Evita Urbaníková: Keď to nejde, tak to nejde...

Mám takú kamarátku, alebo skôr len známu, ktorá na otázku, ako sa s manželom majú, odpovedá rozvitými a kvetnatými vetami. O tom, ako sa majú fantasticky! O tom, ako jej nosí z ciest značkové darčeky. Ako ju vzal do tej novej, drahej reštaurácie a bolo to úžasné. Ako si dali niekde v luxusnom hoteli, ktorého meno ani neviete vysloviť, double thajskú masáž a bolo to fakt bohovské... Smutné oči má tá žena. Viem prečo. Jej muž je idiot, akých nie je na kilometer štvorcový veľa. Jej muž je z tých, čo si myslia, že pojedli celú múdrosť sveta. A okrem toho ju pravidelne podvádza. Potom, čo mu to prešlo prvýkrát, si už ani veľmi nedáva pozor, aby bol diskrétny... Vôbec ju neodsudzujem, naopak, veľmi jej rozumiem. Tiež som bola v štádiu, keď sa môj vzťah rútil do záhuby, cítila som to každou bunkou svojho srdca a každou bunkou svojho rozumu, ale nechcela som si to priznať, hľadala som smiešne výhovorky a aby som ten varovný signál vo svojom vnútri prekričala, medzi ľuďmi som sa stavala do roly najšťastnejšej ženy na svete. Vyčerpávajúce, to vám poviem. Ale ženská to dokáže vydržať dlho preto, lebo intuitívne cíti, že rozchod, rozvod, alebo akokoľvek inak to nazveme, je oveľa vyčerpávajúcejší. Pre ňu, pre deti, ak nejaké sú, pre rodinu, priateľov, okolie... Ono sa to vždy nejako skončí. Buď naozaj tým rozchodom, alebo potom životom, ktorý nie je šťastný. Každá z nás má na výber. A výber každej z nás treba rešpektovať. Lebo obe voľby sú boľavé. Jedna veľmi intenzívne, ale kratšie. Druhá menej intenzívne, no podstatne dlhšie.

V každom prípade, všetko, čo je mi predstavené ako dokonalé, idylické, bez chybičiek a bez obláčikov, mi je hneď podozrivé...
„Vy muži, keď nie ste spokojní vo vzťahu, viete to priznať. Aj v prípade, že so ženou z nejakých príčin ostávate,“ povedala som svojmu chlapovi v Taliansku pri mori, kde sme čakali, kým otvoria reštauráciu, v ktorej sme večerali.
Prikývol.
„My ženy si to vieme priznať menej,“ pokračovala som, keď mlčal. „Aj samy pred sebou. Neviem prečo... Možno opisujeme svoje vzťahy také, aké by sme ich chceli mať. Nie také, aké naozaj sú. Klameme samy seba a sme potom nešťastné a smutné.“
„Ty to len zbytočne analyzuješ,“ povedal mi môj chlap, more mu obmývalo nohy, fajčil a usmieval sa na mňa.
„Neanalyzujem, len premýšľam... Som s tebou len krátko, ale keď sa ma kamoška opýta, čo mi na tebe prekáža, viem to pomenovať hneď. Lebo cítim, že zatiaľ má náš vzťah pevné základy. Keby som mala vnútri pochybnosti, tvrdila by som, že si báječný. Aby si nikto nič nevšimol. Chápeš?“
„Ja nie som báječný?“
„Nie.“
Môj chlap sa zarazil.
„A čo ti vadí?“
„Napríklad, že keď ideš v noci na záchod, búchaš tak, že všetkých zobudíš. Aj ráno, keď vstávaš prvý, strašne buchoceš.“
„Som ticho ako myška!“
„Vidíš, aj to mi vadí, že si nevieš priznať chybu,“ smiala som sa.
Môj chlap na mňa pobavene pozeral, vyfúkol dym a zahasil cigaretu.
„Vlastne, keď tak nad tým premýšľam, tiež nie si dokonalá.“
„Teraz si nevymýšľaj moje chyby, len aby si mi to vrátil...“
Zasmial sa, nechal ma pár sekúnd myslieť si, ako som túto verbálnu potýčku vyhrala, potom ma šikovne zdvihol, prešiel so mnou pár metrov po pláži a s veľkým hukotom ma hodil do bazéna.
Smial sa on.
Smiali sa moje deti.
Smiali sa všetci ostatní, vyštafírovaní na večeru.
„Ty sedlák!“ kričala som na neho z vody, v šatách, s roztečeným mejkapom a priťapnutými vlasmi na hlave.
Keď ma vytiahol z vody, povedal:
„Napríklad mi vadí, že sa tváriš nahnevano, keď sa ti niečo náramne páči...“

