Je to vôbec možné?! Gabika Dzuríková PRIBRALA iba za dva týždne AŽ OSEM kíl! Čoho sa PREJEDLA?

Gabika, celý čas do nášho stretnutia som bola zvedavá na to, že či so mnou pôjdete na ôsme poschodie do fotoateliéru výťahom, alebo pôjdete pešo. (Úsmev.) Vraj totiž trpíte klaustrofóbiou…
Vidíte, a dala som to! (Úsmev.) Ale je to príšerné – neznášam takéto veľké moderné budovy, ktoré vyzerajú, že ani nemajú požiarne schodisko. Keď som s niekým vo výťahu, tak to nie je také hrozné, ale sama by som dobrovoľne nešla. Iba keby nebola iná možnosť. A to by som musela od seba „odháňať“ rôzne myšlienky. (Úsmev.) Skrátka, nemám rada uzavreté priestory. Stisne mi hrdlo a zrazu sa cítim inak…

Je ešte niečo, čo vám naháňa celoživotne alebo aktuálne strach?
Bojím sa agresivity, ktorá, bohužiaľ, začína veľmi narastať. Nemám rada agresívne výbuchy. Keď sa napríklad v noci zobudím na to, že niekto kričí, ba priam reve, alebo niekto niekoho naháňa, tak je to veľmi skľúčujúce. Cítim sa vtedy zle. Bývam v blízkosti jednej charity, kam chodia bezdomovci a tam čo sa niekedy odohráva je fakt hrozné.

Takže nerada počúvate aj hádky susedov? (Smiech.)
Nie - nie, ja si dám radšej vtedy nahlas rádio, keď sa niečo také deje. (Smiech.)

Je pravda, že po skončení VŠMU ste sa báli podať si prihlášku do SND?
Áno, ale to len preto, že som mala v SND ako študentka niekoľko predstavení a práve keď som končila školu, tak tie predstavenia mali derniéry a zostali mi na hranie reálne len dva tituly, tak som si myslela, že to je málo, že si ma tam nenechajú. A potom mi Martin Huba hovorí: „Gaba, bez toho, aby si si poslala prihlášku ťa nemôžeme zobrať.“ Tak potom som si už podala a prijali ma. Dovtedy som sa asi hanbila alebo čo, alebo som bola prehnane skromná, neviem.

A kedy ste si začali veriť?
V podstate hneď od prvého momentu. Zžila som sa hneď od prvého momentu s tým všetkým. Mne tam bolo dobre hneď. Poznala som to už zo študentských čias, a zrazu som už bola ozajstnou členkou SND.

Nedávno som sa nezávisle od dvoch mladých herečiek dozvedela, že počas štúdia herectva zažili na škole aj nepríjemné skúsenosti. Naprieky, ponižovanie – a to nielen medzi spolužiakmi, ale aj zo strany učiteľov. Stala sa nejaké nepríjemnosť aj vám, keď ste začínali študovať alebo hrať?
Mne sa nič také počas štúdia, našťastie, nestalo, ale pozrite sa: My nie sme v úrade, nemáme osem hodinový pracovný čas, pracujeme s citmi, emóciami. Takže sa isto stáva, že niekoho osobnosť vybuchne, následne vybuchne aj osobnosť druhého človeka, takže nejaké spory vzniknú určite. Ale kde nie?