Fero Joke prezradil, ako schudol 27 kíl a... TOTO robil predtým, ako sa stal komikom! To OZAJ?

– V súkromí je to človek, ktorý má veľmi rád prírodu, má k nej blízko, má ju doma na záhrade, rád sa o ňu stará. Keď má prírody doma vyše hlavy, ide sa vyventilovať do prírody inam. Rád trávim čas s ľuďmi, ktorí potrebujú môj čas. Nie vždy mám na to silu a chuť. Pomerne často ju, chvalabohu, mám. A v prvom rade mám rád svoju rodinu a priateľa.

– Stoja za ním odpozorované rozhovory susied a rôznych ľudí z Oravy, vnímanie oravského okolia. Podobný stereotyp má každý kraj, ale oravský je taký výrazný.

– Nick Fero bol na Instagrame obsadený, tak som rozmýšľal, čo iné. Evelyn sa mi pre to smiala, ale vravím si, že joke je vtip. Tak odvtedy som Fero Joke. (Úsmev.)

– Snažím sa viesť život bežného človeka ako ľudia, ktorí ma sledujú. Nemám problém zaliať si kávu v „horčičáku“. Vlastne je to tým, že sa snažím mať blízko k ľuďom a robiť veci na Instagrame autenticky. Niekedy je to ťažké, lebo v živote sa dejú aj veci, keď by človek mohol poskočiť vyššie, no snažím sa držať pri zemi, byť sám sebou. Možno občas uletím, ale vždy sa vrátim späť, kam treba.

– Určite nechcem uraziť nijakú rasu alebo náboženstvo. Týmto smerom sa neuberám. Nerád sa profilujem na roly, ktoré nezvládam, ktoré som ešte nevyskúšal. A určite by som neskúšal nejaký humor s nadávkami. Raz za čas do niečoho pichnúť, to áno, ale nie stále. Snažím sa dávať si na to pozor.

– Samozrejme, tak ako každého, ľudia kritizujú aj mňa. Je to čím ďalej, tým hlasnejšia skupina ľudí, ktorí majú biedny život a potrebujú to riešiť. Keď máte život v poriadku, ste šťastný, tak naozaj nemusíte riešiť video nejakého tridsaťročného chalana. Je vám to úplne jedno. Ľudia však zistili, že majú „popularitu“, môžu sa k hocičomu vyjadriť a prečíta si to nejaká vzorka ľudí. Na „hejt“ sám osebe som nebol zvyknutý, no čím dlhšie to robím, tým je toho viac. Na Facebooku, kde mám takú prostejšiu vzorku, sa to začína objavovať, keď otváram politické témy. Beriem to tak, že to patrí k životu influencera. Keď ovplyvňujete ľudí, tak sa to, bohužiaľ, vracia aj v podobe nenávistných komentárov.

– Áno, ľudia, ktorí nevedia, čo píšu, kritizujú, sú odporní, hnusní a vulgárni, názory nemajú podložené a tvoria hoaxy. To neznášam. Ak sa riešia politické témy, tak sa tomu vyslovene vyhýbam. Rozmýšľam, že si zruším Facebook a nechám si len pracovný.

– Pomáha mi, keď sa pritúlim k psovi, zavolám dobrému kamarátovi, kamarátke, priateľovi či rodine. Upokojí ma, keď riešim to, čo ma trápi, s inými ľuďmi.

– Potrebujem aktívny pohyb so psom v prírode. V poslednom čase sa učím čítať knihy. Je to veľmi náročné, lebo podľa mňa mám dospelácke ADHD. Ťažko sa sústredím. Buď zaspím, alebo zistím, že som prečítal pol knihy a neviem, o čom je. To je malý problém, ale keď ma kniha zaujme, dokážem sa jej venovať. A viete, čo ešte? Upratovanie. Ako som prerobil dom, tak ma veľmi baví upratovať. Sú dni, keď si sadnem, poobzerám sa a poviem si: „Bože môj, ako tu je pekne.“ Ale to mám tak raz za mesiac. (Smiech.)