Na tej dovolenke sme úplnou náhodou stretli starých známych môjho chlapa, ktorých roky nevidel. Po pár drinkoch z nich vyšlo, že mali veľké problémy a ona mu darovala pod stromček spoločné sedenia u psychológa.
„Tak nás to zblížilo,“ hovorila mi slastne. „Naozaj sa musí v živote stať aj zlé, aby sa to potom obrátilo.“
Jej muž môjmu chlapovi povedal niečo úplne iné. Že mu do života hovorí nejaký rádoby cvokár a že táto dovolenka je s TOUTO tá posledná. Pozrela som na svojho chlapa trošku víťazoslávne a on len pokrčil plecami.

Možno sa vám teraz trochu pohli vnútornosti, lebo viete, že ste v situácii, keď cítite, že žijete s mužom, s ktorým k sebe nepatríte. Potláčate ten pocit. Aj keď je intenzívny. Lebo deti, rodičia, majetky a všetko dokopy. V hlave vám niekedy napadne, že či nie ste zbytočne fajnová, veď vás nebije, normálne si žijete, k deťom je milý...

Človek vidí mnohé veci až potom, keď ich prežije na vlastnej koži. Je viac empatický k okoliu, dokáže prijať akýkoľvek názor bez zbytočného polemizovania, lebo vie, že jeho postoj nemusí byť správny a už vôbec nemusí byť riešením pre iného. Nemudruje, skôr počúva a sleduje. To je pravda pravdúca. Ale niekedy mám sto chutí tými svojimi známymi, kamoškami, priateľkami zatriasť, aby prestali prekrikovať svoju dušu a začali so svojím bôľom niečo robiť...

Oukej. Aby som písala konkrétne o tom, čo mám vypozorované. Vo vlastnom živote, v živote ostatných. Kedy vzťah nie je celkom zdravý, kedy sa vytráca láska a začína byť len čudným živorením?

1. Keď sa už spolu nesmejete. Schválne nepíšem, že keď spolu nekomunikujete, lebo to už je úplný koniec. Tam by ste sa snáď ani nemuseli dopracovať... Moje priateľky to vedia, som na smiech zaťažená. Na humor a na spoločné uchechtávanie sa, na rehot, na vlastné interné vtípky, ktorým nikto iný nerozumie a tým pádom sa z nich stávajú intímne prvky, ktoré dvojicu spájajú. Opýtajte sa ľudí, ktorí majú za sebou rozchod alebo rozvod, kedy sa pred ním s partnerom naposledy vo dvojici zasmiali... Je to jasný signál aj na pozorovanie. Ak máte vo svojom okolí dvojicu, čo sa dokáže spolu smiať, o ich lásku sa momentálne báť nemusíte. Ale ak je to naopak...

2. Keď máte potrebu stále sa obklopovať spoločnými kamarátmi, keď máte potrebu stále organizovať víkendový program... a to podvedome preto, lebo víkend len tak doma, spontánny a bez prípravy si neviete spolu užiť tak, aby ste boli spokojní. Keď chcete ísť na koncert – hneď vymýšľate, koho ešte zavoláte. Platí to o kine, o divadle, o výlete na hrad. Dovolenka tiež s tlupou známych. Pamätám si, že v poslednom ťažení môjho manželstva bol u nás každý víkend nejaký žúr. Kamaráti, dospelí, deti, všetci. Varila som, piekla od výmyslu sveta, snažila som sa, aby bolo všetko, ako má byť... Dnes sa smutne usmievam, ako veľmi som chcela, aby všetci videli to, čo som ja necítila. Že je u nás pohoda. Ak je vo vašom vzťahu všetko v poriadku, vystačíte si sami dvaja. Nielen vtedy, keď vami mávajú hormóny, ale aj potom, po rokoch...

