Ervín v Dunaji šialene miluje nádhernú Kristínu, ale čo REALITA? Fešák priznal, či je ZADANÝ!

Hrá, spieva, tancuje a ešte aj výborne vyzerá. Košičan Karol Tóth vedie kočovný život, v devätnástich odišiel do Komárna, neskôr sa usadil v Budapešti, odkiaľ nedávno ušiel za tichom. Úžasne talentovaný herec, ktorého poznáte z Druhej šance, Dunaja či šou Tvoja tvár znie povedome, vedel čím chce byť už od svojich ôsmich rokov. Pre Báječnú ženu porozprával, ako vyzerajú jeho dni, kde a s kým teraz žije.

Kedy si zistil, ktorým smerom sa chceš uberať a že máš takýto veľký talent?

Už ako malý chlapec som sa hral doma na divadielko a staval som scénu, svietil, vyberal som lístky a hral pre rodičov. Bolo celkom jasné, akým smerom sa vyberiem. Ako osemročný som sa definitívne rozhodol, keď som hral v divadle Thália v Košiciach. Odvtedy sa tá ambícia nezmenila. Stále som chcel byť hercom. >>>

Cítiš sa ako sexsymbol, keďže si takto často označovaný?

Mňa to veľmi prekvapilo, keď som to niekde videl a necítim sa ako sexsymbol. Alebo pre to nič nerobím. Niekde vzadu v hlave v kútiku, to ale poteší.

Nebál si sa toho? Že ideš do neistého prostredia, kde si buď top herec, alebo v divadle, ktoré predsa len nie je dostatočne finančne ohodnotené.

Neriešil som to. Nikdy som nesníval o tom, že budem bohatý a zarábať milióny. Vždy som rátal s tým, že herectvo nie je bohvieako zaplatené. Ale robím, čo mám rád a to je šťastie.

Ako vyzerá tvoj bežný pracovný deň?

V Dunaji som skončil, takže ten už netočím. Moje dni sú totálne nesystematické. Raz robím divadlo v Budapešti, raz v Komárne, inokedy točím v Košiciach reláciu, potom chodím do Bratislavy. Stále je ten režim iný, v inom čase sa musím zobudiť, čaká ma cesta a neviem si nastaviť systém. Ale som s tým okej. Snažím sa mať aspoň ranné a večerné rituály, nech mám aspoň nejaké istoty počas dňa. Ranná káva na terase a večerné čítanie je stále a medzitým je už čokoľvek.

Čo je pre teba viac, divadlo alebo seriály či kamera?

Nechcem to porovnávať, pretože na akúkoľvek prácu sa veľmi teším. Kamera má svoje čaro a veľmi rád točím a divadlo má zasa iné čaro. Ten „pach divadla“. Keď vstúpim do budovy tak je to niečo úplne iné a neporovnateľné.

Nie je ťažšie hrať divadlo?

Ani nie, ale keď už hovoríme o ťažkostiach, dlhé roky som nehral po slovensky a keď som začal točiť v Bratislave, robila mi slovenčina problém. Mal som prízvuk, plietol sa mi jazyk, ale pomaly a isto to eliminujem. >>>

Vôbec som nad tým nerozmýšľal. Mám chvalabohu toľko roboty, že nemám na to priestor. >>>

Som rád, keď sa to strieda. Hral som nečitateľného Daniela Černého v Druhej šanci a to bolo v tej postave super. Také niečo som ešte v živote nehral. Celé herectvo som si vybral práve preto, že každý mesiac alebo aj každý večer, keď hrám v divadle, vleziem do kože niekoho iného. Striedam tie emócie, životné príbehy a duševné pozadia, ktoré tie postavy majú.

Určite niečo z toho vo mne ostane a nejako ma to poznačí. Treba to mať pod kontrolou.

Donedávna to bola Budapešť, ale presťahoval som sa do jednej malej dedinky medzi Bratislavou a Budapešťou. Užívam si svoj dedinský život. Mám výhľad na les, je tam ticho. To, čo mi prekážalo v Budapešti, tu nie je. Teraz mám na výber. Základ je pokoj a keď chcem niekam ísť, sadnem do auta a som v Budapešti alebo v Bratislave. Prišiel som do veku, že si užívam ticho.

Milujem bicykel. Teraz, keď som sa nasťahoval k lesu, tak som často na bicykli. Dám si aj 30 až 40 kilometrové ťažšie trasy, chodím si zabehať, meditujem a snažím sa držať pod kontrolou zdravšiu stravu. Aj keď sa mi to nie vždy darí.

Som single. Potrebujem teraz priestor pre seba, nastalo veľa zmien v mojom živote, aj to sťahovanie napríklad. Musím si nájsť svoje miesto vo svete a keď ja budem vyrovnaný so sebou, vtedy bude mať možnosť aj niekto iný so mnou.