– Vždy ma bavilo pomáhať starším na ulici, tráviť s nimi čas. Postupom času sa to zmenilo. Počas štúdia som si uvedomil, že práve tí starí ľudia sú vyčerpaní zo života, majú veľa problémov, začínajú byť skeptickí, negatívni a moja pozitivita nestačila na to, aby som ich zmenil. Veľakrát som z nemocnice odchádzal vyčerpaný. Potom som zistil, že veľkú pozitivitu viem zažiť pri mentálne postihnutých ľuďoch, tak som začal chodiť na špeciálnu pedagogiku. Tu sa mi to vracia späť. Venujem sa mentálne postihnutým ľuďom a to ma posunulo ďalej v živote.

– Trpezlivosť. Je veľmi dôležité, aby ste ju prirodzene stále mali, lebo keď ju začnete strácať, môžete byť deformovaný a správať sa zle k ľuďom, s ktorými pracujete. Chvalabohu, ja ju mám, ale keď to preháňam s prácou, potrebujem pauzu. U nás však neexistuje. Keď pracujete v domove sociálnych služieb celý život za minimálnu mzdu, nemáte nárok ani na tri mesiace neplateného voľna, aby ste vypli. Žiaľ, na Slovensku to nie je podchytené.

– Pozitívne je, že vám to tí ľudia vedia vrátiť úsmevom, pohladením, pekným slovom a zážitkami. Asi najkrajšie je, keď zatvárate dvere za niekým z nich a máte pocit naplnenia z toho, že niečo robíte pre svet a že ste potrebný.

– Mal by to byť človek, ktorý vás vie pochopiť a podržať. Nehovorím, že neustále. Nemôžete tiež chodiť ako negatívna mašina, ale v tých chvíľach, keď to potrebujete, by to tak malo byť. Človek, ku ktorému sa môžete privinúť a pri ktorom viete, že vás chápe, že vás vie posunúť ďalej aj v tom trápení. Určite by ste s ním mali vedieť tráviť čas. Podľa mňa by to mal byť človek, ktorý vás vie aj zabaviť. Mňa môj priateľ vie veľmi dobre zabaviť a aj ja jeho, to ma posúva dopredu.

– Prestal som piť alkohol. Myslím si, že som s ním mal problém – pil som už aj sám, keď som mal ťažšie dni a, paradoxne, aj keď mi bolo dobre. Tak som prestal piť a to mi veľmi pomohlo. Nielenže sú to prázdne kalórie, ale keď už je človek pod parou, tak si usmaží hranolčeky a je mu jedno, čo zje. Začal som si dávať pozor na stravu v zmysle, že dnes som už zjedol hranolčeky, tak večer zjem niečo zdravšie.

– Bezlepkové tiramisu, pretože mám celiakiu, alebo nejaký raw koláč, i keď je to zdravší variant. Ale z toho, čo nemôžem, milujem hranolčeky s tatárskou omáčkou.

– Začal som pestovať kvety. Vždy ma to nejak držalo, ale počas korony som to vyhrotil. Doma mám vyše 50 interiérových kvetov a vonku to prepukne na jar. Začal som viac pestovať, vraciam sa k prírode, to mi pomáha.

– Prajem všetkým čitateľkám, aby aj v tomto ťažkom období našli niečo, z čoho budú mať radosť. Možno som im dal tip s tými kvetmi, pohybom v prírode či knihou. Želám im, aby boli spokojné s tým, čo máme, že sme stále tu, aj keď je to ťažké.

✔ Čo o vás verejnosť nevie?

– Kedysi som robil taxikára. A mama mi nechcela dovoliť farbiť si vlasy, tak som si ich farbil s kamoškou na blond v rieke.

✔ Keby ste si mohli zvoliť hocaké povolanie, boli by ste...

– Vysokohorským záchranárom.

✔ Kto je váš najväčší vzor?

– Matka Tereza za to, že nielen robila dobre svoju robotu, ale naučila pomáhať ľudí aj veľa ďalších sestier, s ktorými som sa stretol v Kalkate, Indii aj tu v Bratislave. Ostali po nej dvoje sárí, dve sponky a železný lavór, v ktorom sa umývala, a predsa dokázala zmeniť svet k lepšiemu.