Eva Hurychová: Ďakujem osudu, že som nezomrela

Viac ako osem rokov ste boli obeťou domáceho násilia. Ticho ste to trpeli až donedávna. Kedy nastal zlom a rozhodli ste sa, že denníkom dáte knižnú podobu?

– Denníky som si začala písať preto, lebo som o svojej situácii nebola schopná hovoriť. A tak som sa zdôverovala aspoň listom papiera. Keď som dopísala prvý zošit o svojom trápení, povedala som si, určite už nebudem písať ďalší. Keď som dopísala druhý, pomyslela som si, že to bol isto posledný. A keď som aj tretí zaplnila, už som si písala poznámky len na zdrapy papiera. Rozhodla som sa napísať knihu, aby som ženám ukázala, že nie sú samy, a chcem im dodať odvahu. Je dôležité, aby sa o tejto problematike rozprávalo, lebo mlčanie nič nevyrieši.

Za Jiřího Mošnera ste sa vydávali z čistej lásky. Kedy sa milujúci manžel začal meniť na tyrana?

– Nepriateľské postoje, zvláštne nálady a prchkosť sa u neho začali prejavovať ešte pred svadbou. Postupne sa to stupňovalo a vždy to vyvrcholilo do nepríjemných záležitostí. Bolo to hlavne o tom, že keď sme sa na niečom dohodli, nikdy to nesplnil. A keď som mu to pripomenula, namiesto vysvetlenia začal na mňa útočiť. Na začiatku som na to nebrala ohľad, nechcela som zničiť náš vzťah. Myslela som si, že sa mi to podarí preklenúť, že sa to zlepší a po svadbe bude iný. V kútiku duše som si priala, aby sa to s príchodom detí zmenilo. Bola som zamilovaná a od začiatku som si myslela, že on je ten, pre ktorého som sa narodila. Bola to obrovská chyba. Keď sa vo vzťahu prejaví násilie raz, už sa to bude len stupňovať. Ženy by nemali tolerovať ani jednu facku.

Koľko ste ich tolerovali vy?

– V mojom prípade fyzických útokov nebolo veľa. Jeden bol pred svadbou, ďalší prišiel po niekoľkých rokoch, keď naše dvojičky mali šesť rokov a pred nimi mi dal päsťou do tváre. Po tomto incidente k nám hneď prišla učiteľka angličtiny, ktorá Jiřího doučovala, deti jej to povedali a on sa tváril, že sa nič nestalo. Posledný raz sa ma dotkol pred štyrmi rokmi. Jeho úder zasiahol moju krčnú tepnu a musela som vyhľadať lekársku pomoc. Ja som predovšetkým čelila neustálym vyhrážkam a psychickému týraniu. Nedá sa povedať, či je horšie psychické, alebo fyzické týranie. Rana na tele sa vám zahojí, ale rana na duši zostane vždy. Kto bol v živote týraný, vie, o čom hovorím, a nedá sa na to zabudnúť.

Po narodení dievčat sa nič nezmenilo, práve naopak. Túžili ste po potomkoch obidvaja?

– Áno, deti sme chceli. U dcér si chcel vytvoriť model najlepšieho otca. Nikdy od nich nič nechcel. Kým ja som od nich vyžadovala, aby si robili úlohy, aby mali upratanú izbu, aby sa najprv naučili, až potom sa venovali hrám, on šiel vždy proti mne. Vytýkal mi pred nimi, že ich obmedzujem. A je jasné, že deti si vybrali to, čo im najviac vyhovovalo, takže mňa ako matku nepočúvali.

Prežili ste v manželstve vôbec pekné chvíle, alebo ste neustále boli v strese?

– Mal rôzne výkyvy nálad. Keď v amoku roztrieskal riad v kuchyni, na druhý deň sa mi s kyticou kvetov ospravedlnil a snažil sa dať veci do poriadku. Ja som mu odpustila a to je zásadný problém obete. Keď obeť začne tolerovať a odpúšťať, vždy za tým vždy nasleduje niečo horšie. Tyran skúša stále viac. Nechcela som kvôli deťom rozvracať rodinu a v konečnom dôsledku som ani nemala kam ísť. Nemala som peniaze, lebo som sa starala o deti a nikde som nepracovala. Žili sme z manželovho príjmu. A keď je človek v podobnej situácii, začne násilie tolerovať a je z toho jeden veľký začarovaný kruh, z ktorého takmer niet úniku.

