Emma a Ema Tekelyové: Čo musia tajiť pred svojimi mužmi?

A čo také do tých koláčov dávate, že sa od nich nepriberá?

Ema: Všade máme ako zdravú ingredienciu prírodný trstinový cukor a pečieme zo špaldovej múky, ktorá má trochu orieškovú chuť.

Emma: Používame bežné potraviny, vyhýbame sa tukom, bielemu cukru aj múke i umelým prísadám. Od tvarohu, ovsených vločiek, jogurtu, kakaa, orechov, jabĺk ani od 70% čokolády sa nepriberá. Iba ak by ste zjedli naraz celý plech!

Vašu bábovku z ovsených vločiek piekla aj Zdena Studenková, ktorá prvú knihu krstila. A pochvaľoval si ju aj jej partner Braňo Kostka. Môžu vločky chutiť aj mužom?

Ema: Môžu. Raz nám písal jeden pán, ktorému manželka „podhodila“ kúsok bábovky z ovsených vločiek. Z čoho je, mu povedala až potom, keď videla, že mu zachutila.

Emma: Ja napríklad dávam ovsené vločky tajne aj do polievky či fašírok alebo do zásmažky.

Prečo tajne, keď vaši muži vedia, že pečiete zdravo?

Emma: O koláčoch to vedia. O ostatnom nehovoríme. (smiech)

Pečiete obe spolu?

Emma: Väčšinou áno. No ja som pomocník a ochutnávač. A viete čo? Ja som teraz tá, ktorá kričí – Pridaj, je to málo sladké! (smiech)

Nie je to záväzok, keď vydávate tieto knihy, že každá návšteva očakáva nejaký „sladký zázrak“?

Emma: Je. Každá návšteva sa nevie dočkať dezertu. (smiech)

Emma, snáď to môžem prezradiť, ale vy máte celý život 54 kíl! Obe vyzeráte perfektne. Ste štíhle, elegantné. Ako sa udržiavate vo forme, cvičíte?

Emma: Ja som začala až po 50-tke. Nezdalo sa mi predtým elegantné sa pri cvičení potiť, radšej som nejedla. Teraz cvičím dvakrát do týždňa zoštíhľovací program, ktorý som vydala aj na DVD. Okrem toho, bývame na dedine, máme psa, bicykle, jazero, takže vedieme normálny dedinský život na čerstvom vzduchu.

Ema: Ja behávam. Ráno si dávam so psom veľké koliesko a potom aj večer. Keď mám málo, idem na vzduch vyvetrať si hlavu ku jazeru, alebo na bicykel.

Takže ste si ako dve rodené Bratislavčanky zvykli na dedinu celkom dobre.

Emma: Spočiatku sme si život na dedine ani nevedeli predstaviť. Tak sa to nejako zomlelo, že sme sa tam najskôr odsťahovali my a bratislavský byt sme chceli nechať Emke. Tá tu však nechcela ostať veľmi sama, a keď nás prišla pozrieť a videla to malebné prostredie domčeka pri potoku, prestala váhať.

Ema: Urobila som si bio hriadku, pestujem paradajky, uhorky, tekvicu, jahody, bilinky, maliny, ríbezle, po plote sa ťahá fazuľa... Je to malinké, ale na robotu to stačí. (smiech)

Povedzte mi, ako to všetko stíhate. Pendlujete medzi Prahou a Bratislavou, šéfujete ženskému časopisu, robíte knihy. Vaša mama má zase reláciu v televízii i rádiu...

Ema: Baví ma to. Všetko si vypestujem od semiačka. Od jari máme doma samé tégliky od jogurtov s rastlinkami, ktoré premiestňujem na slnko. Väčšinou toho vypestujem viac a rozdávam. (smiech) Emma: Mňa to fascinuje... Moji rodičia mali záhradu, a bola len na robotu.

Nebodaj ešte aj zavárate?

Ema: Zaváram. Čalamádu, fazuľku, marhule, robím ríbezľový či černicový džem a bez chémie. Keď mám veľa paradajok, robím pretlak a v zime mám do desiatich minút hotovú paradajkovú polievku.

Emma: Neviem, odkiaľ to Emka vzala. Asi že žijeme najrýchlejšie obdobie v dejinách a nestačíme sa regenerovať. Na rok 2013 bol dokonca celosvetovo vyhlásený trend záhradkárčenia. Keď vidím Emku, s akou prirodzenosťou a nadšením to robí, vyslovene ma to k tomu ťahá. Vlastne sa teraz ja učím od dcéry žiť.