianočné prázdniny chvíľu vyzeralo nádejne, že si na dva dni odskočím a zalyžujem si, ale nakoniec začalo pršať a bol odmäk, takže z toho nič nebolo. Ale v zime zbožňujem aj prechádzky, severskú chôdzu, a v posledných rokoch, najmä beh. Predtým som behávala iba v lete, ale zistila som, že aj zimný beh má svoje čaro. Len sa treba dobre obliecť.

Nič také vážne sa mi, našťastie, nestalo. Keď som ako dieťa lyžovala na Chopku, zlámala som lyže. Boli tam veľké bubny a nejako som ich nevedela obísť, tak som prešla rovno cez ne skoro celý svah „šusom“ strmo dole, až kým nebolo po lyžiach. Aj bežky som dolámala. Ale ja som som zostala celá. (Smiech.)

Na zime milujem, keď sú Vianoce a všetky tie rituály s nimi spojené, tradície… Keď je sneh, je to nádherné. Pre mňa je sneh nesmierne romantický. Je mi ľúto, že tých zasnežených dní je teraz oveľa menej ako voľakedy.

Áno, sledovala, ale nie stále. To nestíham, pretože ho vysielajú vtedy, keď som ešte v práci alebo sa vtedy venujem doma rodine. Ale aspoň z času na čas si pozriem nejaké sekvencie, aby som mala spätnú väzbu v tom, ako to hrám a aj ako to v konečnom výsledku celé vyzerá.

Mne sa veľmi páči postava Vilmy, nemám dôvod uvažovať o inej. Obdivujem na nej jej hodnoty, to, ako sa vie rozhodnúť pre správnu vec aj na úkor seba, alebo aj keď to je pre ňu nebezpečné. Páči sa mi tento druh odvahy.

Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že úspešným projektom sa väčšinou darilo takých päť rokov. Verím, že aj v tomto prípade to má šancu dopadnúť podobne (Úsmev.)