3. Keď si „užívate“ každý osobitne. Moja kamarátka to tak mala zariadené so svojím manželom. Jeden večer bol pri deťoch on a ona si vyšla von s kamarátkami, na druhý deň sa vystriedali. Zdalo sa mi to normálne do chvíle, kým som nezistila, že SPOLU nechodia vôbec nikde. Ešte aj keď v lete deti odišli k babke na prázdniny, každý z nich mal večer svoj program. Ani jedno spoločné kino, večera, nič. Dnes sú už rozvedení a žijú s partnermi, ktorých stretli na svojich nočných výletoch... A s nimi chodia do spoločnosti pravidelne. Lebo k nim patria a nikto iný ani nijaký iný druh zábavy im už nechýba.

4. Keď kašle na vaše slzy. Ja viem, že my ženy ich niekedy používame účelovo, niektoré slzy sú hysterické a zbytočné, ale ak ich ten váš ignoruje, hodí rukou, že ZASE revete alebo si spokojne ľahne na gauč, je to jasné. Ak plačete vedľa neho v manželskej posteli a ním to ani nehne, hoci bdie, tak si darmo nahovárate, že je to únavou. Neľúbi vás. Má to na háku. To je celé. Môj chlap tvrdí, že ženské slzy lezú mužom v princípe na nervy, lebo im nerozumejú. Ale aj keď sú podľa nich v danej situácii úplne neadekvátne, reagujú. NEJAKO. Minimálne tak, že podajú vreckovku.

5. Keď si vyčítate, kto, kedy a ako dlho sa staral o deti. Lebo v šťastnej a spokojnej rodine to funguje tak, že nik neráta umyté taniere ani navarené kávičky a už vôbec minúty strávené nad batoľaťom s infantilnou pesničkou na perách. Nikomu ani nenapadne počítať dni na hodiny a rozrátavať služby pri deťoch... Keď moja sesternica odišla od muža, vravela mi, že sa vo vzájomnej neláske tak dusili, že si vyčítali aj chorobu. Keď on dostal chrípku a tri dni v horúčkach ležal, ona mu bola schopná vyčítať, že si vegetí a starosť o deti a domácnosť je na nej... Že si vôbec dovolil ochorieť, to už bola nehoráznosť! Hneď ako vyzdravel, hodila mu deti na krk a išla nakupovať. Vraj si potrebuje oddýchnuť. Dnes sa na tom smeje, už vie, že to bolo spôsobené tým, že sa nemali radi... V Amerike je zaužívané slovné spojenie – ME TIME. Je to čas – hodina až neviem koľko času, ktorý si ženy ukradnú len pre seba, idú cvičiť, na manikúru, kdekoľvek. A psychológovia prišli na to, že čím viac takých „ME TIMOV“ si žena od rodiny berie, tým horšie sa vo vzťahu a v rodine cíti. Ak ich je viac ako dve hodiny v týždni – rodina nie je z citovej stránky v poriadku.

6. Keď prestávate mať na veci rovnaký názor. Je jedno, či je to politika, či televízny program, film, kniha alebo susedove auto. Keď ste sa spoznali a začali spolu chodiť, mali ste veľa spoločného, dnes nerozumiete postojom toho druhého a čo je horšie, ani sa nesnažíte im porozumieť. A podráždene reagujete, lebo to, čo si myslí ten druhý, považujete za absolútny nezmysel... Potom už radšej nehovoríte nič a preberáte veci s niekým úplne iným... Nebolo to dávno, keď sme točili Come and Dine with me. Produkčné auto nás spolu s Mariannou Ďurianovou viezlo domov, boli dve hodiny ráno, my sme boli unavené, prejedené. Pozerali sme do mestskej tmy a preberali chlapov. To, ako ženská nechce mať pri sebe sebeckého frajera. Ale ani prílišného dobráka, ktorý prestáva byť v očiach partnerky chlapom. To, že to nie je ľahké, nájsť niekoho na celý život s tým, že roky lásku neudupú. To, že normálni chlapi určite sú, je ich veľa, len ich treba nájsť... Povedala som jej, že píšem tento článok. O tom, ako si dlho-predlho nedokážeme vo vzťahu priznať, že je omylom, že ho zachraňujeme a úplne zbytočne tak mrháme svojím časom. A energiou, ktorú vydávame na to, aby okolie nezachytilo, že niečo nie je v poriadku. Marianna prikyvovala a povedala:
„A vlastne, celé je to o tom, že keď máš to, kde si spokojná, vôbec o tom nepotrebuješ hovoriť.“ Tak nejako to je.
Len potom premýšľam, prečo tu tak často spomínam svojho chlapa .