Kedy ste o svojom trápení dokázali povedať rodičom?

– Dlho som o tom nikomu nehovorila, lebo to bolo ťažké, hanbila som sa, bála som sa, čo bude, ak sa to agresor dozvie. U obete vznikne tzv. syndróm týranej ženy, ktorá stratí sebadôveru, pôdu pod nohami. Ťažko to pochopí človek, ktorý to nezažil na vlastnej koži. Najskôr som o tom po čase hovorila s kamarátkami, ktorým som stále sľubovala, že už s tým budem niečo robiť, ale nikdy nič. Otec bol chorý, takže som ho nechcela zaťažovať. Zomrel pred piatimi rokmi a som veľmi rada, že o tom nevedel. Po roku od jeho smrti som sa s tým priznala mame.

Kedy pretiekla posledná kvapka a vy ste nabrali odvahu nahlásiť to polícii?

– Bolo to v októbri pred troma rokmi, keď sa dcéry pripravovali do školy a manžel ich rozptyľoval. Prosila som ho, aby im dal pokoj, ale on začal byť agresívny. Chcela som zavolať políciu, ale on vytrhol všetky šnúry od telefónov zo zásuvky. A aby to nestačilo, dostala som poriadny úder päsťou do krčnej tepny. Nakoniec sa mi podarilo vkĺznuť do kúpeľne, kde sme tiež mali telefón, a zavolala som 158. Predtým som ho na svoju obranu ešte uhryzla do ruky a on to použil proti mne, že ja som ten útočník. Jeho počin vyšetrila polícia ako priestupok a ja som odišla na lekárske vyšetrenie. Keby tento úder robil profesionál, nemusela som to prežiť. Okrem iného mi manžel zobral všetko, auto, mobilný telefón, doma zablokoval televízor i pevnú linku a nedával mi žiadne peniaze. S deťmi neustále manipuloval a hovoril im, že mám z domu vypadnúť. Bolo to otrasné.

Po niekoľkoročnom utrpení ste sa konečne vymanili z rúk tyrana. Deti boli zverené do vašej starostlivosti a pár mesiacov ste rozvedená. Aká je situácia teraz?

– Keďže ma Jiří pred štyrmi rokmi odtrhol od spoločných peňazí, je povinný platiť výživné nielen na deti, ale aj na mňa. Neplní to, a preto bola na neho podaná exekúcia. Býva u priateľky, chodí za deťmi a hovorí im, akú majú strašnú matku. Najhoršie je, že stále bývame v tom istom dome. Ja mám svoj kútik v jednej izbe a iba tam prežívam. Dom chcem predať a rozdeliť si majetok, ale on s tým nesúhlasí. Nemám prostriedky na to, aby som si mohla zabezpečiť bývanie a zariadiť nový život.

Odzrkadlilo sa napätie a týranie v rodine aj na dcérach?

– Myslím, že s tým sa nedokážu nikdy ani ony, ani ja vyrovnať. Keď však budú staršie a získajú skúsenosti, budú situáciu vidieť inak. Zistia, čo ich otec páchal na mne, a uvedomia si, že partner sa k svojej žene nemôže takto správať.

Momentálne vás najviac zamestnáva pomoc týraným ženám. Založili ste Evinu schránku, kde vám ženy píšu svoje príbehy.

– Dôležité je, aby obete niekto vypočul a poradil im. Snažím sa ich povzbudiť. Obrátili sa na mňa aj dvaja muži a ich osudy sa, našťastie, skončili dobre. Pomohla som im. Teší ma, že mi ľudia veria. Stanovila som si cieľ, že len čo mi budú sily stačiť, budem sa snažiť dostať medzi politikov a hľadať cestičky, ako zmeniť legislatívu.

3 NAJ EVY HURYCHOVEJ

Najúčinnejší relax: Keď počúvam hudbu.
Najvoňavejší kvet: Lúčne kvety.
Najobľúbenejšia kniha: Literatúra o ezoterike.

EVINA SCHRÁNKA

V prípade, že aj vás sa táto téma týka, môžete pomoc hľadať na:
evinaschranka@email.cz
www.evahurychova.cz